Pozrel som sa na poľské spravodajské servery a v šoku som onemel. V akomsi tranze som napísal prvú správu do Lidoviek a potom ešte krátku úvahu, v ktorej stálo, že tragédia v Smolensku sa stane pre Poľsko rovnakou mystickou záhadou ako havária hlavy exilovej poľskej vlády Wladyslawa Sikorského, ktorý zahynul v lete roku 1943 pri leteckom nešťastí pri Gibraltare. Len čo som to dopísal, prišla esemeska od šéfredaktora, ja som si za niekoľko minút zabalil veci a popoludní som už s fotografom vyrážal do Varšavy. Varšavská noc, keď sa pred prezidentským palácom rozžiarilo more sviec, utopených v záplave kvetov, bola neskutočná – rovnako ako celý nasledujúci týždeň. Týždeň, ktorý sa zakončil pohrebom prezidentského páru na krakovskom Waweli.
Už sú to dva roky, ale keď som sa díval na záplavu sviec, ktoré sa 10. apríla znovu rozhoreli pred varšavským prezidentským palácom na Krakovskom predmestí, mal som pocit, akoby som sa vrátil v čase. Davy ľudí, poľské vlajky, emócie... ale niečo podstatné bolo iné. Kým pred tými dvoma rokmi akoby sa poľský národ vo veľkom žiali nad stratou stovky Poliakov, z ktorých väčšinu bolo možné nazvať „poľskou elitou“, spojil a zjednotil, dnes je Smolensk tou najväčšou priekopou, ktorá sa medzi Poliakmi od pádu komunizmu otvorila.
Odhadom stotisícový dav, ktorý sa v utorok večer pred palácom zhromaždil, bol dav plný nenávisti. Nenávisti k Rusom, k Vladimírovi Putinovi, k Donaldovi Tuskovi, k Bronislawovi Komorowskému, k súčasnej poľskej vláde. Ku všetkým, ktorí majú vinu na tom, že prezident Lech Kaczynski bol pred dvoma rokmi v Smolensku zavraždený. Áno, zavraždený, pretože o ničom menšom než o atentáte a vražde sa v kruhoch okolo Práva a spravodlivosti expremiéra a prezidentovho brata Jaroslawa Kaczynského nehovorí. „Všetko čoraz väčšmi ukazuje na to, že na prezidenta bol spáchaný atentát. Som presvedčený, že môjho brata zavraždili, hoci istotu nemám,“ tvrdí Jaroslaw Kaczynski hneď v niekoľkých rozhovoroch, ktoré poskytol v súvislosti s druhým výročím tragédie v Smolensku.
A pred davmi stúpencov tohto obrazu tragédie prezidentského špeciálu vyhlásil: „Už z toho, čo vieme dnes, môžeme povedať, že boli zradení.“ Kým? Samozrejme, vládou premiéra Donalda Tuska, ktorého sa Kaczynski nerozpakuje označiť za „vinníka smrti“ prezidenta Kaczynského. Je pritom mnoho vecí, ktoré túto teóriu držia, a zrejme navždy udržia pri živote. V Rusku vládnu bývalí rozviedčici KGB na čele s Putinom, ľudia, ktorým správni poľskí patrioti neveria ani nos medzi očami, nie to nejaké výsledky vyšetrovania havárie poľského prezidentského lietadla. Rusi sami vyšetrili haváriu tak, ako ju vyšetrili. Na dnešné ruské pomery asi dôveryhodne, ale aj tak hodili všetko na posádku poľského lietadla. a mizerný stav ruského letiska a niektoré kroky letiskového personálu, ktorý sa prinajmenšom bál pristátie poľskému prezidentovi zakázať, odsunuli nabok.
To nemohol nechať len tak ani racionálne sa správajúci kabinet Donalda Tuska a vo vlastnej verzii vyšetrovania rozdelil zodpovednosť medzi poľských pilotov a ruský letiskový personál. Okrem toho tu je aj klasické ruské šlendriánstvo: pozostatky mŕtvych, ktoré boli uložené do nesprávnych hrobov, rôzne časti lietadla či osobné veci obetí, ktoré sa ešte niekoľko týždňov po nešťastí nachádzali v okolitých lesoch. Podivne vyznieva aj skutočnosť, že Rusi dodnes nevrátili vrak lietadla Poliakom, s tým, že to je dôkazový materiál, a že vyšetrovanie ešte nie je celkom ukončené.
Nič z toho nie je dôkazom sprisahania, nič z toho neukazuje na atentát, o ktorom Jaroslaw Kaczynski a ľudia okolo neho čoraz častejšie hovoria už nie ako o hypotéze, ale ako o preukázanej alebo takmer preukázanej veci. Havária pri Smolensku tak asi navždy zostane zakrytá rúškom tajomného sprisahania, tak ako to vojenské nešťastie pri Gibraltare. Pre nás Čechov a Slovákov je tu však jeden dôležitý rozdiel. Na rozdiel od Gibraltaru, kde lietadlo riadil československý pilot a atentát mal mať na svedomí exilový prezident Edvard Beneš, nám podiel na Smolensku Poliaci, ani tí okolo Jaroslawa Kaczynského, zatiaľ nedávali.
Autor je redaktor Lidových novín
Už sú to dva roky, ale keď som sa díval na záplavu sviec, ktoré sa 10. apríla znovu rozhoreli pred varšavským prezidentským palácom na Krakovskom predmestí, mal som pocit, akoby som sa vrátil v čase. Davy ľudí, poľské vlajky, emócie... ale niečo podstatné bolo iné. Kým pred tými dvoma rokmi akoby sa poľský národ vo veľkom žiali nad stratou stovky Poliakov, z ktorých väčšinu bolo možné nazvať „poľskou elitou“, spojil a zjednotil, dnes je Smolensk tou najväčšou priekopou, ktorá sa medzi Poliakmi od pádu komunizmu otvorila.
Odhadom stotisícový dav, ktorý sa v utorok večer pred palácom zhromaždil, bol dav plný nenávisti. Nenávisti k Rusom, k Vladimírovi Putinovi, k Donaldovi Tuskovi, k Bronislawovi Komorowskému, k súčasnej poľskej vláde. Ku všetkým, ktorí majú vinu na tom, že prezident Lech Kaczynski bol pred dvoma rokmi v Smolensku zavraždený. Áno, zavraždený, pretože o ničom menšom než o atentáte a vražde sa v kruhoch okolo Práva a spravodlivosti expremiéra a prezidentovho brata Jaroslawa Kaczynského nehovorí. „Všetko čoraz väčšmi ukazuje na to, že na prezidenta bol spáchaný atentát. Som presvedčený, že môjho brata zavraždili, hoci istotu nemám,“ tvrdí Jaroslaw Kaczynski hneď v niekoľkých rozhovoroch, ktoré poskytol v súvislosti s druhým výročím tragédie v Smolensku.
A pred davmi stúpencov tohto obrazu tragédie prezidentského špeciálu vyhlásil: „Už z toho, čo vieme dnes, môžeme povedať, že boli zradení.“ Kým? Samozrejme, vládou premiéra Donalda Tuska, ktorého sa Kaczynski nerozpakuje označiť za „vinníka smrti“ prezidenta Kaczynského. Je pritom mnoho vecí, ktoré túto teóriu držia, a zrejme navždy udržia pri živote. V Rusku vládnu bývalí rozviedčici KGB na čele s Putinom, ľudia, ktorým správni poľskí patrioti neveria ani nos medzi očami, nie to nejaké výsledky vyšetrovania havárie poľského prezidentského lietadla. Rusi sami vyšetrili haváriu tak, ako ju vyšetrili. Na dnešné ruské pomery asi dôveryhodne, ale aj tak hodili všetko na posádku poľského lietadla. a mizerný stav ruského letiska a niektoré kroky letiskového personálu, ktorý sa prinajmenšom bál pristátie poľskému prezidentovi zakázať, odsunuli nabok.
To nemohol nechať len tak ani racionálne sa správajúci kabinet Donalda Tuska a vo vlastnej verzii vyšetrovania rozdelil zodpovednosť medzi poľských pilotov a ruský letiskový personál. Okrem toho tu je aj klasické ruské šlendriánstvo: pozostatky mŕtvych, ktoré boli uložené do nesprávnych hrobov, rôzne časti lietadla či osobné veci obetí, ktoré sa ešte niekoľko týždňov po nešťastí nachádzali v okolitých lesoch. Podivne vyznieva aj skutočnosť, že Rusi dodnes nevrátili vrak lietadla Poliakom, s tým, že to je dôkazový materiál, a že vyšetrovanie ešte nie je celkom ukončené.
Nič z toho nie je dôkazom sprisahania, nič z toho neukazuje na atentát, o ktorom Jaroslaw Kaczynski a ľudia okolo neho čoraz častejšie hovoria už nie ako o hypotéze, ale ako o preukázanej alebo takmer preukázanej veci. Havária pri Smolensku tak asi navždy zostane zakrytá rúškom tajomného sprisahania, tak ako to vojenské nešťastie pri Gibraltare. Pre nás Čechov a Slovákov je tu však jeden dôležitý rozdiel. Na rozdiel od Gibraltaru, kde lietadlo riadil československý pilot a atentát mal mať na svedomí exilový prezident Edvard Beneš, nám podiel na Smolensku Poliaci, ani tí okolo Jaroslawa Kaczynského, zatiaľ nedávali.
Autor je redaktor Lidových novín
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.