Nový Zákonník práce nie je vlajkou, obradne zapichnutou na najvyššom bode triedneho boja, hoci premiér sa to takto svojim voličom snaží predať. Lenže to, že najhoršie nápady Smeru neobsahuje, ešte neznamená, že je len neškodnou zmenou.
Zákonník práce v novej podobe nie je radikálnym posunom k socializmu spred dvadsiatich rokov. Presne tak ako ten doterajší nebol „neoliberálny“, latinskoamerický, neeurópsky či „tretí najliberálnejší na svete“, ako sa chcel domnievať predseda vlády Robert Fico. Robiť poradie „liberálnosti“ pracovného trhu je síce ťažko realizovateľná vec, ale keď už Fico v snahe vysvetliť nutnosť novelizácie Zákonníka práce s poradím začal, treba to dokončiť. Takže na ukážku – detailná analýza Svetovej banky „Doing Business 2006“ ukázala, že doterajšia slovenská pracovno-právna legislatíva mala vo svetovom rebríčku „liberálnosti“ poradové číslo 72 (zo 175 hodnotených krajín).
Zákonník práce nesporne potreboval zmeny, a síce k väčšej pružnosti, ktorá by nestavala medzi dopyt po práci a ochotu či túžbu ľudí pracovať umelé prekážky. Argument o prílišnej liberálnosti (na ktorej by, mimochodom, bolo problematické iba to, že by nezapadala do kultúrneho kontextu strednej Európy) teda neobstojí ani náhodou a ak bolo na celej debate o Zákonníku práce niečo „latinskoamerické“, potom to bol len argumentačný chávezizmus predsedu vlády.
.rana pre malých
To podstatné o novom Zákonníku práce sa dá povedať stručne: otravovať život a spôsobovať vážnejšie problémy bude najmä menším firmám, tie veľké si totiž buď presadili zmeny alebo sa budú vedieť škodlivým ustanoveniam vyhnúť. Takto to vidí človek, ktorý stál pri zrode predchádzajúceho znenia Zákonníka práce, bývalý štátny tajomník ministerstva práce a sociálnych vecí Miroslav Beblavý. Podľa neho bude nový Zákonník „bez väčších škôd pre veľké podniky, ale podstatne obmedzujúci pre slobodu a schopnosť zarábať pre jednotlivcov a malých zamestnávateľov“. A podobný komentár vyslovil po prijatí novely aj prezident najväčšieho zamestnávateľského združenia, Republikovej únie zamestnávateľov, Marián Jusko, podľa ktorého „dosah na jednotlivé typy podnikov bude rôzny. U menších zvýšené náklady, možno aj prepúšťanie“. A ani veľké firmy nie sú novelou nadšené. „Zmeny ešte vyhodnocujeme, ale už dnes je zjavné, že zníženie flexibility trhu prace môže byť rizikom a ohrozením, najmä ak vezmeme do úvahy pomerne vysokú mieru nezamestnanosti na Slovensku,“ hovorí napríklad Ján Bača, hovorca najväčšieho zamestnávateľa na východe krajiny, spoločnosti U.S. Steel Košice.
Najhoršie sú podľa prezidenta Združenia podnikateľov Slovenska Jána Oravca „všetky tie zmeny, ktoré zvyšujú náklady podnikov, napríklad súbeh odstupného a výpovednej lehoty pri prepúšťaní, a všetky tie, ktoré prevracajú vnútorné pomery v podniku z nôh na hlavu, keď manažérom a vlastníkom odoberajú časť ich kompetencií a dávajú ich odborárom“. Príkladom takejto zmeny môže byť podľa Oravca nová úprava normovania práce – doteraz ho stanovoval zamestnávateľ „po prerokovaní“, po novom už len „po dohode“ so zástupcami zamestnancov. „Manažéri a vlastníci podnikov sa tak stávajú zamestnancami svojich zamestnancov vo vlastných podnikoch, pretože si nimi musia nechávať schvaľovať kľúčové manažérske rozhodnutia.“
.odborársky polovičný úspech
Osobitnou kapitolou sú v príbehu novely Zákonníka práce odborári. Tí z KOZ uzavreli pred voľbami „strategické spojenectvo“ so Smerom, s ktorým zdieľajú najmä ideologickú výbavu. Na novele to vidno celkom jasne.
Aj tu, napriek snahe ministerky práce vyjsť odborárom v ústrety, sa však ukázala sila veľkých podnikov. Pôvodný návrh totiž hovoril napríklad o povinnosti zamestnávateľa poskytnúť odborárskemu funkcionárovi pracovné voľno s náhradou mzdy, a ak zamestnával viac ako 250 zamestnancov, mal zamestnávateľ platiť najmenej jedného odborového funkcionára zo svojho. Výsledok? Zamestnávateľ poskytne voľno s náhradou mzdy, iba ak sa s odborármi dohodne. Ak nie, dostane od zamestnávateľa platené voľno iba na 4, 12 alebo 16 hodín mesačne, podľa počtu zamestnancov.
Podobne skončil aj návrh (vskutku neuveriteľný), aby odborári mohli kedykoľvek vstúpiť do firmy aj v prípade, že v nej nepracujú – aby napríklad preskúmali bezpečnosť pri práci alebo pracovné podmienky. Na „pánov Dôležitých“ sa však odborári nezahrajú – aby mohli vstúpiť do firmy, musia sa dohodnúť so zamestnávateľom, inak tam vstúpiť nesmú.
To však neznamená, že odborári vyšli z novely naprázdno. Títo zástupcovia zamestnancov budú chránení „proti opatreniam, ktoré by ich mohli poškodzovať“ aj po skončení funkčného obdobia, a to o šesť mesiacov dlhšie ako doteraz, čiže celý rok. Rovnako sa bez odborárov nezaobíde vydanie pravidiel o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci – zamestnávateľ ich môže vydať iba po dohode so zástupcami zamestnancov. Odborová organizácia tiež bude mať právo požadovať od zamestnávateľa prerušenie práce, ak sa bezprostredne a vážne ohrozí život alebo zdravie ľudí na pracovisku. Aj zaviesť pružný pracovný čas bude možné až po dohode so zástupcami zamestnancov, doterajšia povinnosť prerokovať to už stačiť nebude.
Odborárom však tiež pribudla povinnosť – odteraz budú musieť informovať zamestnávateľa o vzniku novej odborovej organizácie v jeho podniku a poskytnúť mu zoznam členov „odborového orgánu“. Nepríjemné pre odbory tiež môže byť, že zamestnávateľ síce musí považovať neprítomnosť štrajkujúceho zamestnanca za ospravedlnenú, ale bez náhrady mzdy. A ak súd rozhodne o neprávoplatnosti štrajku, považuje sa absencia za neospravedlnenú.
Tak či onak, odborári určite patria do maličkej skupinky „víťazov“ tejto novely.
.tretia svetová?
Odborári tu zohrali ešte jednu rolu – odpútali pozornosť od toho podstatného, čo v novele zostalo. „Veľké podniky, najmä investori, presadili väčšinu svojich požiadaviek a prešli skôr negatívne veci, ktoré sú dôležité pre jednotlivcov. Napomohla to aj forma verejnej či mediálnej diskusie, kde sa veľká pozornosť sústredila na privilégiá odborárov, čo je však problém relevantný len pre veľké podniky,“ myslí si Miroslav Beblavý, dnes medzinárodný konzultant a riaditeľ Inštitútu pre dobre spravovanú spoločnosť.
Za najhoršie zmeny považuje Beblavý napríklad obmedzujúce limity na terminované úväzky spolu so zvýšením odstupného (cez súbeh výpovednej lehoty a odstupného), obmedzenie pracovného času aj pri viacerých úväzkoch naraz a podobne. „A to sú veci, ktoré sú najškodlivejšie pre jednotlivcov a malé podniky.“
Pozornosť od detailov, ktoré neboli v životnom záujme silných hráčov, odpútaval aj štýl, akým ministerstvo práce debatu o Zákonníku prace organizovalo. Podľa zástupcu podnikateľov Jána Oravca „vláda zámerne nevytvorila dostatočný časový priestor na detailnú diskusiu, čoho dôsledkom boli 13- a 14-hodinové zasadnutia tripartity. Tá rokovala pod časovým tlakom, ako keby mala vypuknúť tretia svetová vojna. Takto rozsiahla novela sa mala jeden rok diskutovať so sociálnymi partnermi, jeden rok písať a jeden rok schvaľovať. Vláda by to stihla v tomto volebnom období a mohli sme mať oveľa kvalitnejšiu právnu normu“.
.čosi pre zamestnancov
A čo vlastne novelou získajú zamestnanci, ktorým predseda Smeru svoje úsilie adresoval? Napríklad sa môžu tešiť na stravu – nárok na ňu bude mať každý zamestnanec, ktorý v rámci jeden zmeny odpracuje viac ako štyri hodiny. Zamestnávateľ musí na stravu prispieť dokonca aj tomu, kto vykonáva prácu doma. Menia sa i podmienky pracovnej pohotovosti – čas pobytu zamestnanca na pracovisku, aj keď nepracuje, sa bude považovať za pracovný čas a za každú takúto hodinu mu bude patriť najmenej celá minimálna hodinová mzda – nie len polovica ako doteraz. Keď počas pracovnej pohotovosti zamestnanec bude pracovať, pôjde o prácu nadčas.
Výrazné obmedzenia sa týkajú pracovného času – doterajší limit 48 hodín týždenne vrátane práce nadčas sa týkal iba jedného zamestnania, pri viacerých sa tieto hodnoty spočítavali. Po novom však bude platiť strop 48-hodinového priemerného týždenného pracovného času vrátane nadčasov bez ohľadu na počet zamestnaní. Výnimku budú mať len zdravotnícki zamestnanci, ktorí budú môcť odpracovať priemerne až 56 hodín týždenne, ale len štyri po sebe idúce mesiace a iba ak s tým budú súhlasiť.
Ak bude zamestnanec prepustený napríklad pre nadbytočnosť alebo preto, že už vzhľadom na svoj zdravotný stav nemôže vykonávať dovtedajšiu prácu, bude mať nárok na odstupné vo výške najmenej 2-násobku jeho priemerného mesačného zárobku. Ak na jednom mieste odpracoval najmenej päť rokov, zvýši sa odstupné na najmenej trojnásobok mesačného platu.
Ani zamestnanci však nie sú iba víťazi – novela napríklad sprísnila zodpovednosť zamestnanca za škody. Náhrada škody doteraz nesmela presiahnuť trojnásobok jeho priemerného mesačného príjmu, po novom to bude štvornásobok.
.pozitíva?
Kým predseda vlády Robert Fico vyjadruje „absolútnu spokojnosť, pretože Slovensko má konečne štandardný európsky Zákonník práce, ktorý zodpovedá predstavám modernej Európskej únie a nie nejakého liberalizmu“, ekonómovia sú trochu triezvejší. Ján Oravec považuje za zmeny k lepšiemu „opätovné zavedenie dohôd o vykonaní práce či legislatívnu úpravu novej možnosti zamestnávania – práce doma, tzv. telepráce“. Podľa Miroslava Beblavého je pozitívom novely presnejšie definovaná závislá práca, ktorá je „v konečnom dôsledku ešte liberálnejšia ako predtým vďaka pozmeňovaciemu návrhu poslankyne Lucie Žitňanskej“.
A očakávané dôsledky novely? „Keďže rast zamestnanosti je primárne fenoménom malých a stredných podnikov a živnostníkov, mohlo by to za normálnych okolností viesť k spomaleniu rastu zamestnanosti. Lenže vzhľadom na stále otvorené dvere do živností možno skôr očakávať ďalší rast živností tam, kde tomu nebránia iné predpisy,“ myslí si Beblavý. Podľa Oravca zasa budú zamestnávatelia „oveľa ostražitejší pri prijímaní nových zamestnancov. Ten najväčší dosah bude neviditeľný, bude mať podobu nevytvorenia pracovných miest, ktoré by vznikli, ak by nebola schválená táto novela“.
Fico to má premyslené. „Odmietam tvrdenia, že Zákonník práce znižuje nezamestnanosť,“ hovorí neustále s dôvetkom, že „celý ekonomický úspech Slovenskej republiky je postavený na tom, že ľudia sú za málo peňazí ochotní pracovať.“ Prečo len potom nemá podobný ekonomický úspech také Kongo (nič proti nemu)?
„Zákon roka“ je realitou podobne ako vskutku originálny spôsob ekonomického myslenia nášho premiéra. S oboma budeme musieť žiť ešte najmenej tri roky.
.robert Žitňanský
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.