Celú diskusiu veľmi nešťastne odštartovali médiá už vo volebnú noc. Povedať, že Smer sa zmenil, pretože nám dal kávu a nenechal nás celú noc kdesi na dvore, je úsmevná karikatúra stavu slovenskej žurnalistiky. Ale aj fakt, že trvajúca ochota Smeru odpovedať na otázky žne ovácie, je alarmujúci. Ale to je len ten najmenší problém povolebného sporu o novú tvár Smeru.
Vážnejší je optimistický pohľad na mieru korupcie. Prevláda presvedčenie, že „nový“ Smer bude obozretnejší a káuz bude oveľa menej, než vo verzii s HZDS a SNS. Myslím si, že ich bude naozaj menej, ale znovu: dôvodom nie je zmena Smeru, ale neprítomnosť lúpežníckeho extrému vo vláde, a potom ešte strach z verejnej mienky po istom (hoci zmätenom) prebudení ulice. Nezmenil sa teda vzťah Smeru ku korupcii, len okolnosti.
Úplne najvážnejší však nie je ani „zmenený“ vzťah Smeru k médiám, ani jeho „nový“ vzťah k čistote verejného života. Ak by malo naozaj platiť, že Smer sa zmenil, musela by sa z marketingovej strany, ktorá výborne reaguje na väčšinové nálady, stať strana programová, ktorá presadzuje svoje videnie sveta bez ohľadu na momentálnu popularitu. Zmenený Smer by teda musel byť v prvom rade Smer reformný. Znie to kacírsky? Ale veď hádam existujú aj premyslené reformy, ktoré môže priniesť ľavica, či nie?
Toto je kľúčová otázka, ktorá rozhoduje, či Smer ostane starý. Tak sa teda aspoň letmo pozrime na jeho obsahovú ponuku v ekonomike, školstve a zahraničnej politike.
Smer je dohodlaný dodržať medzinárodný záväzok a znížiť deficit v roku 2013 pod 3 percentá HDP. To je pozitívne. Urobí to síce cestou zvyšovania niektorých daní, zrušením rovnej dane, vyberie viac od bánk a len v niektorých oblastiach zníži spotrebu štátu, ale nebude už enormne zadlžovať krajinu. Smer vezme viac tým ekonomicky úspešnejším, aby nemusel brať od ostatných, čo je európsky, v princípe ľavicový koncept riešenia krízy, ktorý sa ukáže ako menej efektívny, ale na to má Smer právo. Len to nie je žiadna reforma. Je to plátanie dier, potrebné, nevyhnutné, no nie je to stavba novej, originálnej budovy. V celom ekonomickom programe Smeru nič také nevidno. Vidno snahu viac čerpať eurofondy, vidno chuť vo veľkom stavať diaľnice, ale nevidno žiadny prekvapivý koncept, tvorivé riešenie, neošúchanú reformnú myšlienku. Smer nemá pripravenú vlastnú odvážnu reformu zdravotníctva, len neznáša tú Zajacovu, v dôchodkoch oslabí druhý pilier, ale nič nové nepostaví, a ani odvážny koncept rovnej dane nedostane odvážnu ľavicovú alternatívu, len návrat k prekonaným vzorom. V ekonomike sa teda nový, reformný Smer neobjaví. Namiesto reforiem sa bude naďalej sústreďovať najmä na ich brzdenie, a prekryje to jednotlivosťami, akou bude Národný futbalový štadión.
Aj školstvo, pre budúcnosť najdôležitejší, no paradoxne najmenej zreformovaný sektor, na tom bude podobne. Bola krajná nezodpovednosť všetkých vlád od roku 1989, že nepripravili systémové podmienky pre civilizovaný osobnostný rast našich detí na školách. Táto reforma chýba zo všetkých najviac, nie je pritom ani finančné nedostupná, ani myšlienkovo neprebádaná. Fínsko, Británia, alebo hoci aj Nemecko nie sú na inej strane vesmíru. S čím prichádza Smer? S priemerom do 1,5 ako kritériom prijatia na gymnázium a a so štátom riadeným počtom študentov v rôznych odboroch, aby sa vyhovelo praxi...
Napokon zahraničná politika: tu príde politika automatického súhlasu s Bruselom bez ohľadu na národné záujmy (euroval, harmonizácia daní, ďalšie odovzdávanie kompetencií), kombinovaná so sympatiami smerom k režimu v Rusku (širokorozchodná je len symbol). Kde je v tom „nový“ Smer?
Lídri Smeru neklamú: nezmenil sa Smer, iba situácia.
Vážnejší je optimistický pohľad na mieru korupcie. Prevláda presvedčenie, že „nový“ Smer bude obozretnejší a káuz bude oveľa menej, než vo verzii s HZDS a SNS. Myslím si, že ich bude naozaj menej, ale znovu: dôvodom nie je zmena Smeru, ale neprítomnosť lúpežníckeho extrému vo vláde, a potom ešte strach z verejnej mienky po istom (hoci zmätenom) prebudení ulice. Nezmenil sa teda vzťah Smeru ku korupcii, len okolnosti.
Úplne najvážnejší však nie je ani „zmenený“ vzťah Smeru k médiám, ani jeho „nový“ vzťah k čistote verejného života. Ak by malo naozaj platiť, že Smer sa zmenil, musela by sa z marketingovej strany, ktorá výborne reaguje na väčšinové nálady, stať strana programová, ktorá presadzuje svoje videnie sveta bez ohľadu na momentálnu popularitu. Zmenený Smer by teda musel byť v prvom rade Smer reformný. Znie to kacírsky? Ale veď hádam existujú aj premyslené reformy, ktoré môže priniesť ľavica, či nie?
Toto je kľúčová otázka, ktorá rozhoduje, či Smer ostane starý. Tak sa teda aspoň letmo pozrime na jeho obsahovú ponuku v ekonomike, školstve a zahraničnej politike.
Smer je dohodlaný dodržať medzinárodný záväzok a znížiť deficit v roku 2013 pod 3 percentá HDP. To je pozitívne. Urobí to síce cestou zvyšovania niektorých daní, zrušením rovnej dane, vyberie viac od bánk a len v niektorých oblastiach zníži spotrebu štátu, ale nebude už enormne zadlžovať krajinu. Smer vezme viac tým ekonomicky úspešnejším, aby nemusel brať od ostatných, čo je európsky, v princípe ľavicový koncept riešenia krízy, ktorý sa ukáže ako menej efektívny, ale na to má Smer právo. Len to nie je žiadna reforma. Je to plátanie dier, potrebné, nevyhnutné, no nie je to stavba novej, originálnej budovy. V celom ekonomickom programe Smeru nič také nevidno. Vidno snahu viac čerpať eurofondy, vidno chuť vo veľkom stavať diaľnice, ale nevidno žiadny prekvapivý koncept, tvorivé riešenie, neošúchanú reformnú myšlienku. Smer nemá pripravenú vlastnú odvážnu reformu zdravotníctva, len neznáša tú Zajacovu, v dôchodkoch oslabí druhý pilier, ale nič nové nepostaví, a ani odvážny koncept rovnej dane nedostane odvážnu ľavicovú alternatívu, len návrat k prekonaným vzorom. V ekonomike sa teda nový, reformný Smer neobjaví. Namiesto reforiem sa bude naďalej sústreďovať najmä na ich brzdenie, a prekryje to jednotlivosťami, akou bude Národný futbalový štadión.
Aj školstvo, pre budúcnosť najdôležitejší, no paradoxne najmenej zreformovaný sektor, na tom bude podobne. Bola krajná nezodpovednosť všetkých vlád od roku 1989, že nepripravili systémové podmienky pre civilizovaný osobnostný rast našich detí na školách. Táto reforma chýba zo všetkých najviac, nie je pritom ani finančné nedostupná, ani myšlienkovo neprebádaná. Fínsko, Británia, alebo hoci aj Nemecko nie sú na inej strane vesmíru. S čím prichádza Smer? S priemerom do 1,5 ako kritériom prijatia na gymnázium a a so štátom riadeným počtom študentov v rôznych odboroch, aby sa vyhovelo praxi...
Napokon zahraničná politika: tu príde politika automatického súhlasu s Bruselom bez ohľadu na národné záujmy (euroval, harmonizácia daní, ďalšie odovzdávanie kompetencií), kombinovaná so sympatiami smerom k režimu v Rusku (širokorozchodná je len symbol). Kde je v tom „nový“ Smer?
Lídri Smeru neklamú: nezmenil sa Smer, iba situácia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.