.v nemeckom denníku Süddeutsche Zeitung a v niekoľkých ďalších veľkých európskych novinách bola 4. apríla uverejnená báseň s názvom Čo musí byť povedané. Grass v nej varuje pred preventívnym útokom na Irán a kritizuje predaj nemeckých ponoriek židovskému štátu. Existuje totiž obava, že by z nich bolo možné odpaľovať strely s jadrovými hlavicami.
.pokrytectvo Západu?
„Je to zdôrazňované právo na preventívny úder, ktorý by mohol vymazať iránsky národ, podrobený tlčhubom a riadený do organizovaného jasotu – pretože v okruhu jeho právomoci sa predpokladá konštruovanie atómovej bomby,“ básni nemecký autor. No ďalej si kladie otázku, prečo sa rovnaká pozornosť nevenuje tajnému izraelskému nukleárnemu programu, ktorý nikdy pod žiadnou medzinárodnou kontrolou nebol. Podľa Grassa je každá kritika Izraela hneď označená za antisemitizmus. Židovský štát ako atómová mocnosť vraj ohrozuje svetový mier a nemecké dodávky zbraní Izraelu by z Nemecka spravili spoluvinníka „neospravedlniteľného zločinu“. Grass už vraj nemôže mlčať, pretože má plné zuby „pokrytectva Západu“ a požaduje, aby nielen iránske, ale aj izraelské nukleárne zariadenia boli podrobené sústavnej kontrole medzinárodnou inštanciou.
Je to len polemický pamflet alebo zásadný postoj intelektuála, ktorému svedomie nedovolí byť ticho? Samozrejme, nikde nie je napísané, že Izrael a jeho vláda majú výnimku z kritizovateľnosti. V pluralitnej spoločnosti musí z času na čas každý účastník verejnej debaty strpieť, že zaznejú aj názory, ktoré sú z jeho pohľadu hlúpe alebo nepríjemné. Voči Grassovi zaznela okamžitá výčitka: keď už niekto upiera židovskému štátu právo brániť svoju existenciu, nemusel by to nevyhnutne byť bývalý príslušník Waffen-SS. Grass ním bol ako 17-ročný, od novembra 1944 do konca apríla 1945, keď padol do amerického vojnového zajatia. Ktejto epizóde sa priznal až v roku 2006, čo v Nemecku vyvolalo veľké debaty.
Na Grassa sa už vtedy zniesla kritika, či si náhodou rozvírením publicity okolo seba nechcel len urobiť reklamu na svoju novú knihu. „Je nevysvetliteľné, ako sa niekto dokáže 60 rokov ustavične povyšovať na zlé svedomie národa, a to práve v otázkach nacizmu, pričom až potom sa prizná, že sám bol do toho hlboko zapletený,“ povedal na Grassovu adresu nemecký historik a autor Hitlerovho životopisu Joachim Fest a pokračoval: „Od toho chlapa by som si nekúpil už ani len ojazdené auto.“ Prevládli však blahosklonné reakcie, ktoré poukazovali na vyrovnávanie sa s nacizmom v Grassovom literárnom diele a uznali mu, že aj neskoré priznanie je lepšie ako žiadne.
.hnev Izraela
Izraelský minister vnútra Eli Jišai z náboženskej strany Šas zakázal 8. apríla Grassovi vstup do krajiny a spolu s premiérom Benjaminom Netanjahuom mu pripomenuli práve jeho desaťročia utajovanú esesácku minulosť. Ale tento krok Izraela rozrušil aj mnohých z tých, ktorí si o Grassovej zvláštnej básni nemysleli nič dobré. Nemecký spisovateľ reagoval na zákaz vstupu do židovského štátu poznámkou, že také praktiky sú bežné v diktatúrach. Zatiaľ sa mu vraj podobného zaobchádzania dostalo len zo strany NDR a Barmy.
Nemecká politická a intelektuálna trieda Grassovu báseň prevažne odmietli. Zastali sa ho najmä predstavitelia krajne ľavicovej strany Die Linke, neonacisti a tiež niekoľko publicistov, ktorých pobúrilo obviňovanie Grassa z antisemitizmu. Politici SPD Christian Lange a Wolfgang Thierse si verejne vymenili názory, či by sociálni demokrati v budúcnosti mali ešte využiť služby ich priaznivca Grassa vo volebnej kampani. Je pravda, že spisovateľ svojou básňou artikuloval pocity, ktoré sú medzi Nemcami značne rozšírené: a síce, že kritizovať súčasnú politiku Izraela sa podľa elít nepatrí, pretože Nemcov stále prenasleduje dedičstvo strojcov holokaustu.
.stará schéma
Grass v skutočnosti nie je antisemita. Dopúšťa sa skôr argumentačnej piruety, ktorá je dlhodobou črtou mnohých intelektuálov. Ide o snahu morálne relativizovať vinu Iránu a Izraela na súčasnej napätej medzinárodnej situácii tým, že sa medzi obe krajiny a ich atómové programy vtesná znamienko rovná sa. Grass však zabúda, že Izrael sa žiadnej krajine nevyhráža vymazaním z mapy. Naopak, iránske vedenie Izraelu a jeho občanom upiera právo na existenciu.
Grassova báseň preto určite nie je vynorenou spomienkou na mladícke účinkovanie v SS. Skôr pripomína časy Studenej vojny, keď najmä západoeurópska ľavica považovala Spojené štáty i Sovietsky zväz za morálne rovnocenné režimy. S tým, že prvý menovaný režim bol v ich očiach azda ešte o čosi horší než ten druhý. Superveľmoci z predošlých desaťročí dnes akurát nahrádza Izrael a Irán. Hráči sú síce iní, no morálny zmätok v hlave spisovateľa, ktorý sa rád štylizuje do roly svedomia nemeckého národa, zostal.
.pokrytectvo Západu?
„Je to zdôrazňované právo na preventívny úder, ktorý by mohol vymazať iránsky národ, podrobený tlčhubom a riadený do organizovaného jasotu – pretože v okruhu jeho právomoci sa predpokladá konštruovanie atómovej bomby,“ básni nemecký autor. No ďalej si kladie otázku, prečo sa rovnaká pozornosť nevenuje tajnému izraelskému nukleárnemu programu, ktorý nikdy pod žiadnou medzinárodnou kontrolou nebol. Podľa Grassa je každá kritika Izraela hneď označená za antisemitizmus. Židovský štát ako atómová mocnosť vraj ohrozuje svetový mier a nemecké dodávky zbraní Izraelu by z Nemecka spravili spoluvinníka „neospravedlniteľného zločinu“. Grass už vraj nemôže mlčať, pretože má plné zuby „pokrytectva Západu“ a požaduje, aby nielen iránske, ale aj izraelské nukleárne zariadenia boli podrobené sústavnej kontrole medzinárodnou inštanciou.
Je to len polemický pamflet alebo zásadný postoj intelektuála, ktorému svedomie nedovolí byť ticho? Samozrejme, nikde nie je napísané, že Izrael a jeho vláda majú výnimku z kritizovateľnosti. V pluralitnej spoločnosti musí z času na čas každý účastník verejnej debaty strpieť, že zaznejú aj názory, ktoré sú z jeho pohľadu hlúpe alebo nepríjemné. Voči Grassovi zaznela okamžitá výčitka: keď už niekto upiera židovskému štátu právo brániť svoju existenciu, nemusel by to nevyhnutne byť bývalý príslušník Waffen-SS. Grass ním bol ako 17-ročný, od novembra 1944 do konca apríla 1945, keď padol do amerického vojnového zajatia. Ktejto epizóde sa priznal až v roku 2006, čo v Nemecku vyvolalo veľké debaty.
Na Grassa sa už vtedy zniesla kritika, či si náhodou rozvírením publicity okolo seba nechcel len urobiť reklamu na svoju novú knihu. „Je nevysvetliteľné, ako sa niekto dokáže 60 rokov ustavične povyšovať na zlé svedomie národa, a to práve v otázkach nacizmu, pričom až potom sa prizná, že sám bol do toho hlboko zapletený,“ povedal na Grassovu adresu nemecký historik a autor Hitlerovho životopisu Joachim Fest a pokračoval: „Od toho chlapa by som si nekúpil už ani len ojazdené auto.“ Prevládli však blahosklonné reakcie, ktoré poukazovali na vyrovnávanie sa s nacizmom v Grassovom literárnom diele a uznali mu, že aj neskoré priznanie je lepšie ako žiadne.
.hnev Izraela
Izraelský minister vnútra Eli Jišai z náboženskej strany Šas zakázal 8. apríla Grassovi vstup do krajiny a spolu s premiérom Benjaminom Netanjahuom mu pripomenuli práve jeho desaťročia utajovanú esesácku minulosť. Ale tento krok Izraela rozrušil aj mnohých z tých, ktorí si o Grassovej zvláštnej básni nemysleli nič dobré. Nemecký spisovateľ reagoval na zákaz vstupu do židovského štátu poznámkou, že také praktiky sú bežné v diktatúrach. Zatiaľ sa mu vraj podobného zaobchádzania dostalo len zo strany NDR a Barmy.
Nemecká politická a intelektuálna trieda Grassovu báseň prevažne odmietli. Zastali sa ho najmä predstavitelia krajne ľavicovej strany Die Linke, neonacisti a tiež niekoľko publicistov, ktorých pobúrilo obviňovanie Grassa z antisemitizmu. Politici SPD Christian Lange a Wolfgang Thierse si verejne vymenili názory, či by sociálni demokrati v budúcnosti mali ešte využiť služby ich priaznivca Grassa vo volebnej kampani. Je pravda, že spisovateľ svojou básňou artikuloval pocity, ktoré sú medzi Nemcami značne rozšírené: a síce, že kritizovať súčasnú politiku Izraela sa podľa elít nepatrí, pretože Nemcov stále prenasleduje dedičstvo strojcov holokaustu.
.stará schéma
Grass v skutočnosti nie je antisemita. Dopúšťa sa skôr argumentačnej piruety, ktorá je dlhodobou črtou mnohých intelektuálov. Ide o snahu morálne relativizovať vinu Iránu a Izraela na súčasnej napätej medzinárodnej situácii tým, že sa medzi obe krajiny a ich atómové programy vtesná znamienko rovná sa. Grass však zabúda, že Izrael sa žiadnej krajine nevyhráža vymazaním z mapy. Naopak, iránske vedenie Izraelu a jeho občanom upiera právo na existenciu.
Grassova báseň preto určite nie je vynorenou spomienkou na mladícke účinkovanie v SS. Skôr pripomína časy Studenej vojny, keď najmä západoeurópska ľavica považovala Spojené štáty i Sovietsky zväz za morálne rovnocenné režimy. S tým, že prvý menovaný režim bol v ich očiach azda ešte o čosi horší než ten druhý. Superveľmoci z predošlých desaťročí dnes akurát nahrádza Izrael a Irán. Hráči sú síce iní, no morálny zmätok v hlave spisovateľa, ktorý sa rád štylizuje do roly svedomia nemeckého národa, zostal.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.