Viac ako sto rokov sa americké deti učili, že v občianskej vojne zahynulo 618-tisíc ľudí. Minulý týždeň priniesol New York Times nové prepočty amerického historika Davida Hackera. Ten posunul počet obetí tejto vojny o 20 percent vyššie, na trištvrte milióna. Ak tieto nové prepočty uznajú aj iní historici, ešte viac to zvýrazní význam tejto vojny v amerických dejinách. V žiadnom inom konflikte v amerických dejinách nezahynulo toľko ľudí. Spresnené odhady, navýšené o stotridsaťtisíc obetí, vypovedajú nielen o absolútnom počte mŕtvych na oboch stranách, ale aj o sprievodných škodách, o vdovách a sirotách, o nedostatku ľudí pri obnove krajiny. Víťazstvo Severu nad Juhom pritom rozhodlo o charaktere republiky v nasledujúcich desaťročiach.
Odhady bývajú spresnené aj smerom nadol. Minulý piatok sa v Sarajeve konala spomienka pri príležitosti 20-tich rokov od vypuknutia vojny v Bosne. Sarajevo bolo až 46 mesiacov obliehané bosnianskosrbskými jednotkami. Mesto si obete pripomenulo rozostavením vyše 11-tisíc stoličiek na hlavnej triede, jedna stolička za každú obeť najväčšej európskej vojny od roku 1945. Celkový počet obetí vojny v Bosne sa krátko po jej skončení v roku 1995 odhadoval na dvestotisíc. Neskoršie spresnené odhady to číslo znížili na stotisíc. Rozdiel bol daný najmä ľuďmi, ktorí utiekli pred vojnou z Bosny alebo aspoň zo svojich miest a boli dlhé roky nezvestní. Podobne boli pomerne nedávno nadol upravené aj odhady civilných obetí pri britsko-americkom bombardovaní Drážďan koncom II. svetovej vojny. Povojnové odhady boli v rozsahu 35-tisíc až 100-tisíc obetí, podrobné skúmanie pred štyrmi rokmi odhady spresnilo na približne 18- až 25-tisíc.
V moderných dejinách bolo mnoho udalostí, kde sú tieto odhady z rôznych dôvodov ešte menej presné, dáta menej dostupné a čísla menej vypovedajúce. Nikto napríklad presne nevie, koľko ľudí prešlo sovietskymi gulagmi. Alexander Solženicyn, ktorý bol väzňom v jednom z nich, to svojho času odhadoval až na 50 miliónov, dnešné odhady hovoria o 14 miliónoch ľudí. Turecko a Arménsko sa doteraz sporia o to, koľko Arménov bolo zabitých osmanskými jednotkami v čase I. svetovej vojny: podľa Arménov to bolo jeden a pol milióna. A aj počet obetí moderných konfliktov býva nejasný: odhady obetí vojny v Iraku sa líšia o desiatky či dokonca stovky tisícov mŕtvych.
V niečom sú nejasnosti v číslach nepodstatné. Čísla samotné často nevystihujú celok, a ani niektoré posuny v nich veľa neznamenajú. Hrôzu sovietskych gulagov nepochopíme cez samotné počty väznených a zabitých. Viac porozumieme, keď sa pozrieme na príbehy celých miest a komplexov, vystavaných väzňami, a ešte viac, keď sa pozrieme na jeden konkrétny ľudský príbeh z pracovného tábora. To isté platí aj pre iné vojny a udalosti, od obliehania Leningradu (kde sa matky rozhodovali, ktoré dieťa nechajú nažive a ktoré nechajú zomrieť hladom) až po obliehanie Sarajeva (kde sa obyčajné naberanie vody z cisterny stávalo cestou života a smrti z ruky snajpera). Čísla nám však dávajú predstavu o závažnosti udalostí alebo trendu. Arménsko na základe počtu obetí chce, aby svet vedel o genocíde, a podobne si pomocou čísel svoje spomienky uchovávajú všetci potomkovia minulých vojen a udalostí. Oboje, ľudská stránka udalostí i objektívne dáta, nám pomáhajú v porozumení tomu, čo sa stalo, a sú podmienkou, aby sme sa lepšie rozhodovali v budúcnosti.
Odhady bývajú spresnené aj smerom nadol. Minulý piatok sa v Sarajeve konala spomienka pri príležitosti 20-tich rokov od vypuknutia vojny v Bosne. Sarajevo bolo až 46 mesiacov obliehané bosnianskosrbskými jednotkami. Mesto si obete pripomenulo rozostavením vyše 11-tisíc stoličiek na hlavnej triede, jedna stolička za každú obeť najväčšej európskej vojny od roku 1945. Celkový počet obetí vojny v Bosne sa krátko po jej skončení v roku 1995 odhadoval na dvestotisíc. Neskoršie spresnené odhady to číslo znížili na stotisíc. Rozdiel bol daný najmä ľuďmi, ktorí utiekli pred vojnou z Bosny alebo aspoň zo svojich miest a boli dlhé roky nezvestní. Podobne boli pomerne nedávno nadol upravené aj odhady civilných obetí pri britsko-americkom bombardovaní Drážďan koncom II. svetovej vojny. Povojnové odhady boli v rozsahu 35-tisíc až 100-tisíc obetí, podrobné skúmanie pred štyrmi rokmi odhady spresnilo na približne 18- až 25-tisíc.
V moderných dejinách bolo mnoho udalostí, kde sú tieto odhady z rôznych dôvodov ešte menej presné, dáta menej dostupné a čísla menej vypovedajúce. Nikto napríklad presne nevie, koľko ľudí prešlo sovietskymi gulagmi. Alexander Solženicyn, ktorý bol väzňom v jednom z nich, to svojho času odhadoval až na 50 miliónov, dnešné odhady hovoria o 14 miliónoch ľudí. Turecko a Arménsko sa doteraz sporia o to, koľko Arménov bolo zabitých osmanskými jednotkami v čase I. svetovej vojny: podľa Arménov to bolo jeden a pol milióna. A aj počet obetí moderných konfliktov býva nejasný: odhady obetí vojny v Iraku sa líšia o desiatky či dokonca stovky tisícov mŕtvych.
V niečom sú nejasnosti v číslach nepodstatné. Čísla samotné často nevystihujú celok, a ani niektoré posuny v nich veľa neznamenajú. Hrôzu sovietskych gulagov nepochopíme cez samotné počty väznených a zabitých. Viac porozumieme, keď sa pozrieme na príbehy celých miest a komplexov, vystavaných väzňami, a ešte viac, keď sa pozrieme na jeden konkrétny ľudský príbeh z pracovného tábora. To isté platí aj pre iné vojny a udalosti, od obliehania Leningradu (kde sa matky rozhodovali, ktoré dieťa nechajú nažive a ktoré nechajú zomrieť hladom) až po obliehanie Sarajeva (kde sa obyčajné naberanie vody z cisterny stávalo cestou života a smrti z ruky snajpera). Čísla nám však dávajú predstavu o závažnosti udalostí alebo trendu. Arménsko na základe počtu obetí chce, aby svet vedel o genocíde, a podobne si pomocou čísel svoje spomienky uchovávajú všetci potomkovia minulých vojen a udalostí. Oboje, ľudská stránka udalostí i objektívne dáta, nám pomáhajú v porozumení tomu, čo sa stalo, a sú podmienkou, aby sme sa lepšie rozhodovali v budúcnosti.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.