So širokým úsmevom hovorí, ako sa do hnutia proti vládnucemu režimu zapojili ľudia zo všetkých spoločenských vrstiev. „Prišli chudobní, bohatí, vzdelaní i analfabeti... Prvý raz v našich dejinách zavládla ozajstná národná jednota.“
Jemen, skalnatý púštny štát na južnom okraji Arabského polostrova, bol do začiatku roku 2011 známy najmä svojimi mocnými a bojachtivými kmeňmi, a ešte tým, že z neho vzišla rodina Usámu bin Ládina. A potom, na konci januára, sa Arabská jar dostala z Tuniska a Egypta aj so Sany.
O niekoľko dní sa to, čo sa začalo ako protest proti ekonomickým problémom, čoskoro rozvinulo do revolty, ktorá dosiaľ najvážnejšie otriasla už 33 rokov trvajúcou vládou prezidenta Alího Abdalláha Sáliha. Ozbrojené zložky tvrdo potláčali spočiatku izolované demonštrácie a pokojné protesty pred univerzitami, a tak sa čoraz viac protestujúcich objavovalo na uliciach. Po niekoľkých mesiacoch krvavých konfrontácií medzi armádou a ľudom Jemenu, ku ktorému sa pridávali aj masy dezertérov, a tiež po neúspešnom atentáte na Sáliha, došlo vlani k novembri k zlomu: prezident bol nútený odstúpiť.
Vďaka dohode, ktorú sprostredkovala Rada pre spoluprácu v Perzskom zálive, odovzdal Sálih právomoci svojmu zástupcovi, Abdulovi Rabuovi Mansúrovi Hádímu, a za to dostal imunitu pred trestným stíhaním. Mnohých odporcov režimu imunita rozčúlila, len tak sa však podarilo ukončiť krviprelievanie, ktoré stálo životy až 270 civilistov (podľa správy Human Rights Watch).
Aktivistka Tawakul Karman dostala za svoju rolu pri vedení protestov Nobelovu cenu za mier za rok 2011. Táto pozoruhodná žena svoje ocenenie venovala miliónom Jemenčanov, ktorí sa zúčastnili na revolúcii.
.čas nás netrápi
Od začiatku protestov prešiel viac ako rok, ale stovky ľudí stále táboria na Námestí zmeny v Sane. Protesty a demonštrácie sú sporadické, ale na mieste nejedného stanu stojí tehlový dom, čo je jasný signál, že protestujúci sú odhodlaní zostať, kým nebudú splnené ich požiadavky. „Čas nás netrápi. Čím dlhšie to potrvá, tým viac ľudí si uvedomí, o čo ide,“ vysvetľuje 30-ročný Ismail Husajn Alí, farmár zo severného regiónu Saada, ktorý sa na námestí usadil približne pred rokom. Hoci Sálihovo odstúpenie privítal, nemá dosť dôvodov na oslavu. „Táto revolúcia má hlboké korene a nie je o osobách, ale o cieľoch.“ Súhlasí s ním mnoho ľudí, ktorí tu tiež protestujú. Jemen potrebuje ešte veľa zmien, aby nastúpil na cestu demokracie, slobody a ekonomického rozvoja, ako o to žiadajú revolucionári.
Vláda národnej jednoty, ktorá sa zrodila z dohody Rady pre spoluprácu v Perzskom zálive, sa skladá z členov bývalej vládnucej strany a opozície. Ľudia na námestí od nej žiadajú najmä reformu armády, ktorá je v Jemene zdrojom politickej moci. Ozbrojené sily sú rozdelené, časť z nich je stále v rukách prezidentovej rodiny. Sálihov syn Ahmed Alí velí Republikánskej garde, vycvičenej v USA, a jeho nevlastný brat Muhamad je hlavným veliteľom letectva. „Chceme, aby boli tí, ktorí zodpovedajú za minuloročné vraždenie, súdne stíhaní. Chceme skutočnú národnú armádu, nie takú, ktorá háji len záujmy hŕstky rodín,“ potvrdzuje 35-ročný Muhamad Modžalí, ktorý tiež protestuje na Námestí zmeny.
Návrh novej ústavy a demokratické zmeny v Jemene sa však očakávajú až v priebehu dvoch rokov. Je to dosť dlhé obdobie a mnohí mladí revolucionári sa boja, že ich boj počas neho stratí hybnú silu.
.revolúcia posilnila islamistov
„Myslím, že revolúcia je mŕtva. My sme nechceli ani prezidentské voľby,“ vysvetľuje 24-ročný Hafsá Aobal, aktivista z Dhamáru. „A chýbajú mi tie pocity, ktoré som zažíval na tomto námestí počas protestov. Vtedy sme všetci boli ako bratia a sestry.“ Niektorí revolucionári obviňujú politické strany, že ukradli ideály revolúcie a využívajú ich na vlastný zisk. Od polovice marca sa politici, kmeňoví a vojenskí náčelníci pripojili k protestom, aby sa pri rokovacom stole mohli chopiť výhod. Teraz sedia vo vláde národnej jednoty, ktorá hlása, že vyvedie krajinu z krízy, ale hrozí, že práve oni zabrzdia reformy. „Politické strany podpísali dohodu s Radou pre spoluprácu, a Národnej revolučnej rady sa na nič nepýtali,“ tvrdí aj aktivistka Amal Bašá. Dodáva, že rada, ktorá sa schádza čoraz zriedkavejšie, slabne. „Politické strany boli súčasťou revolúcie. Do marca panovala medzi politikmi a revolucionármi harmónia,“ oponuje jej 52-ročný Abudl Walid al Sakáf, kultúrny pracovník z Naseritskej ľudovej unionistickej strany. „To Organizácia pre spoluprácu začala rokovať len so stranami, odsunula na bok mládež a militantov, a tak dovolila politikom, aby prevzali iniciatívu.“
Nech už je to akokoľvek, výsledok revolúcie vyznieva jasne: z nového kurzu krajiny profitujú najmä islamisti zo strany Islah, čo je miestna verzia Moslimského bratstva. Toto hnutie tvorí značne heterogénny dáždnik, pod ktorý sa zmestí všetko možné, od umiernených podnikateľov po kontroverzných klerikov, ako je Abdul Madžíd al Zindaní, zakladateľ miestnej univerzity al-Imán, blízky priateľ Anwara al-Awlakího, Jemenčana, ktorý bol spájaný s atentátmi z 11. septembra, zaradený ku „globálnym teroristom“, a ktorého vlani v septembri zabil americký útok bezpilotného lietadla.
.mladí radikáli
Nie tak dávno al Zindaní a iný prominentný klerik spojený so stranou Islah, Abd al-Wahába al-Dailamí, podpísali spoločne fatvu na štyroch jemenských žurnalistov, ktorých obvinili z odvrhnutia viery, čím potenciálne ohrozili ich život. Navyše milície zložené z mladých ľudí, ktorí majú spojenie s touto politickou stranou, na námestí údajne bijú a terorizujú iných protestujúcich a svojich politických oponentov. To rozhodne neprispieva k nádejám jemenskej demokracie.
S tým však minister pre ľudské práva Húria Mašhúr nesúhlasí a tvrdí, že strana Islah za posledných šesť rokov prekonala významné zmeny, napríklad do svojej rady Šúra prijala ženy. „Vplyv umiernených v strane stúpa, kým kmeňoví a radikálni lídri sú čoraz menej významní,“ vysvetľuje. „Nechceme ich označiť nálepkou radikálov. Sú však medzi nimi mladí s fanatickými predstavami.“ Aj laureátka Nobelovej ceny, Tawakul Karman, je členkou tejto strany.
.chudoba, rozpory, teroristi
Jemenčanov však netrápi iba politika. Mesiace nepokojov sa podpísali na výkonoch ekonomiky v aj tak chudobnej krajine. Od januára 2011 sa zdvojnásobili ceny, najmä pre vysoké náklady na pohonné látky a pokles miestnej meny. Tradične silné sektory, ako ropný priemysel a cestovný ruch, utrpeli závažné straty, pre znížený pocit bezpečia a pre sabotáže ropovodov, ku ktorým dochádzalo počas nepokojov. „Bývalo to tu plné západných turistov,“ vysvetľuje manažér jedného hotela v Sane a ukazuje na širokú prázdnu halu. „Teraz tu nik nie je.“ V krajine s 24 miliónmi obyvateľov sa takmer tretina z nich nachádza pod hranicou chudoby, hovorí Amin Mohí al-Dín, profesor ekonómie na univerzite v Sane. „Máme sedem miliónov chudobných, najmä vo vidieckych oblastiach. Chýba strategická vízia a dlhodobý plán rozvoja. Politická nestabilita krajine neprospieva.“
Ešte závažnejšia je bezpečnostná situácia. Sever aj juh krajiny trápia rebélie šiítskej sekty Zajdí a separatistov z Južného hnutia. Bojovníci z arabskej al-Káidy kontrolujú pobrežné územie Abján a často prenikajú do neďalekých miest, kde nútia úrady do ústupkov a chcú nad nimi prevziať moc. Všetky rebelské skupiny využívajú rozpor v armáde a vo vláde a postupne získavajú vplyv, čo zvyšuje obavy z občianskej vojny. Útoky al-Káidy sú čoraz odvážnejšie, čo veľa tunajších obyvateľov pripisuje minulému režimu. Sálih bol oficiálne spojencom Američanov v ich vojne proti terorizmu, v skutočnosti však zrejme roky podporoval al-Káidu, aby sa na Západe mohol prezentovať ako jediný vládca, schopný udržať krajinu pohromade. „Nepopierame, že táto skupina existuje, ale al-Káida rastie s tichým súhlasom Sáliha,“ vysvetľuje novinárka a aktivistka Samia al-Aghbary. „Od začiatku revolúcie im prakticky prenechal územie Abjáhu. Ako by sa inak toľkým bojovníkom al-Káidy podarilo ujsť z väzenia? Prečo im v tom vojaci nezabránili?“
.studená vojna na jemenskom území
Zahraničné štáty nehrajú veľmi pozitívnu rolu, naopak, jemenskú krízu podľa miestnych analytikov ešte zhoršujú. Okrem Američanov sa do ďalšej kapitoly svojho dlhého boja o moc na Strednom východe pustili Irán a Saudská Arábia. No hoci iránsky vplyv je novšieho dáta a obmedzuje sa na podporu sekty Zajdí, stratégia Saudskej Arábie je hlbšia a rafinovanejšia. Saudovia sú hlavnými členmi Organizácie pre spoluprácu v Perzskom zálive, takže sa angažovali nielen v nedávnej kríze, ale už dávno majú veľké slovo v jemenskej politike. „Pred štyridsiatimi rokmi začali zakladať náboženské centrá a prijímali stovky študentov,“ vysvetľuje vedúci miestnej mimovládnej organizácie, ktorý sa z bezpečnostných dôvodov nechcel dať menovať. „Rýchlo sa rozšírili, využili chudobu, lebo rozdávali ľuďom peniaze a prácu a kázali im radikálne salafistické teórie.“ Jemen, už teraz rozorvaný vnútornými revoltami a kmeňovými spormi, ťažko znáša dopady tohto zahraničného naťahovania o moc. Na Námestí zmeny dochádza k potýčkam medzi šiítmi zo sekty Zajdí a salafistami, horia stany, prepukajú bitky. „Obávame sa najmä toho, že by vypukol sektársky konflikt, ktorý by podporovali zahraničné štáty,“ pokračuje vedúci mimovládnej organizácie. „Ja dúfam, že Irán a Saudská Arábia sa u nás nepobijú v mene náboženstva. Už teraz zúri táto studená vojna a jej obeťou je Jemen.“
Nečudo, že centrálna vláda to má ťažké. Politici aj vojaci sa obracajú k myriadam kmeňov a podkmeňov, aby konsolidovali svoju moc. Tie ľudnatejšie a vplyvnejšie kmene, napríklad Hašídska konfederácia, ktorej vodcovia podporili vlaňajšiu revolúciu, boli vždy obletované – na svoju stranu ich lákali vlády a tiež každý, kto chcel vládu zvrhnúť.
„Nik v dejinách nedokázal vládnuť Jemenu bez súhlasu kmeňov,“ vysvetľuje šejk Mohsin al-Niní z kmeňa Khawlan. Šejkovia a kmeňoví náčelníci sú vo svojich komunitách sudcami a zároveň ich reprezentujú zoči-voči politickej moci. V krajine, kde je podľa neoficiálnych odhadov 50 miliónov zbraní, má každý kmeň svoj arzenál a bojovníkov. Ovládnuť krajinu bez ich súhlasu je prakticky nemožné.
.kmeň vs. štát
Sálih si podporu kmeňových náčelníkov kupoval peniazmi, pôdou a politickými postmi. To spôsobilo rozpad kmeňových noriem a rastúcu dôveru v rolu šejkov, čo však v praxi nie vždy oslabilo kmeňovú moc. „Napokon nemáme ani občiansku, ani kmeňovú spoločnosť,“ ponosuje sa Abdulrahmán al-Marwaní, šéf miestnej asociácie, ktorá sa zaoberá mediáciou pri konfliktoch medzi kmeňmi. „Ak máme vyriešiť naše problémy, potrebujeme silnejšiu centrálnu vládu, ktorú nám kmeňoví šejkovia po mnoho rokov nedokázali dať.“
Al-Niní však tvrdí, že šejkovia a kmene nie sú hlavnými vinníkmi „somalizácie“ Jemenu. Podľa neho sa práve vďaka nim podarilo tomuto scenáru zabrániť. „Pravda je, že kmeňové právo a kmeňový systém fungujú lepšie ako štát. My sme svoje komunity udržali v mieri a v stabilite,“ hovorí. To sa však nepodarilo vo veľkých mestách ako Taíz, Aden a Sana, dodáva. Aj on ľutuje, že revolúcia, ako hovorí, zradila nádeje ľudí. „Ekonomika je na tom zle, nikde už nie je bezpečne... Jemen potreboval revolúciu, teraz sme však na tom omnoho horšie než pred rokom.“
Jemen, skalnatý púštny štát na južnom okraji Arabského polostrova, bol do začiatku roku 2011 známy najmä svojimi mocnými a bojachtivými kmeňmi, a ešte tým, že z neho vzišla rodina Usámu bin Ládina. A potom, na konci januára, sa Arabská jar dostala z Tuniska a Egypta aj so Sany.
O niekoľko dní sa to, čo sa začalo ako protest proti ekonomickým problémom, čoskoro rozvinulo do revolty, ktorá dosiaľ najvážnejšie otriasla už 33 rokov trvajúcou vládou prezidenta Alího Abdalláha Sáliha. Ozbrojené zložky tvrdo potláčali spočiatku izolované demonštrácie a pokojné protesty pred univerzitami, a tak sa čoraz viac protestujúcich objavovalo na uliciach. Po niekoľkých mesiacoch krvavých konfrontácií medzi armádou a ľudom Jemenu, ku ktorému sa pridávali aj masy dezertérov, a tiež po neúspešnom atentáte na Sáliha, došlo vlani k novembri k zlomu: prezident bol nútený odstúpiť.
Vďaka dohode, ktorú sprostredkovala Rada pre spoluprácu v Perzskom zálive, odovzdal Sálih právomoci svojmu zástupcovi, Abdulovi Rabuovi Mansúrovi Hádímu, a za to dostal imunitu pred trestným stíhaním. Mnohých odporcov režimu imunita rozčúlila, len tak sa však podarilo ukončiť krviprelievanie, ktoré stálo životy až 270 civilistov (podľa správy Human Rights Watch).
Aktivistka Tawakul Karman dostala za svoju rolu pri vedení protestov Nobelovu cenu za mier za rok 2011. Táto pozoruhodná žena svoje ocenenie venovala miliónom Jemenčanov, ktorí sa zúčastnili na revolúcii.
.čas nás netrápi
Od začiatku protestov prešiel viac ako rok, ale stovky ľudí stále táboria na Námestí zmeny v Sane. Protesty a demonštrácie sú sporadické, ale na mieste nejedného stanu stojí tehlový dom, čo je jasný signál, že protestujúci sú odhodlaní zostať, kým nebudú splnené ich požiadavky. „Čas nás netrápi. Čím dlhšie to potrvá, tým viac ľudí si uvedomí, o čo ide,“ vysvetľuje 30-ročný Ismail Husajn Alí, farmár zo severného regiónu Saada, ktorý sa na námestí usadil približne pred rokom. Hoci Sálihovo odstúpenie privítal, nemá dosť dôvodov na oslavu. „Táto revolúcia má hlboké korene a nie je o osobách, ale o cieľoch.“ Súhlasí s ním mnoho ľudí, ktorí tu tiež protestujú. Jemen potrebuje ešte veľa zmien, aby nastúpil na cestu demokracie, slobody a ekonomického rozvoja, ako o to žiadajú revolucionári.
Vláda národnej jednoty, ktorá sa zrodila z dohody Rady pre spoluprácu v Perzskom zálive, sa skladá z členov bývalej vládnucej strany a opozície. Ľudia na námestí od nej žiadajú najmä reformu armády, ktorá je v Jemene zdrojom politickej moci. Ozbrojené sily sú rozdelené, časť z nich je stále v rukách prezidentovej rodiny. Sálihov syn Ahmed Alí velí Republikánskej garde, vycvičenej v USA, a jeho nevlastný brat Muhamad je hlavným veliteľom letectva. „Chceme, aby boli tí, ktorí zodpovedajú za minuloročné vraždenie, súdne stíhaní. Chceme skutočnú národnú armádu, nie takú, ktorá háji len záujmy hŕstky rodín,“ potvrdzuje 35-ročný Muhamad Modžalí, ktorý tiež protestuje na Námestí zmeny.
Návrh novej ústavy a demokratické zmeny v Jemene sa však očakávajú až v priebehu dvoch rokov. Je to dosť dlhé obdobie a mnohí mladí revolucionári sa boja, že ich boj počas neho stratí hybnú silu.
.revolúcia posilnila islamistov
„Myslím, že revolúcia je mŕtva. My sme nechceli ani prezidentské voľby,“ vysvetľuje 24-ročný Hafsá Aobal, aktivista z Dhamáru. „A chýbajú mi tie pocity, ktoré som zažíval na tomto námestí počas protestov. Vtedy sme všetci boli ako bratia a sestry.“ Niektorí revolucionári obviňujú politické strany, že ukradli ideály revolúcie a využívajú ich na vlastný zisk. Od polovice marca sa politici, kmeňoví a vojenskí náčelníci pripojili k protestom, aby sa pri rokovacom stole mohli chopiť výhod. Teraz sedia vo vláde národnej jednoty, ktorá hlása, že vyvedie krajinu z krízy, ale hrozí, že práve oni zabrzdia reformy. „Politické strany podpísali dohodu s Radou pre spoluprácu, a Národnej revolučnej rady sa na nič nepýtali,“ tvrdí aj aktivistka Amal Bašá. Dodáva, že rada, ktorá sa schádza čoraz zriedkavejšie, slabne. „Politické strany boli súčasťou revolúcie. Do marca panovala medzi politikmi a revolucionármi harmónia,“ oponuje jej 52-ročný Abudl Walid al Sakáf, kultúrny pracovník z Naseritskej ľudovej unionistickej strany. „To Organizácia pre spoluprácu začala rokovať len so stranami, odsunula na bok mládež a militantov, a tak dovolila politikom, aby prevzali iniciatívu.“
Nech už je to akokoľvek, výsledok revolúcie vyznieva jasne: z nového kurzu krajiny profitujú najmä islamisti zo strany Islah, čo je miestna verzia Moslimského bratstva. Toto hnutie tvorí značne heterogénny dáždnik, pod ktorý sa zmestí všetko možné, od umiernených podnikateľov po kontroverzných klerikov, ako je Abdul Madžíd al Zindaní, zakladateľ miestnej univerzity al-Imán, blízky priateľ Anwara al-Awlakího, Jemenčana, ktorý bol spájaný s atentátmi z 11. septembra, zaradený ku „globálnym teroristom“, a ktorého vlani v septembri zabil americký útok bezpilotného lietadla.
.mladí radikáli
Nie tak dávno al Zindaní a iný prominentný klerik spojený so stranou Islah, Abd al-Wahába al-Dailamí, podpísali spoločne fatvu na štyroch jemenských žurnalistov, ktorých obvinili z odvrhnutia viery, čím potenciálne ohrozili ich život. Navyše milície zložené z mladých ľudí, ktorí majú spojenie s touto politickou stranou, na námestí údajne bijú a terorizujú iných protestujúcich a svojich politických oponentov. To rozhodne neprispieva k nádejám jemenskej demokracie.
S tým však minister pre ľudské práva Húria Mašhúr nesúhlasí a tvrdí, že strana Islah za posledných šesť rokov prekonala významné zmeny, napríklad do svojej rady Šúra prijala ženy. „Vplyv umiernených v strane stúpa, kým kmeňoví a radikálni lídri sú čoraz menej významní,“ vysvetľuje. „Nechceme ich označiť nálepkou radikálov. Sú však medzi nimi mladí s fanatickými predstavami.“ Aj laureátka Nobelovej ceny, Tawakul Karman, je členkou tejto strany.
.chudoba, rozpory, teroristi
Jemenčanov však netrápi iba politika. Mesiace nepokojov sa podpísali na výkonoch ekonomiky v aj tak chudobnej krajine. Od januára 2011 sa zdvojnásobili ceny, najmä pre vysoké náklady na pohonné látky a pokles miestnej meny. Tradične silné sektory, ako ropný priemysel a cestovný ruch, utrpeli závažné straty, pre znížený pocit bezpečia a pre sabotáže ropovodov, ku ktorým dochádzalo počas nepokojov. „Bývalo to tu plné západných turistov,“ vysvetľuje manažér jedného hotela v Sane a ukazuje na širokú prázdnu halu. „Teraz tu nik nie je.“ V krajine s 24 miliónmi obyvateľov sa takmer tretina z nich nachádza pod hranicou chudoby, hovorí Amin Mohí al-Dín, profesor ekonómie na univerzite v Sane. „Máme sedem miliónov chudobných, najmä vo vidieckych oblastiach. Chýba strategická vízia a dlhodobý plán rozvoja. Politická nestabilita krajine neprospieva.“
Ešte závažnejšia je bezpečnostná situácia. Sever aj juh krajiny trápia rebélie šiítskej sekty Zajdí a separatistov z Južného hnutia. Bojovníci z arabskej al-Káidy kontrolujú pobrežné územie Abján a často prenikajú do neďalekých miest, kde nútia úrady do ústupkov a chcú nad nimi prevziať moc. Všetky rebelské skupiny využívajú rozpor v armáde a vo vláde a postupne získavajú vplyv, čo zvyšuje obavy z občianskej vojny. Útoky al-Káidy sú čoraz odvážnejšie, čo veľa tunajších obyvateľov pripisuje minulému režimu. Sálih bol oficiálne spojencom Američanov v ich vojne proti terorizmu, v skutočnosti však zrejme roky podporoval al-Káidu, aby sa na Západe mohol prezentovať ako jediný vládca, schopný udržať krajinu pohromade. „Nepopierame, že táto skupina existuje, ale al-Káida rastie s tichým súhlasom Sáliha,“ vysvetľuje novinárka a aktivistka Samia al-Aghbary. „Od začiatku revolúcie im prakticky prenechal územie Abjáhu. Ako by sa inak toľkým bojovníkom al-Káidy podarilo ujsť z väzenia? Prečo im v tom vojaci nezabránili?“
.studená vojna na jemenskom území
Zahraničné štáty nehrajú veľmi pozitívnu rolu, naopak, jemenskú krízu podľa miestnych analytikov ešte zhoršujú. Okrem Američanov sa do ďalšej kapitoly svojho dlhého boja o moc na Strednom východe pustili Irán a Saudská Arábia. No hoci iránsky vplyv je novšieho dáta a obmedzuje sa na podporu sekty Zajdí, stratégia Saudskej Arábie je hlbšia a rafinovanejšia. Saudovia sú hlavnými členmi Organizácie pre spoluprácu v Perzskom zálive, takže sa angažovali nielen v nedávnej kríze, ale už dávno majú veľké slovo v jemenskej politike. „Pred štyridsiatimi rokmi začali zakladať náboženské centrá a prijímali stovky študentov,“ vysvetľuje vedúci miestnej mimovládnej organizácie, ktorý sa z bezpečnostných dôvodov nechcel dať menovať. „Rýchlo sa rozšírili, využili chudobu, lebo rozdávali ľuďom peniaze a prácu a kázali im radikálne salafistické teórie.“ Jemen, už teraz rozorvaný vnútornými revoltami a kmeňovými spormi, ťažko znáša dopady tohto zahraničného naťahovania o moc. Na Námestí zmeny dochádza k potýčkam medzi šiítmi zo sekty Zajdí a salafistami, horia stany, prepukajú bitky. „Obávame sa najmä toho, že by vypukol sektársky konflikt, ktorý by podporovali zahraničné štáty,“ pokračuje vedúci mimovládnej organizácie. „Ja dúfam, že Irán a Saudská Arábia sa u nás nepobijú v mene náboženstva. Už teraz zúri táto studená vojna a jej obeťou je Jemen.“
Nečudo, že centrálna vláda to má ťažké. Politici aj vojaci sa obracajú k myriadam kmeňov a podkmeňov, aby konsolidovali svoju moc. Tie ľudnatejšie a vplyvnejšie kmene, napríklad Hašídska konfederácia, ktorej vodcovia podporili vlaňajšiu revolúciu, boli vždy obletované – na svoju stranu ich lákali vlády a tiež každý, kto chcel vládu zvrhnúť.
„Nik v dejinách nedokázal vládnuť Jemenu bez súhlasu kmeňov,“ vysvetľuje šejk Mohsin al-Niní z kmeňa Khawlan. Šejkovia a kmeňoví náčelníci sú vo svojich komunitách sudcami a zároveň ich reprezentujú zoči-voči politickej moci. V krajine, kde je podľa neoficiálnych odhadov 50 miliónov zbraní, má každý kmeň svoj arzenál a bojovníkov. Ovládnuť krajinu bez ich súhlasu je prakticky nemožné.
.kmeň vs. štát
Sálih si podporu kmeňových náčelníkov kupoval peniazmi, pôdou a politickými postmi. To spôsobilo rozpad kmeňových noriem a rastúcu dôveru v rolu šejkov, čo však v praxi nie vždy oslabilo kmeňovú moc. „Napokon nemáme ani občiansku, ani kmeňovú spoločnosť,“ ponosuje sa Abdulrahmán al-Marwaní, šéf miestnej asociácie, ktorá sa zaoberá mediáciou pri konfliktoch medzi kmeňmi. „Ak máme vyriešiť naše problémy, potrebujeme silnejšiu centrálnu vládu, ktorú nám kmeňoví šejkovia po mnoho rokov nedokázali dať.“
Al-Niní však tvrdí, že šejkovia a kmene nie sú hlavnými vinníkmi „somalizácie“ Jemenu. Podľa neho sa práve vďaka nim podarilo tomuto scenáru zabrániť. „Pravda je, že kmeňové právo a kmeňový systém fungujú lepšie ako štát. My sme svoje komunity udržali v mieri a v stabilite,“ hovorí. To sa však nepodarilo vo veľkých mestách ako Taíz, Aden a Sana, dodáva. Aj on ľutuje, že revolúcia, ako hovorí, zradila nádeje ľudí. „Ekonomika je na tom zle, nikde už nie je bezpečne... Jemen potreboval revolúciu, teraz sme však na tom omnoho horšie než pred rokom.“
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.