Štát je loď vedená rozhádanými námorníkmi, ktorí sa zhodnú iba ak na tom, že kormidelnícke umenie neexistuje. Verejný život je jaskyňa, v ktorej sú občania spútaní, a niekoľko ľudí im premieta na stenu tiene, o ktorých tvrdia, že sú skutočnosťou. Duša je dvojzáprah, v ktorom jeden kôň ide priamo, druhý zakáša na stranu. Týmito obrazmi Platón, aténsky rodák aristokratického pôvodu, opisuje situáciu spoločnosti a človeka vo svojej dobe, dobe úpadku svojho mesta po prehratej Peloponézskej vojne, ktorú spôsobili jeho prehnané ambície byť vodcom všetkých Grékov. Platón v mladosti pomýšľal na politickú kariéru, no o ideály ho obrali spoločenské turbulencie spôsobené striedaním oligarchickej a demokratickej tyranie, ktoré zomleli aj jeho učiteľa, legendárneho Sokrata, popraveného za bezbožnosť a kazenie mládeže. Pre nedostatok priameho politického vplyvu sa podľa Sokratovho vzoru pokúšal o zmenu jednak výchovou mládeže, keď založil filozofickú školu Akadémiu, ktorá napriek zmenám filozofickej klímy pretrvala takmer tisíc rokov, apelmi na iných ako aténskych vládcov (povestné sú jeho komplikované vzťahy so syrakúzskym tyranom Dionýziom) a tvorbou filozofických diel, kde plasticky a názorne kritizuje svoju oportunistickú dobu a volá po spravodlivosti.
.čo je spravodlivosť?
Platón však nie je len majstrom imaginácie, ale aj argumentácie. Hoci na prvý pohľad v jeho dialógoch všetci len pritakávajú Sokratovi, literárnemu hovorcovi Platónových myšlienok, v pozadí sa fascinujúco diskutuje s intelektuálnou klímou doby a s rozličnými návrhmi na riešenie politickej, spoločenskej a morálnej krízy. Raz ide o politických dobrodruhov, pre ktorých je spravodlivosť synonymom záujmu silných, a dobrý život zase uspokojovaním čo najdivokejších túžob. Inokedy s technológmi moci, ktorými boli v tej dobe učitelia rétoriky, s tradicionalistami, ktorí velebili mravy z minulosti, no uchovávali si ich len čiastkovo a zahmlene, ako polozabudnutý sen.
Platón je presvedčený, že všetky tieto názory obsahujú časť pravdy, no potrebujú očistiť. Preto na otázky, čo je moc, pravda, láska či spravodlivosť ponúka odpovede, ktoré obsahujú a zmierujú rozličné, neraz protikladné témy a tvrdenia jeho názorových oponentov. Napríklad v dialógu Ústava pri odpovedi na otázku, čo je to spravodlivosť, vychádza z definície už vtedy starobylého básnika Simonida, že spravodlivosť je „dať každému, čo mu patrí“. Platón túto definíciu priblíži na konkrétnych príkladoch (napríklad pre šovinistické chápanie by znamenalo dať „priateľom dobro, nepriateľom zlo;“ rétorické „prospech vládcom a škodu ovládaným;“ a sofisticko-prírodovedné „voľný priebeh svojim vášňam a chúťkam, lebo tak je to prirodzené“). A napokon prichádza s vlastnou definíciu: dať „vládu rozumu,“ ktorá berie do úvahy súkromný život človeka (priatelia/nepriatelia), verejný (vládcovia/ovládaní) i vnútorný (vášne a chúťky), predstavuje iný obraz prirodzenosti a pritom eliminuje hostilné, kruté a nehanebné stránky uvedených názorov predložených jeho spolubesedníkmi.
.čo je pravda?
Niektoré názory sú, samozrejme, príliš extrémne a radikálne, než aby sa dali očistiť a zakomponovať do širšieho riešenia problému. Ako oponovať človeku, podľa ktorého je nespravodlivosť cnostná a múdra? Pre ktorého je dobrým životom uspokojovanie túžob a meradlom dobra slasť? Platón nachádza spôsob, ako diskutovať aj s takýmto človekom, pri ktorom sa nedá odvolať na nijaký spoločný základ, kto tvrdí vždy opak toho, čo on. Tento spôsob diskusie nazýva dialektikou a spočíva v takmer „matematickej“ argumentácii pomocou pojmov viac/menej/rovnako, skôr/neskôr/zároveň. Tak napríklad v dialógu Gorgias, v ktorom sa filozofický základ tyranie identifikuje ako zháňanie sa za slasťou, Platón Sokratovými ústami dokazuje, že slasť a strasť nie sú to isté ako dobro a zlo, lebo kým dobro a zlo sa nikdy nevyskytujú zároveň, rozkoš máme len vtedy, keď nás zároveň trápi strasť. Napríklad piť nám chutí, len keď máme zároveň smäd, a so zánikom smädu zároveň zaniká rozkoš z pitia. Dialektiku, pri ktorej sa nedá odkázať na žiadny princíp, považuje Platón za najvyššie intelektuálne dobrodružstvo a konečné štádium hľadania pravdy. Prvým krokom tohto hľadania je odhaliť utilitaristické záujmy vládnucich, ktorí tiene predstavujú ako realitu. No toto zistenie ešte nie je pravdou, len odhalením nepravdy. Pravda sa, podľa Platónových slov, nachádza, „keď sa jednotlivé veci, ich mená, definície, názory a zmyslové vnemy v priateľských rozhovoroch navzájom obrusujú a dobroprajne skúmajú, pričom sa nešetrí otázkami a odpoveďami, až zažiari také rozsiahle svetlo poznania a porozumenia, akého sú len ľudské sily schopné.“ V tomto svetle poznania a porozumenia sa diskutujúci posunú bližšie k chápaniu vecí, aké sú naozaj.
.idealizmus je extrém
Často sa Platónovi dáva nálepka idealistu, lebo vraj jeho filozofia pláva v oblakoch odtrhnutá od reality. Je pravda, že Platón hľadá niečo, čo sa nikde na zemi nedá nájsť, no toto niečo nie je nereálne. O žiadnom politickom usporiadaní na tomto svete by sme asi nepovedali, že je úplne dokonale spravodlivé, vždy je v ňom viac či menej nespravodlivosti. Tieto zriadenia však vieme posúdiť vďaka tomu, že máme v mysli akýsi ideál spravodlivosti, hoci realizovaný sme ho nikdy nikde nevideli. Keby sme tento ideál nemali, nemohli by sme hovoriť o spravodlivosti či nespravodlivosti, maximálne by sme vždy len mohli konštatovať stav vecí. Toto napätie medzi realitou a jej nikdy nerealizovanými ašpiráciami stojí v pozadí Platónovho učenia o ideách. Nazýva ho „jednoduchým“ a „bláznivým“ a dokonca aj v dialógoch považovaných za najidealistickejšie (Faidón) je argumentácia z ideí len prechodná a pomocná, slúži na to, aby čitateľovi ukázala, že pojmy, ktoré sa budú používať, sú objektívne. V Sofistovi vyhlasuje idealizmus za rovnaký extrém – len opačný – ako materializmus: „je akoby akýmsi bojom gigantov o pojem bytia. Jedni sťahujú všetko z neba a neviditeľna na zem, pričom rukami priamo objímajú skaly a duby... Preto sa aj ich odporcovia veľmi opatrne bránia odniekiaľ zhora z neviditeľnej oblasti a nútia uznávať, že skutočným bytím sú akési pomyselné a netelesné idey“. A v Parmenidovi dokonca idealizmus priamo vyvracia. Hoci na idealizme vidí niečo pravdivé a užitočné, pre Platóna je len jedným z čiastkových názorov na svet okolo nás, ktoré treba zmieriť s inými, najmä s materializmom, podobne ako treba zmieriť rozličné názory na lásku či spravodlivosť.
.prvý teoretik totalitarizmu?
Platón je známy aj ako veľký zástanca totalitarizmu vo svojom ideálnom štáte. Môže za to najmä obvinenie z Popperovej knihy Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia. Tvrdenie, že nebude konca biedam a problémom vo verejnom živote, kým nezačnú vládnuť filozofi, nepochybne znie z Platónových úst minimálne podozrivo. Pokoja nepridajú ani jeho plány zaviesť cenzúru, podľa potreby občanom klamať či eugenický prístup k získavaniu nových vládcov. Sú komentátori, podľa ktorých je Platón aj v tomto prípade ironický, čo vraj dokáže odhaliť len perfektná znalosť gréčtiny. No aj samotní Gréci, minimálne jeho žiak Aristoteles, berú tieto návrhy dosť vážne. Pravdepodobne ich bral vážne aj ich autor, keď sa ich niekoľkokrát márne pokúšal uviesť do praxe. Napokon, napriek niektorým výstredným konkrétnym návrhom jeho snahy reflektujú večné túžby ľudstva: aby vládli kompetentní, ktorým ide o dobro celku, aby úrad nebrali len na svoje obohatenie, aby mravy spoločnosti nešli z kopca, neprehlbovali sa majetkové rozdiely a aby zahraničnú politiku jednotlivých štátnych celkov neurčovala obmedzenosť a arogancia. Ale pozor, Platón nie je žiadny dogmatický filozof. Svedčí o tom fakt, že keď ho realita usvedčila z omylu, netrestal za to realitu, ale revidoval svoje politické názory. A to hneď niekoľkokrát. Ku koncu života v Zákonoch poľavuje z totalitných tendencií, aj keď nie je isté, či dostatočne. V každom prípade je vo svojom neskoršom diele prvý, kto na teoretickej rovine prichádza s rozdelením moci medzi zákonodarnú a výkonnú.
.kde začať?
Odporúčanie, prečo tohto velikána čítať, by nebolo úplné bez odporúčania čo čítať. Čitateľ, ktorý by siahol po niektorých kratších dialógoch, by bol veľmi rýchlo frustrovaný, lebo práve tieto krátke kusy pripomínajú rýchle slovné prestrelky, ktoré sa končia bezvýslednou remízou, či skôr prehrou na oboch stranách. Napríklad dialóg Euthyfrón, ktorý otvára zbierky Platónových zobraných spisov, známy otázkou, či bohovia chcú dobro, lebo je dobré, alebo je dobré preto, že ho chcú bohovia, podáva tri definície zbožnosti, no diskusia sa končí v kruhu. Takéto dialógy sú len úvodom a načrtávajú šírku problému pre niektoré dlhšie a dôležitejšie dialógy. Preto je dobré začať od nich: Obrana Sokratova je dobrý úvod do Platónovho sveta a na rozdiel od ostatných dôležitých dialógov nie je ani veľmi dlhá. Legendárna Politeia, v slovenčine vyšla pod názvom Ústava respektíve Štát, so slávnym obrazom jaskyne, síce vykresľuje Platónovu „ideálnu republiku“ ako metaforu pre ľudskú dušu, no i tak obsahuje niekoľko zaujímavých postrehov k verejnému životu: o „dvoch štátoch“ v štáte, bohatých a chudobných, či o tyranii demokracie: „otec si zvyká podobať sa dieťaťu a báť sa svojich synov, syn zasa podobať sa otcovi a nehanbiť sa ani sa nebáť rodičov, lebo chce byť slobodný. Učiteľ sa bojí svojich žiakov a líška sa im, žiaci nemajú nijaký rešpekt pred svojimi učiteľmi. Mladí sa vôbec stavajú na roveň starším a usilujú sa ich predstihnúť v rečiach i činoch, starci sa zasa znižujú k mladým a napodobňujú ich, sú samý vtip a žart, len aby sa nezdali nevľúdnymi a panovačnými.“ Dialóg Symposion o láske prináša bájku o androgýnoch, ktorých Zeus za trest pre ich trúfalosť rozdelil, a láska je pre nich vlastne hľadaním stratenej bývalej jednoty, hoci pre Platóna je láska napokon predsa len o niečom trochu inom než len o jednote. Dialóg Gorgias je o moci v oblasti rétoriky, politiky a ľudskej prirodzenosti. Sokrates o nespravodlivých tvrdí, že nerobia, čo chcú, a že ich treba ľutovať – na rozdiel od ich obetí, ktorým len nie je čo závidieť. Kritón o Atlantíde je pre čitateľa sklamaním pre svoju nedokončenosť, hoci popis legendárneho mesta prináša. Po prečítaní hlavných dialógov nájde pozorný čitateľ známe témy aj v dialógoch kratších a polemickejších. Tak v Obrane Sokratovej môžeme vidieť, ako tri spomínané definície zbožnosti z Euthyfróna rôznym spôsobom platia pre samotného Sokrata, obžalovaného z bezbožnosti. Dokážeme identifikovať, prečo sa diskusie v menších dialógoch skončili v slepej uličke, aj ako Platón sám rieši tieto problémy.
Platónova filozofia je dialektická a dialogická. Nejde triumfálne vpred jedným vytýčeným smerom ani nevytvára systém. Hľadá u svojich spolubesedníkov stopy pravdy, často aj medzi ich omylmi, niekedy v slepých uličkách. A hoci pri hľadaní pravdy nie je vždy úspešný, poháňa ho presvedčenie, kontroverzné a provokujúce zároveň, že zdrojom a príčinou pravdy je dobro.
Autor pôsobí v Kolégiu Antona Neuwirtha v Trnave.
.čo je spravodlivosť?
Platón však nie je len majstrom imaginácie, ale aj argumentácie. Hoci na prvý pohľad v jeho dialógoch všetci len pritakávajú Sokratovi, literárnemu hovorcovi Platónových myšlienok, v pozadí sa fascinujúco diskutuje s intelektuálnou klímou doby a s rozličnými návrhmi na riešenie politickej, spoločenskej a morálnej krízy. Raz ide o politických dobrodruhov, pre ktorých je spravodlivosť synonymom záujmu silných, a dobrý život zase uspokojovaním čo najdivokejších túžob. Inokedy s technológmi moci, ktorými boli v tej dobe učitelia rétoriky, s tradicionalistami, ktorí velebili mravy z minulosti, no uchovávali si ich len čiastkovo a zahmlene, ako polozabudnutý sen.
Platón je presvedčený, že všetky tieto názory obsahujú časť pravdy, no potrebujú očistiť. Preto na otázky, čo je moc, pravda, láska či spravodlivosť ponúka odpovede, ktoré obsahujú a zmierujú rozličné, neraz protikladné témy a tvrdenia jeho názorových oponentov. Napríklad v dialógu Ústava pri odpovedi na otázku, čo je to spravodlivosť, vychádza z definície už vtedy starobylého básnika Simonida, že spravodlivosť je „dať každému, čo mu patrí“. Platón túto definíciu priblíži na konkrétnych príkladoch (napríklad pre šovinistické chápanie by znamenalo dať „priateľom dobro, nepriateľom zlo;“ rétorické „prospech vládcom a škodu ovládaným;“ a sofisticko-prírodovedné „voľný priebeh svojim vášňam a chúťkam, lebo tak je to prirodzené“). A napokon prichádza s vlastnou definíciu: dať „vládu rozumu,“ ktorá berie do úvahy súkromný život človeka (priatelia/nepriatelia), verejný (vládcovia/ovládaní) i vnútorný (vášne a chúťky), predstavuje iný obraz prirodzenosti a pritom eliminuje hostilné, kruté a nehanebné stránky uvedených názorov predložených jeho spolubesedníkmi.
.čo je pravda?
Niektoré názory sú, samozrejme, príliš extrémne a radikálne, než aby sa dali očistiť a zakomponovať do širšieho riešenia problému. Ako oponovať človeku, podľa ktorého je nespravodlivosť cnostná a múdra? Pre ktorého je dobrým životom uspokojovanie túžob a meradlom dobra slasť? Platón nachádza spôsob, ako diskutovať aj s takýmto človekom, pri ktorom sa nedá odvolať na nijaký spoločný základ, kto tvrdí vždy opak toho, čo on. Tento spôsob diskusie nazýva dialektikou a spočíva v takmer „matematickej“ argumentácii pomocou pojmov viac/menej/rovnako, skôr/neskôr/zároveň. Tak napríklad v dialógu Gorgias, v ktorom sa filozofický základ tyranie identifikuje ako zháňanie sa za slasťou, Platón Sokratovými ústami dokazuje, že slasť a strasť nie sú to isté ako dobro a zlo, lebo kým dobro a zlo sa nikdy nevyskytujú zároveň, rozkoš máme len vtedy, keď nás zároveň trápi strasť. Napríklad piť nám chutí, len keď máme zároveň smäd, a so zánikom smädu zároveň zaniká rozkoš z pitia. Dialektiku, pri ktorej sa nedá odkázať na žiadny princíp, považuje Platón za najvyššie intelektuálne dobrodružstvo a konečné štádium hľadania pravdy. Prvým krokom tohto hľadania je odhaliť utilitaristické záujmy vládnucich, ktorí tiene predstavujú ako realitu. No toto zistenie ešte nie je pravdou, len odhalením nepravdy. Pravda sa, podľa Platónových slov, nachádza, „keď sa jednotlivé veci, ich mená, definície, názory a zmyslové vnemy v priateľských rozhovoroch navzájom obrusujú a dobroprajne skúmajú, pričom sa nešetrí otázkami a odpoveďami, až zažiari také rozsiahle svetlo poznania a porozumenia, akého sú len ľudské sily schopné.“ V tomto svetle poznania a porozumenia sa diskutujúci posunú bližšie k chápaniu vecí, aké sú naozaj.
.idealizmus je extrém
Často sa Platónovi dáva nálepka idealistu, lebo vraj jeho filozofia pláva v oblakoch odtrhnutá od reality. Je pravda, že Platón hľadá niečo, čo sa nikde na zemi nedá nájsť, no toto niečo nie je nereálne. O žiadnom politickom usporiadaní na tomto svete by sme asi nepovedali, že je úplne dokonale spravodlivé, vždy je v ňom viac či menej nespravodlivosti. Tieto zriadenia však vieme posúdiť vďaka tomu, že máme v mysli akýsi ideál spravodlivosti, hoci realizovaný sme ho nikdy nikde nevideli. Keby sme tento ideál nemali, nemohli by sme hovoriť o spravodlivosti či nespravodlivosti, maximálne by sme vždy len mohli konštatovať stav vecí. Toto napätie medzi realitou a jej nikdy nerealizovanými ašpiráciami stojí v pozadí Platónovho učenia o ideách. Nazýva ho „jednoduchým“ a „bláznivým“ a dokonca aj v dialógoch považovaných za najidealistickejšie (Faidón) je argumentácia z ideí len prechodná a pomocná, slúži na to, aby čitateľovi ukázala, že pojmy, ktoré sa budú používať, sú objektívne. V Sofistovi vyhlasuje idealizmus za rovnaký extrém – len opačný – ako materializmus: „je akoby akýmsi bojom gigantov o pojem bytia. Jedni sťahujú všetko z neba a neviditeľna na zem, pričom rukami priamo objímajú skaly a duby... Preto sa aj ich odporcovia veľmi opatrne bránia odniekiaľ zhora z neviditeľnej oblasti a nútia uznávať, že skutočným bytím sú akési pomyselné a netelesné idey“. A v Parmenidovi dokonca idealizmus priamo vyvracia. Hoci na idealizme vidí niečo pravdivé a užitočné, pre Platóna je len jedným z čiastkových názorov na svet okolo nás, ktoré treba zmieriť s inými, najmä s materializmom, podobne ako treba zmieriť rozličné názory na lásku či spravodlivosť.
.prvý teoretik totalitarizmu?
Platón je známy aj ako veľký zástanca totalitarizmu vo svojom ideálnom štáte. Môže za to najmä obvinenie z Popperovej knihy Otvorená spoločnosť a jej nepriatelia. Tvrdenie, že nebude konca biedam a problémom vo verejnom živote, kým nezačnú vládnuť filozofi, nepochybne znie z Platónových úst minimálne podozrivo. Pokoja nepridajú ani jeho plány zaviesť cenzúru, podľa potreby občanom klamať či eugenický prístup k získavaniu nových vládcov. Sú komentátori, podľa ktorých je Platón aj v tomto prípade ironický, čo vraj dokáže odhaliť len perfektná znalosť gréčtiny. No aj samotní Gréci, minimálne jeho žiak Aristoteles, berú tieto návrhy dosť vážne. Pravdepodobne ich bral vážne aj ich autor, keď sa ich niekoľkokrát márne pokúšal uviesť do praxe. Napokon, napriek niektorým výstredným konkrétnym návrhom jeho snahy reflektujú večné túžby ľudstva: aby vládli kompetentní, ktorým ide o dobro celku, aby úrad nebrali len na svoje obohatenie, aby mravy spoločnosti nešli z kopca, neprehlbovali sa majetkové rozdiely a aby zahraničnú politiku jednotlivých štátnych celkov neurčovala obmedzenosť a arogancia. Ale pozor, Platón nie je žiadny dogmatický filozof. Svedčí o tom fakt, že keď ho realita usvedčila z omylu, netrestal za to realitu, ale revidoval svoje politické názory. A to hneď niekoľkokrát. Ku koncu života v Zákonoch poľavuje z totalitných tendencií, aj keď nie je isté, či dostatočne. V každom prípade je vo svojom neskoršom diele prvý, kto na teoretickej rovine prichádza s rozdelením moci medzi zákonodarnú a výkonnú.
.kde začať?
Odporúčanie, prečo tohto velikána čítať, by nebolo úplné bez odporúčania čo čítať. Čitateľ, ktorý by siahol po niektorých kratších dialógoch, by bol veľmi rýchlo frustrovaný, lebo práve tieto krátke kusy pripomínajú rýchle slovné prestrelky, ktoré sa končia bezvýslednou remízou, či skôr prehrou na oboch stranách. Napríklad dialóg Euthyfrón, ktorý otvára zbierky Platónových zobraných spisov, známy otázkou, či bohovia chcú dobro, lebo je dobré, alebo je dobré preto, že ho chcú bohovia, podáva tri definície zbožnosti, no diskusia sa končí v kruhu. Takéto dialógy sú len úvodom a načrtávajú šírku problému pre niektoré dlhšie a dôležitejšie dialógy. Preto je dobré začať od nich: Obrana Sokratova je dobrý úvod do Platónovho sveta a na rozdiel od ostatných dôležitých dialógov nie je ani veľmi dlhá. Legendárna Politeia, v slovenčine vyšla pod názvom Ústava respektíve Štát, so slávnym obrazom jaskyne, síce vykresľuje Platónovu „ideálnu republiku“ ako metaforu pre ľudskú dušu, no i tak obsahuje niekoľko zaujímavých postrehov k verejnému životu: o „dvoch štátoch“ v štáte, bohatých a chudobných, či o tyranii demokracie: „otec si zvyká podobať sa dieťaťu a báť sa svojich synov, syn zasa podobať sa otcovi a nehanbiť sa ani sa nebáť rodičov, lebo chce byť slobodný. Učiteľ sa bojí svojich žiakov a líška sa im, žiaci nemajú nijaký rešpekt pred svojimi učiteľmi. Mladí sa vôbec stavajú na roveň starším a usilujú sa ich predstihnúť v rečiach i činoch, starci sa zasa znižujú k mladým a napodobňujú ich, sú samý vtip a žart, len aby sa nezdali nevľúdnymi a panovačnými.“ Dialóg Symposion o láske prináša bájku o androgýnoch, ktorých Zeus za trest pre ich trúfalosť rozdelil, a láska je pre nich vlastne hľadaním stratenej bývalej jednoty, hoci pre Platóna je láska napokon predsa len o niečom trochu inom než len o jednote. Dialóg Gorgias je o moci v oblasti rétoriky, politiky a ľudskej prirodzenosti. Sokrates o nespravodlivých tvrdí, že nerobia, čo chcú, a že ich treba ľutovať – na rozdiel od ich obetí, ktorým len nie je čo závidieť. Kritón o Atlantíde je pre čitateľa sklamaním pre svoju nedokončenosť, hoci popis legendárneho mesta prináša. Po prečítaní hlavných dialógov nájde pozorný čitateľ známe témy aj v dialógoch kratších a polemickejších. Tak v Obrane Sokratovej môžeme vidieť, ako tri spomínané definície zbožnosti z Euthyfróna rôznym spôsobom platia pre samotného Sokrata, obžalovaného z bezbožnosti. Dokážeme identifikovať, prečo sa diskusie v menších dialógoch skončili v slepej uličke, aj ako Platón sám rieši tieto problémy.
Platónova filozofia je dialektická a dialogická. Nejde triumfálne vpred jedným vytýčeným smerom ani nevytvára systém. Hľadá u svojich spolubesedníkov stopy pravdy, často aj medzi ich omylmi, niekedy v slepých uličkách. A hoci pri hľadaní pravdy nie je vždy úspešný, poháňa ho presvedčenie, kontroverzné a provokujúce zároveň, že zdrojom a príčinou pravdy je dobro.
Autor pôsobí v Kolégiu Antona Neuwirtha v Trnave.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.