Peter Zajac, ako napísal, sa nechce stať po svojom odchode z politiky verejným intelektuálom. Ak tomu správne rozumiem, tak si nechce len tak verejne, a bez konkrétnej zodpovednosti, kvákať o politike. Robí bodku za podstatnou časťou svojho života a zrejme sa vracia, odkiaľ prišiel – k literárnej vede.
Ja som sa so Slovenskom rozlúčil v deň rozpadu Československa. Prišiel som vtedy o vlasť. Necítim k tejto krajine žiadny zvláštny sentiment. Iba mám rád ľudí, s ktorými tu, alebo kdekoľvek na svete, dokážem zmysluplne komunikovať, niečo užitočné robiť, cítiť sa dobre.
A ako starnem, som čoraz radšej, keď kvôli nim nemusím tráviť dlhé hodiny na cestách. Ešteže máme ten internet.
Rabi Nachamn z Braclavi to povedal takto: „Bože, pomoz mi dosáhnout jednoty mezi sebou a ostatními, mezi sebou a svým druhem, mezi sebou a svými dětmi. Pomoz mi dosáhnout jednoty mezi četnými já uvnitř mne samotného. Pomoz mi, abych se stal Tvojí součástí.“ (Vlídná zbraň. Praha 2000). Ani zmienka o národe, národnosti, štáte a podobných, povedzme, entitách? Jasné, existujú, ale nad nimi existuje entita podstatnejšia, ľudskosť. Tú však majú naši blížni zväčša v paži. Nemám z posledných dní podstatnejší zážitok, ako bola kauza hrozby exekúcie domu jednej rómskej rodiny, ktorá sa ešte nestihla spamätať zo smrtiaceho útoku skupinky nacistických hoviad. Vyhlásená bola neprávom, ale o to teraz nejde. Ide o masívny výbuch pogromistickej ľudovej nenávisti. Poznám tú rodinu dosť dôverne – majú štyri malé dievčatká. Tie školopovinné všetko dobré žiačky. Mama statočná a neuveriteľne silná. Domácnosť čistučká, skromná. Jej členovia sa majú navzájom radi. Jednota ako vyšitá. Čo to má s národnosťou, etnicitou, štátnou príslušnosťou? To iba tie hovädá ňou mávajú nad hlavami.
Možno sa k istým témam vraciam fakt obsesívne. A možno iba nastal čas nasledovať Petra Zajaca. Nechcem bilancovať. Akurát robím bodku za vypisovaním moralistných textov do jediného slovenského magazínu, ktorý čítam. Teda, podobne ako Peter Zajac, rád by som.
Asi treba ísť do bezprostrednejšej konfrontácie s neľudskosťou. A začať od seba. Rabi Nachman z Braclavi to povedal fakt dobre.
Ja som sa so Slovenskom rozlúčil v deň rozpadu Československa. Prišiel som vtedy o vlasť. Necítim k tejto krajine žiadny zvláštny sentiment. Iba mám rád ľudí, s ktorými tu, alebo kdekoľvek na svete, dokážem zmysluplne komunikovať, niečo užitočné robiť, cítiť sa dobre.
A ako starnem, som čoraz radšej, keď kvôli nim nemusím tráviť dlhé hodiny na cestách. Ešteže máme ten internet.
Rabi Nachamn z Braclavi to povedal takto: „Bože, pomoz mi dosáhnout jednoty mezi sebou a ostatními, mezi sebou a svým druhem, mezi sebou a svými dětmi. Pomoz mi dosáhnout jednoty mezi četnými já uvnitř mne samotného. Pomoz mi, abych se stal Tvojí součástí.“ (Vlídná zbraň. Praha 2000). Ani zmienka o národe, národnosti, štáte a podobných, povedzme, entitách? Jasné, existujú, ale nad nimi existuje entita podstatnejšia, ľudskosť. Tú však majú naši blížni zväčša v paži. Nemám z posledných dní podstatnejší zážitok, ako bola kauza hrozby exekúcie domu jednej rómskej rodiny, ktorá sa ešte nestihla spamätať zo smrtiaceho útoku skupinky nacistických hoviad. Vyhlásená bola neprávom, ale o to teraz nejde. Ide o masívny výbuch pogromistickej ľudovej nenávisti. Poznám tú rodinu dosť dôverne – majú štyri malé dievčatká. Tie školopovinné všetko dobré žiačky. Mama statočná a neuveriteľne silná. Domácnosť čistučká, skromná. Jej členovia sa majú navzájom radi. Jednota ako vyšitá. Čo to má s národnosťou, etnicitou, štátnou príslušnosťou? To iba tie hovädá ňou mávajú nad hlavami.
Možno sa k istým témam vraciam fakt obsesívne. A možno iba nastal čas nasledovať Petra Zajaca. Nechcem bilancovať. Akurát robím bodku za vypisovaním moralistných textov do jediného slovenského magazínu, ktorý čítam. Teda, podobne ako Peter Zajac, rád by som.
Asi treba ísť do bezprostrednejšej konfrontácie s neľudskosťou. A začať od seba. Rabi Nachman z Braclavi to povedal fakt dobre.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.