Očami Doroty Nvotovej

Celé ulice sa na večer rozsvietia týmito malými vatrami. Každý majiteľ obchodu si zametie smeti pred svojím krámikom a večer ich spáli. Na zemi nikoho zasa pália smeti žobráci a bedač a ohrievajú si pri nich ruky. Ako sme tak s Monikou, dobrovoľníčkou v našom Happy Home, kráčali tmavými ulicami, uvedomili sme si, že asi hľadáme nemožné. „Mala si povedať, že si mám zabaliť desiatu...” komentuje našu neplánovanú púť za nočným životom. Hanbím sa, že neviem nájsť poondiatu krčmu a pridávam do kroku. Vchádzame do štvrte, kde je chodník. Chodník so stromoradím!!! A obchody so sklenými výkladmi. Padá nám sánka a híkame viac, ako keby nás rodičia zobrali v 87. do Ameriky. Žijem tu 4 roky a až teraz som sem zavítala. Počula som o tejto zvláštnej štvrti Lazimpat, plnej ambasád a ľudí, ktorým sa cnie za domovom. A tak si vytvorili svoj svet tu. Nechodia tu žiadni miestni ani turisti. Sú tu len Západniari, ktorí tu žijú, a Nepálci, čo pre nich pracujú. Prechádzame okolo vysvietenej reštaurácie, kde za sklom sedia pri sviečkach distingvovaní ľudia. „Kurvy snobské, vystrieľala by som to,” vraví Monika so smiechom „chodťe žrať momo za 30 rupií, vy hovädá navoňané!”Keď po hodine a štvrť vstúpime do údajne kultového baru, zatočí sa nám hlava. Práve niekto stlačil gombík na tom časopriestorovom prístroji. Útulná podkrovná krčma s bielymi koženými sedačkami a drevenými trámami na streche, namakaná funky kapela (jej basgitarista Marcus ma sem pozval), normálny bar na stojáka, všetko veci, čo som v Nepále ešte nikdy nevidela. A sedia tu všetky tie „kocky” z ambasád. Bezobrúčkové okuliare a čisté biele košieľky. Drahá whisky a skazené opité nepálske dievčatá, čo sa nevedia ovládať. Naša kultúra, naša muzika, náš chľast. Ešte stále sa nevieme z toho prebrať. Sme spotené, zaprášené zo všadeprítomného prachu na uliciach mimo tejto štvrte (byť zaprášený v Káthmandu znamená mať úplne viditeľne čierny ksicht, ako kominár), oblečené ako do decáka a v hlave sa nám ešte stále premietajú obrázky zo skromnej narodeninovej oslavy jedneho nášho dievčatka. „Aha, panelák! Normálny panelák!!!” híka Monika, keď prechádzame okolo rozostavanej výškovej budovy. Hej, mení sa to. Naša kultúra sem ide rýchlejšie, ako som si myslela. A ja mierim domov, do mojej štvrte s buddhistickými mníchmi a kláštormi, pod lesom, plným opíc. Na ulici budú ešte dohárať ohníčky so smeťami...