Sorokin zvykne miešať žánre (však ho aj volajú predstaviteľom postmoderny), teraz tu máme na jednej strane klasické rozprávanie, tradičný motív akoby vystrihnutý z literatúry devätnásteho storočia, na druhej strane víziu v štýle sciencie-fiction o tom, ako raz dopadne veľké (nateraz Putinovo) Rusko, a na tretej strane rozprávkové či fantasy prvky, postavy (trpaslíček, obor). Sorokin zvykne vytvoriť vo svojich dielach v realite (aspoň zatiaľ) nejestvujúci čas, upletený z rôznych časov, starších i mladších, prepletajú sa v deji starožitné rekvizity s celkom modernými, voľakedajšie móresy s dnešnými. Do jedného a toho istého obrazu vmieša absurdnú situáciu a navýsosť realistické posudzovanie a reagovanie postáv v tej situácii. Im nepripadá to, v čom sa ocitli, nonsensné, ony sú v Rusku zvyknutí aj na onakvejšie vecičky.
Metelíc a fujavíc býva na východ od Ukrajiny dosť a dosť. Skutočných, politických, spoločenských, poveternostných aj literárnych. Metelicu Vánicu napísal aj Puškin, aj Tolstoj, aj Bulgakov. Aj mnohí ďalší Rusi, len ju nedali do názvu diela. Sorokin na svojich predrečníkov nezabúda, však istotne pozná to newtonovské: Ak som videl ďalej, bolo to preto, že som stál na pleciach obrov. Sorokin si ako literát svoju rodnú kolísku nevie vynachváliť: „V Rusku sú všetci od taxikárov cez funkcionárov a politikov až po intelektuálov literárne postavy. U nás sa nerozlišuje medzi literatúrou a životom. Pre spisovateľa je táto krajina eldorádom. Vo Francúzsku musia autori obrátiť zem hore nohami, len aby našli nejakú postavu. V Rusku všetky ležia hneď pod povrchom.“
V Sorokinovej najnovšej knižke s fazónou road-movie či skôr road-story Vánice, nie je tých postáv veľa. Vlastne sú len dve hlavné: lekár Platon Iľjič Garin a mužik Kozma, prezývaný Kucka, lebo raz dávno medzi chlapmi veľmi kašľal. Doktor je na ceste do obce Dolgé, kde sa rozmohla prazvláštna, priam démonická epidémia černuše. Vyzerá to trochu, že ju roznášajú zombíci. Je potrebné ľudí zaočkovať, aby sa choroba nešírila. Počasie tejto záchrannej akcii vôbec nie je naklonené, vonku je, akoby sa čerti ženili: „Sníh se valil a valil. Chvílemi padal tak hustě, že se doktorovi zdálo, že chodí v kruhu, po břehu jezera. Světýlko před nimi chvílemi zamihotalo, chvílemi mizelo.“ Garinove kone nevládzu ísť tým nečasom ďalej, tak mu neostáva nič iné, len najať si v Dolbešine Kucku a jeho samohyb, čudný to stroj s množstvom malinkých koníkov. Nik iný okrem Kucku neprichádza do úvahy. Tak teda idú, ukrajujú verstu po verste, jachajú – rýchlejšie i celkom pomaličky – v ústrety zatmenému a zasneženému horizontu. Strácajú sa, strácajú cestu, opäť ju nachádzajú, narážajú do prazvláštnych predmetov, sem-tam, ale naozaj len sem-tam niekoho stretnú. A sú to veru nezvyčajné stretnutia s ešte nezvyčajnejšími ľuďmi, či lepšie povedané: figúrami. Napríklad to v mlyne s mlynárkou a jej nepríjemným manželom, čo pije z náprstka, je odporný a nevyspytateľný, kde sa odohrá fakt úsmevná erotická scéna, pri ktorej milenka opakovane milenca chváli slovami: „Ty muj zlatej.“ Alebo návšteva v stane u vitaminderov a mladých kazašských dievčin, kde sa zas odohrá priam pekelný obrad.
Čitateľ si kladie otázku: Myslí to ten Sorokin vážne? Alebo vtipkuje? Pre svet by bolo lepšie, keby vtipkoval. Ale, obávam sa, že to myslí vážne. A koniec Vánice pôsobí mrazivo jasnozrivo.
Vladimir Sorokin: Vánice (Metel). Pistorius a Olšanská, Příbram 2011. Preložil: Libor Dvořák.
Metelíc a fujavíc býva na východ od Ukrajiny dosť a dosť. Skutočných, politických, spoločenských, poveternostných aj literárnych. Metelicu Vánicu napísal aj Puškin, aj Tolstoj, aj Bulgakov. Aj mnohí ďalší Rusi, len ju nedali do názvu diela. Sorokin na svojich predrečníkov nezabúda, však istotne pozná to newtonovské: Ak som videl ďalej, bolo to preto, že som stál na pleciach obrov. Sorokin si ako literát svoju rodnú kolísku nevie vynachváliť: „V Rusku sú všetci od taxikárov cez funkcionárov a politikov až po intelektuálov literárne postavy. U nás sa nerozlišuje medzi literatúrou a životom. Pre spisovateľa je táto krajina eldorádom. Vo Francúzsku musia autori obrátiť zem hore nohami, len aby našli nejakú postavu. V Rusku všetky ležia hneď pod povrchom.“
V Sorokinovej najnovšej knižke s fazónou road-movie či skôr road-story Vánice, nie je tých postáv veľa. Vlastne sú len dve hlavné: lekár Platon Iľjič Garin a mužik Kozma, prezývaný Kucka, lebo raz dávno medzi chlapmi veľmi kašľal. Doktor je na ceste do obce Dolgé, kde sa rozmohla prazvláštna, priam démonická epidémia černuše. Vyzerá to trochu, že ju roznášajú zombíci. Je potrebné ľudí zaočkovať, aby sa choroba nešírila. Počasie tejto záchrannej akcii vôbec nie je naklonené, vonku je, akoby sa čerti ženili: „Sníh se valil a valil. Chvílemi padal tak hustě, že se doktorovi zdálo, že chodí v kruhu, po břehu jezera. Světýlko před nimi chvílemi zamihotalo, chvílemi mizelo.“ Garinove kone nevládzu ísť tým nečasom ďalej, tak mu neostáva nič iné, len najať si v Dolbešine Kucku a jeho samohyb, čudný to stroj s množstvom malinkých koníkov. Nik iný okrem Kucku neprichádza do úvahy. Tak teda idú, ukrajujú verstu po verste, jachajú – rýchlejšie i celkom pomaličky – v ústrety zatmenému a zasneženému horizontu. Strácajú sa, strácajú cestu, opäť ju nachádzajú, narážajú do prazvláštnych predmetov, sem-tam, ale naozaj len sem-tam niekoho stretnú. A sú to veru nezvyčajné stretnutia s ešte nezvyčajnejšími ľuďmi, či lepšie povedané: figúrami. Napríklad to v mlyne s mlynárkou a jej nepríjemným manželom, čo pije z náprstka, je odporný a nevyspytateľný, kde sa odohrá fakt úsmevná erotická scéna, pri ktorej milenka opakovane milenca chváli slovami: „Ty muj zlatej.“ Alebo návšteva v stane u vitaminderov a mladých kazašských dievčin, kde sa zas odohrá priam pekelný obrad.
Čitateľ si kladie otázku: Myslí to ten Sorokin vážne? Alebo vtipkuje? Pre svet by bolo lepšie, keby vtipkoval. Ale, obávam sa, že to myslí vážne. A koniec Vánice pôsobí mrazivo jasnozrivo.
Vladimir Sorokin: Vánice (Metel). Pistorius a Olšanská, Příbram 2011. Preložil: Libor Dvořák.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.