Existujú slabí, dobrí a výborní architekti. A potom je ešte zopár géniov. Ludwig Mies van der Rohe (1886 – 1969) patril do tej poslednej skupiny. V čase, keď prišiel so svojou slávnou koncepciou „menej je viac“, to ešte nebol všeobecne uznávaný fakt, skôr výstredná myšlienka vizionárskeho tvorcu. Mladá žena Greta Tugendhat, hoci nemala žiadne umelecké vzdelanie, sa s jeho ideou totálne stotožnila. Nadchla pre ňu aj svojho budúceho manžela, ktorý sa vraj desil interiérov plných dečiek a sošiek.
V čase, keď Greta videla prvé stavby Miesa van der Rohe v Nemecku, jej skrachovalo prvé manželstvo a chystala sa opäť vydať za svojho priateľa z detstva Fritza Tugendhata. Svoje rodinné sídlo plánovali vybudovať v Brne a oslovili architekta Miesa van der Rohe, aby sa prišiel pozrieť na ich pozemok, ktorý dostali od otca.
Gretin otec Alfred Löw Beer, ktorý podnikal s textilkami, cukrovarmi a cementárňami, sa zrejme dcérinmu rozhodnutiu vrátiť sa do Brna potešil. Novomanželom nielenže venoval pozemok, ktorý sa nachádzal na konci záhrady patriacej k jeho vile, ale bol aj hlavným investorom stavby. Vila stála 5 miliónov korún korún, čo bola na vtedajšie časy závratná suma. Za tie peniaze si mohla mladá rodina postaviť niekoľko nových víl, ktoré by na prvý pohľad možno vyzerali aj luxusnejšie a honosnejšie ako stavba Miesa van der Rohe.
.len krátky čas
Tugendhatovci sa do novej vily nasťahovali v roku 1930, užívali si ju však len do roku 1938. Vedeli, že ako Židia sú už v Československu ohrození, a tak ušli do Švajčiarska a neskôr do Venezuely, kde prežili vojnu.
Po ich odchode v roku 1939 vilu skonfiškovalo gestapo a upravilo ju pre svoje potreby. Počas oslobodzovania sa vo vile usadil jazdecký oddiel maršala Malinovského, ktorý v rozľahlej obývačke ustajnil kone.
Po roku 1945 sa Tugendhatovcom nepodarilo získať vilu späť. Bola v nej tanečná škola, sanatórium pre deti a všetky pokusy obnoviť vilu sa skončili neúspešne. Koncom šesťdesiatych rokov prišla do Brna aj Greta Tugendhat, aby pomohla pri obnove, ale pre rôzne spory architektov, pamiatkarov aj investorov vila chátrala ďalej, a Greta sa obnovy nedožila.
Po roku 1989 potomkovia Tugendhatovcov žiadali späť svoju vilu, aby ju mohli obnoviť, ale napokon sa z nej stala kultúrna pamiatka a múzeum. V roku 2001 bola zapísaná do Svetového dedičstva UNESCO, no trvalo ešte roky, kým sa našli peniaze aj spôsob, ako vilu dôstojne obnoviť.
Od roku 2010 sa začala veľkorysá obnova, na ktorú prispeli európske fondy. Vilu sa podarilo vrátiť do jej pôvodnej exkluzívnej podoby. Všetky materiály sú buď pôvodné, alebo sú to presné repliky pôvodných materiálov či mobiliáru. Od marca 2012 je vila otvorená pre verejnosť a záujem je naozaj veľký, lístky na prehliadku si treba rezervovať dopredu.
.silný dojem
Ak návštevník očakáva, že pôjde po brnianskej štvrti Černé Pole a hneď na prvý pohľad ho upúta kultová biela vila, bude aj zaskočený. Prechádza okolo malebných víl postavených v historizujúcom štýle, s romantickými vežičkami a zeleňou obrastenými balkónmi. A do toho bum – mrazivo biela stavba s mohutnou betónovou stenou. Z ulice pôsobí vila Tugendhat veľmi rezervovaným dojmom. Jej intimita a luxus je dôsledne chránená pred cudzími očami.
Vila má dokonalú polohu. Práve ona inšpirovala nemeckého architekta, aby z obyčajnej zákazky na rodinné bývanie vytvoril v Brne architektonický skvost. Leží v pokojnej štvrti plnej zelene na svahovitom pozemku, čo umožnilo zapustiť vilu do svahu, otvoriť ju jedným smerom a prepojiť s vonkajším priestorom. Z okien všetkých izieb vidno úchvatnú panorámu centra Brna. Na tomto výhľade a dobrom osvetlení domu postavil Miese van der Rohe celú koncepciu domu. Keď človek pozerá z terasy domu na susedné vilky, pochopí ten rozdiel. Ony majú rovnako veľké okná smerujúce do úzkeho dvora, na nezaujímavú ulicu aj na panorámu mesta. „Miesto stavby, poloha k slnku, priestorové rozvrhnutie a stavebné materiály sú podstatné faktory pre tvorbu obytného domu,“ zdôrazňoval Ludwig Mies van der Rohe.
.chladné a neosobné?
Aby mohol vo vile Tugendhat takmer celú jednu stranu domu preskliť a prepojiť dom so záhradou, potreboval sofistikovaný oceľový skelet a nosné trámy vnútri domu. Len vďaka nemu môžu po stlačení gombíka motory ukryté v prízemí stiahnuť celkom dolu dve veľké okenné tabule v obývačke a prepojiť ju so záhradou.
Nenápadným luxusom je aj kvalita všetkých použitých materiálov – od prírodného linolea cez hodvábne závesy, dizajnové kreslá až po exotické drevené dyhy a známu ónyxovú stenu. Veľká pridaná hodnota domu je ukrytá v jeho technickej báze. Zložitý systém vzduchotechniky, ktorý je však jednoducho ovládateľný, zabezpečuje do domu prívod vyčisteného, zvlhčeného a podľa potreby ohriateho či ochladeného vzduchu. Kotolňa na koks je navrhnutá tak, aby doprava koksu a odvoz popola cez špeciálne šachty a výťahy nezasahovali do života domu. V technickej časti je aj práčovňa, žehliareň, tmavá fotografická komora pre pána domu a protimoľová komora na uskladnenie kožuchov panej domu. Vila je teda vybavená takým technickým luxusom, ktorý musel v tridsiatych rokoch pôsobiť ako dnes kozmická loď.
O funkcionalistických stavbách máme zafixovanú predstavu, že sú síce elegantné, ale chladné, a preto sa hodia pre osamelo žijúcich výstredných intelektuálov. No vila Tugendhat bola projektovaná pre rodinu s viacerými deťmi, jej dôležitou súčasťou boli detské izby, izba vychovávateľky aj veľká terasa s pieskoviskom a vaničkou na kúpanie. Vila bola v službách rodiny, ktorej život sa točil najmä okolo detí. Útulnosť domu však – napriek vzájomnej prepojenosti miestností a otvorenosti rozľahlých priestorov – nechýba. Deti Grety a Fritza Tugendhatovcov na detstvo vo vile aj po rokoch rady spomínali, a tak vlastne odpovedali na otázku, ktorú po dostavbe vily verejne kládli mnohí pochybovači: Je vila Tugendhat vôbec vhodná na bývanie?
.inšpirácia
Hoci je dnes vila Tugendhat súčasťou Múzea mesta Brna, nie je to klasické múzeum. Tá stavba je dodnes – teda aj po vyše 80 rokoch – inšpirujúca. Veľkú časť návštevníkov tvoria študenti, ktorí vášnivo fotografujú, načrtávajú si detaily riešení do zápisníkov alebo iba ticho meditujú v prirodzene plynúcom priestore vily či v jej záhrade vybudovanej v duchu „zdôraznenej prázdnoty“.
Mnohé z toho, čo vidno vo vile Tugendhtovcov sa presadilo a používa aj v dnešnej architektúre, napriek tomu stopy geniality architekta sú tu prítomné v každom detaile či pohľade. Preto tá vila nie je múzeom, ale miestom ideálnym na uvažovanie o tom, čo je to dobré bývanie.
V čase, keď Greta videla prvé stavby Miesa van der Rohe v Nemecku, jej skrachovalo prvé manželstvo a chystala sa opäť vydať za svojho priateľa z detstva Fritza Tugendhata. Svoje rodinné sídlo plánovali vybudovať v Brne a oslovili architekta Miesa van der Rohe, aby sa prišiel pozrieť na ich pozemok, ktorý dostali od otca.
Gretin otec Alfred Löw Beer, ktorý podnikal s textilkami, cukrovarmi a cementárňami, sa zrejme dcérinmu rozhodnutiu vrátiť sa do Brna potešil. Novomanželom nielenže venoval pozemok, ktorý sa nachádzal na konci záhrady patriacej k jeho vile, ale bol aj hlavným investorom stavby. Vila stála 5 miliónov korún korún, čo bola na vtedajšie časy závratná suma. Za tie peniaze si mohla mladá rodina postaviť niekoľko nových víl, ktoré by na prvý pohľad možno vyzerali aj luxusnejšie a honosnejšie ako stavba Miesa van der Rohe.
.len krátky čas
Tugendhatovci sa do novej vily nasťahovali v roku 1930, užívali si ju však len do roku 1938. Vedeli, že ako Židia sú už v Československu ohrození, a tak ušli do Švajčiarska a neskôr do Venezuely, kde prežili vojnu.
Po ich odchode v roku 1939 vilu skonfiškovalo gestapo a upravilo ju pre svoje potreby. Počas oslobodzovania sa vo vile usadil jazdecký oddiel maršala Malinovského, ktorý v rozľahlej obývačke ustajnil kone.
Po roku 1945 sa Tugendhatovcom nepodarilo získať vilu späť. Bola v nej tanečná škola, sanatórium pre deti a všetky pokusy obnoviť vilu sa skončili neúspešne. Koncom šesťdesiatych rokov prišla do Brna aj Greta Tugendhat, aby pomohla pri obnove, ale pre rôzne spory architektov, pamiatkarov aj investorov vila chátrala ďalej, a Greta sa obnovy nedožila.
Po roku 1989 potomkovia Tugendhatovcov žiadali späť svoju vilu, aby ju mohli obnoviť, ale napokon sa z nej stala kultúrna pamiatka a múzeum. V roku 2001 bola zapísaná do Svetového dedičstva UNESCO, no trvalo ešte roky, kým sa našli peniaze aj spôsob, ako vilu dôstojne obnoviť.
Od roku 2010 sa začala veľkorysá obnova, na ktorú prispeli európske fondy. Vilu sa podarilo vrátiť do jej pôvodnej exkluzívnej podoby. Všetky materiály sú buď pôvodné, alebo sú to presné repliky pôvodných materiálov či mobiliáru. Od marca 2012 je vila otvorená pre verejnosť a záujem je naozaj veľký, lístky na prehliadku si treba rezervovať dopredu.
.silný dojem
Ak návštevník očakáva, že pôjde po brnianskej štvrti Černé Pole a hneď na prvý pohľad ho upúta kultová biela vila, bude aj zaskočený. Prechádza okolo malebných víl postavených v historizujúcom štýle, s romantickými vežičkami a zeleňou obrastenými balkónmi. A do toho bum – mrazivo biela stavba s mohutnou betónovou stenou. Z ulice pôsobí vila Tugendhat veľmi rezervovaným dojmom. Jej intimita a luxus je dôsledne chránená pred cudzími očami.
Vila má dokonalú polohu. Práve ona inšpirovala nemeckého architekta, aby z obyčajnej zákazky na rodinné bývanie vytvoril v Brne architektonický skvost. Leží v pokojnej štvrti plnej zelene na svahovitom pozemku, čo umožnilo zapustiť vilu do svahu, otvoriť ju jedným smerom a prepojiť s vonkajším priestorom. Z okien všetkých izieb vidno úchvatnú panorámu centra Brna. Na tomto výhľade a dobrom osvetlení domu postavil Miese van der Rohe celú koncepciu domu. Keď človek pozerá z terasy domu na susedné vilky, pochopí ten rozdiel. Ony majú rovnako veľké okná smerujúce do úzkeho dvora, na nezaujímavú ulicu aj na panorámu mesta. „Miesto stavby, poloha k slnku, priestorové rozvrhnutie a stavebné materiály sú podstatné faktory pre tvorbu obytného domu,“ zdôrazňoval Ludwig Mies van der Rohe.
.chladné a neosobné?
Aby mohol vo vile Tugendhat takmer celú jednu stranu domu preskliť a prepojiť dom so záhradou, potreboval sofistikovaný oceľový skelet a nosné trámy vnútri domu. Len vďaka nemu môžu po stlačení gombíka motory ukryté v prízemí stiahnuť celkom dolu dve veľké okenné tabule v obývačke a prepojiť ju so záhradou.
Nenápadným luxusom je aj kvalita všetkých použitých materiálov – od prírodného linolea cez hodvábne závesy, dizajnové kreslá až po exotické drevené dyhy a známu ónyxovú stenu. Veľká pridaná hodnota domu je ukrytá v jeho technickej báze. Zložitý systém vzduchotechniky, ktorý je však jednoducho ovládateľný, zabezpečuje do domu prívod vyčisteného, zvlhčeného a podľa potreby ohriateho či ochladeného vzduchu. Kotolňa na koks je navrhnutá tak, aby doprava koksu a odvoz popola cez špeciálne šachty a výťahy nezasahovali do života domu. V technickej časti je aj práčovňa, žehliareň, tmavá fotografická komora pre pána domu a protimoľová komora na uskladnenie kožuchov panej domu. Vila je teda vybavená takým technickým luxusom, ktorý musel v tridsiatych rokoch pôsobiť ako dnes kozmická loď.
O funkcionalistických stavbách máme zafixovanú predstavu, že sú síce elegantné, ale chladné, a preto sa hodia pre osamelo žijúcich výstredných intelektuálov. No vila Tugendhat bola projektovaná pre rodinu s viacerými deťmi, jej dôležitou súčasťou boli detské izby, izba vychovávateľky aj veľká terasa s pieskoviskom a vaničkou na kúpanie. Vila bola v službách rodiny, ktorej život sa točil najmä okolo detí. Útulnosť domu však – napriek vzájomnej prepojenosti miestností a otvorenosti rozľahlých priestorov – nechýba. Deti Grety a Fritza Tugendhatovcov na detstvo vo vile aj po rokoch rady spomínali, a tak vlastne odpovedali na otázku, ktorú po dostavbe vily verejne kládli mnohí pochybovači: Je vila Tugendhat vôbec vhodná na bývanie?
.inšpirácia
Hoci je dnes vila Tugendhat súčasťou Múzea mesta Brna, nie je to klasické múzeum. Tá stavba je dodnes – teda aj po vyše 80 rokoch – inšpirujúca. Veľkú časť návštevníkov tvoria študenti, ktorí vášnivo fotografujú, načrtávajú si detaily riešení do zápisníkov alebo iba ticho meditujú v prirodzene plynúcom priestore vily či v jej záhrade vybudovanej v duchu „zdôraznenej prázdnoty“.
Mnohé z toho, čo vidno vo vile Tugendhtovcov sa presadilo a používa aj v dnešnej architektúre, napriek tomu stopy geniality architekta sú tu prítomné v každom detaile či pohľade. Preto tá vila nie je múzeom, ale miestom ideálnym na uvažovanie o tom, čo je to dobré bývanie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.