Je pravda, že zlepšovanie životných podmienok najchudobnejších členov spoločnosti sa väčšine ľudí javí ako správny cieľ. No nevyplýva z neho, že znižovanie absolútneho rozptylu v príjmoch – alebo v spotrebe – by bolo rovnako žiaduce. Koniec koncov, meraná nerovnosť v príjmoch či v spotrebe je len štatistických artefaktom, bez súvislosti s konaním a premýšľaním jednotlivcov. Čo je ešte horšie, snaha pomôcť chudobným a snaha vyrovnávať príjmové rozdiely môžu viesť k radikálne odlišným odporúčaniam pre verejnú politiku.
.vodováha
Problém príjmovej nerovnosti si vyžaduje istú dávku odstupu. Ako potvrdí každý všímavejší návštevník rozvojových krajín, problémov majú miestni obyvatelia neúrekom. Od korupcie cez absencie vlády práva až po nedostatok ekonomických príležitostí. Málokto sa tam však sťažuje na príjmovú nerovnosť. V situácii, keď sa človek snaží zabezpečiť si elementárne živobytie a budúcnosť pre svoje deti, nie je rozdiel medzi jeho príjmom a príjmom napríklad najbohatšieho Etiópčana či Keňana relevantný.
V bohatších krajinách existuje väčší priestor na to, aby sme používali relatívne ukazovatele chudoby. Zvlášť ak veríme, že si plnohodnotná účasť občanov na politickom a sociálnom živote vyžaduje prístup k statkom a službám, ktorých cena sa môže odvíjať od priemerného príjmu v danej spoločnosti. V niektorých krajinách môže byť príkladom kvalitné vzdelanie. To je však nanajvýš argumentom v prospech verejnej politiky, ktorá chudobným uľahčí prístup k týmto statkom. Nie argumentom v prospech vyrovnávania príjmových rozdielov.
Aké iné argumenty v prospech príjmovej rovnosti poznáme? Richard Wilkinson a Kate Pickettová sa pokúsili ukázať výhody rovnejšieho rozdelenia ekonomických zdrojov v ich známej knihe The Spirit Level (Vodováha). Vo Veľkej Británii bola mimoriadne vplyvná – predovšetkým v labouristických kruhoch. Kniha tvrdí, že príjmová nerovnosť je zodpovedná za celú škálu sociálnych problémov. Od tých zdravotných až po tínedžerské tehotenstvá.
Bližší pohľad na túto publikáciu však musí každému ukázať, že jej tvrdenia sú nepresvedčivé a nepodložené serióznym vedeckým výskumom. Poukázanie na existujúcu koreláciu medzi nerovnosťou a rôznymi nežiaducimi sociálnymi a zdravotnými následkami nám nič nehovorí o skutočnom smerovaní kauzality. Pritom moderná ekonometria ponúka metódy, umožňujúce aspoň v princípe identifikáciu a odhad skutočného efektu, ktorý by nerovnosť mohla mať na rôzne spoločenské javy. Autori však nejavia najmenší záujem o analýzu, ktorá by svojou zložitosťou presahovala jednoduché korelácie.
Kniha sa navyše pozerá len na dáta z 23 krajín. To ide jasne proti dobrej praxi v empirickom výskume, kde je každé pozorovanie cenné, a kde nie je možné sa zbavovať „stupňov voľnosti“ bez dobrého dôvodu. Autori tvrdia, že ich výskum sa zameriava na vyspelé industrializované ekonomiky. Neposkytujú však žiadny dôvod, prečo vynechávajú krajiny ako Južná Kórea alebo Česká republika, naštrbujúce elegantné korelácie, o ktoré sa extravagantné tvrdenia knihy opierajú.
.prehlbuje sa nerovnosť?
Ponechajme však na chvíľu bokom otázku toho, či je nerovnosť nežiaduca, a zamyslime sa nad tým, či existujú dôvody si myslieť, že rozdiely medzi bohatými a chudobnými sa prehlbujú. Väčšina verejnosti sa bez akýchkoľvek pochýb domnieva, že materiálna nerovnosť sa v posledných desaťročiach prehlbovala. A to predovšetkým ako dôsledok „neoliberálnych“ reforiem v 80. rokoch minulého storočia. Pochopiteľne, je celkom zjavné, že vo väčšine vyspelých ekonomík nerovnosť v nominálnom príjme v posledných desaťročiach stúpla. Nie je však jasné, čo to znamená pre reálnu nerovnosť.
Reálna nerovnosť je extrémne citlivá na výber relevantného cenového indexu. Pre skutočnú nerovnosť je totiž dôležité nielen to, koľko rôzne skupiny zarábajú, ale i to, čo si za svoje peniaze môžu dovoliť kúpiť. A v tomto smere existujú silné dôvody myslieť si, že nižšie príjmové skupiny čelili podstatne nižšej miere inflácie než bohatí ľudia. To je dôsledok výrazného rastu ekonomickej produktivity, lacných importov z Číny a nárastu nových retailových modelov typu Walmart či Tesco, ktoré umožňujú širokým vrstvám prístup k veľkej škále lacných potravín, oblečenia či elektroniky. Ak sa teda budeme sústreďovať len na nominálnu nerovnosť (alebo ak budeme používať len jeden cenový index pre chudobných a bohatých) tak budeme skutočnú mieru nerovnosti preceňovať.
S tým súvisí, že existujú len sporné dôkazy toho, že by sa zvyšovala nerovnosť meraná prostredníctvom spotreby – a nie príjmu. Podobne, nerovnosť vo vykazovanom subjektívnom pocite šťastia za posledných tridsať rokov klesla, čo odporuje myšlienke roztvárajúcich sa nožníc medzi chudobnými a bohatými.
Ľavicoví intelektuáli však majú pravdu v tom, že napríklad v USA nominálna príjmová nerovnosť v posledných desaťročiach stúpla, predovšetkým vďaka pohybu v hornom jednom percente príjmovej distribúcie. A pri pohľade na túto časť príjmovej distribúcie sa človek nevyhne skúmaniu roly financií a ľudí pracujúcich vo finančných službách. Táto úloha je však podstatne komplikovanejšia než prvoplánové príbehy o zlých a nenásytných bankároch
Predovšetkým, neexistuje presvedčivý dôkaz o tom, že by nerovnosť ako taká viedla k finančným krízam. Avšak je celkom dobre predstaviteľné, že tá nerovnosť bola vedľajším produktom správania, ktoré vyústilo do krízy roku 2008.
.nerovnosť a financie
Ekonóm Tyler Cowen minulý rok v časopise American Interest načrtol úlohu finančného priemyslu vo vývoji nerovnosti v uplynulých desaťročiach. Motivácie vo finančných inštitúciách sú také, že aktérom sa oplatí systematicky si staviť na pokračovanie existujúcich trendov. V dobrých ekonomických časoch sú tak bankári motivovaní staviť na ich pokračovanie. Ak majú pravdu, tak zarobia. Ak sa však hoci aj zmýlia, tak ich straty budú tlmené vládnymi „bailoutmi“, namierenými na systémovo dôležité finančné inštitúcie. V ostatných rokoch tieto rozhodnutia ústili do vysokých zárobkov jednotlivcov, ktorí pracovali vo finančnom priemysle – a to aj v časoch krízy.
Pochopiteľne, ideálnym stavom by bola situácia, kde by bankári niesli plné náklady svojich rozhodnutí. Lenže pády bánk môžu ľahko poškodiť ekonomiku, a tak majú politici tendenciu im zabraňovať. Bankári potom budú v prvom rade motivovaní staviť si proti volatilite, a to i v situáciách, keď by to nerobili, ak by mali niesť plné náklady svojich rozhodnutí. Implicitné záruky bankám a finančnému sektoru všeobecne tak vytvárajú motivácie pre chybné rozhodnutia a prispievajú k endogénnemu zvyšovaniu rizika kolapsu finančného systému.
Ekonóm Eli Dourado ponúka nádej, keď na svojom blogu argumentuje, že v dôsledku finančnej globalizácie sa banky môžu stať príliš veľkými na záchranu, keďže politici v ktorejkoľvek krajine budú mať len veľmi obmedzené dôvody samostatne sanovať banky, ktoré fungujú vo veľkom počte iných krajín. Dôsledkom však nebude (a ani by nemal byť) veľký počet bankových zlyhaní, ale skôr zodpovednejšie správanie bankového sektora, vedúce síce k nižším bonusom, ale aj k menším nákladom pre daňových poplatníkov.
Podstatné v tomto kontexte je však to, že nárast príjmovej nerovnosti, ktorý môže čiastočne vysvetľovať správanie sa finančných inštitúcií, nie je výsledkom thatcherovského či reaganovského „neoliberalizmu“, ale výsledkom chybne nastavených motivácií vo finančnom priemysle, ktoré vyplývali z rôznych vládnych regulácií, zásahov a implicitných záruk. Podstatné je aj to, že nerovnosť samotná je nanajvýš len symptómom chybných politík a úzkeho prepojenia medzi bankármi a regulátormi. Užitočnejšia než zdaňovanie bohatých by bola snaha odstrániť implicitné záruky, ktoré od politikov dostali veľké finančné inštitúcie.
.odôvodnená nerovnosť
Ešte dôležitejším poznatkom je však to, že nominálna nerovnosť samotná nám dáva len veľmi neužitočné poznatky o spoločnosti. Veľmi často sú príčiny nerovnosti úplne oprávnené. Koniec koncov, snaha o zlepšenie materiálnych podmienok je dôležitou hybnou silou pre hospodársky dynamické spoločnosti. Ľudia, motivovaní snahou zbohatnúť, veľmi často svoju snahu smerujú spôsobom, ktorý vedie k celospoločensky žiaducim výsledkom. Neviditeľná ruka Adama Smitha tak nie je iba ideologickou floskulou, ale dôležitým mechanizmom, ktorý čiastočne zodpovedá za rast a materiálny blahobyt vyspelých ekonomík. A aj vtedy, keď sú príčiny materiálnej nerovnosti problematickejšie (ako v prípade finančného priemyslu) je jednoduché volanie po väčšej materiálnej rovnosti katastrofálnym receptom pre verejnú politiku. Jedným z dôvodov je aj metodologický nacionalizmus, z ktorého vychádza. Ten často vedie úvahy o nerovnosti či o blahobyte úplne chybným smerom.
Za relevantnú jednotku sa tu považuje populácia národného štátu. Ak sa teda zľahka nadpriemerne bohatý Mexičan presťahuje do Spojených štátov a začne tam zarábať silno podpriemernú mzdu, priemerný príjem v obidvoch krajinách klesne – a to i napriek tomu, že si dotyčný človek polepšil, možno i zásadným spôsobom. Podobne odchod tohto Mexičana do Spojených štátov zvýšil mieru príjmovej nerovnosti v oboch krajinách. Tí, ktorí považujú štát za relevantnú aproximáciu spoločnosti, tak môžu obhajovať v záujme väčšej rovnosti či vyšších priemerných zárobkov opatrenia, ktoré tomu Mexičanovi zabránia vycestovať a ekonomicky si polepšiť.
Materiálna rovnosť a zvlášť rovnosť v nominálnom príjme tak nielenže nie je príťažlivým politickým ideálom, ale skôr mätúcim a zbytočným konceptom, ktorý by bolo vhodné z verejných debát vykoreniť – najmä ak chceme pomôcť našim najchudobnejším spoluobčanom. V najlepšom prípade je len zástupným problémom, maskujúcim skutočnú spoločenskú nespravodlivosť – vládne privilégiá, absenciu prístupu k ekonomickým príležitostiam či bariéry v prístupe na trhy, ktoré disproporčne ubližujú nízkopríjmových skupinám.
Autor je ekonóm, pôsobí v londýnskom Legatum Institute.
.vodováha
Problém príjmovej nerovnosti si vyžaduje istú dávku odstupu. Ako potvrdí každý všímavejší návštevník rozvojových krajín, problémov majú miestni obyvatelia neúrekom. Od korupcie cez absencie vlády práva až po nedostatok ekonomických príležitostí. Málokto sa tam však sťažuje na príjmovú nerovnosť. V situácii, keď sa človek snaží zabezpečiť si elementárne živobytie a budúcnosť pre svoje deti, nie je rozdiel medzi jeho príjmom a príjmom napríklad najbohatšieho Etiópčana či Keňana relevantný.
V bohatších krajinách existuje väčší priestor na to, aby sme používali relatívne ukazovatele chudoby. Zvlášť ak veríme, že si plnohodnotná účasť občanov na politickom a sociálnom živote vyžaduje prístup k statkom a službám, ktorých cena sa môže odvíjať od priemerného príjmu v danej spoločnosti. V niektorých krajinách môže byť príkladom kvalitné vzdelanie. To je však nanajvýš argumentom v prospech verejnej politiky, ktorá chudobným uľahčí prístup k týmto statkom. Nie argumentom v prospech vyrovnávania príjmových rozdielov.
Aké iné argumenty v prospech príjmovej rovnosti poznáme? Richard Wilkinson a Kate Pickettová sa pokúsili ukázať výhody rovnejšieho rozdelenia ekonomických zdrojov v ich známej knihe The Spirit Level (Vodováha). Vo Veľkej Británii bola mimoriadne vplyvná – predovšetkým v labouristických kruhoch. Kniha tvrdí, že príjmová nerovnosť je zodpovedná za celú škálu sociálnych problémov. Od tých zdravotných až po tínedžerské tehotenstvá.
Bližší pohľad na túto publikáciu však musí každému ukázať, že jej tvrdenia sú nepresvedčivé a nepodložené serióznym vedeckým výskumom. Poukázanie na existujúcu koreláciu medzi nerovnosťou a rôznymi nežiaducimi sociálnymi a zdravotnými následkami nám nič nehovorí o skutočnom smerovaní kauzality. Pritom moderná ekonometria ponúka metódy, umožňujúce aspoň v princípe identifikáciu a odhad skutočného efektu, ktorý by nerovnosť mohla mať na rôzne spoločenské javy. Autori však nejavia najmenší záujem o analýzu, ktorá by svojou zložitosťou presahovala jednoduché korelácie.
Kniha sa navyše pozerá len na dáta z 23 krajín. To ide jasne proti dobrej praxi v empirickom výskume, kde je každé pozorovanie cenné, a kde nie je možné sa zbavovať „stupňov voľnosti“ bez dobrého dôvodu. Autori tvrdia, že ich výskum sa zameriava na vyspelé industrializované ekonomiky. Neposkytujú však žiadny dôvod, prečo vynechávajú krajiny ako Južná Kórea alebo Česká republika, naštrbujúce elegantné korelácie, o ktoré sa extravagantné tvrdenia knihy opierajú.
.prehlbuje sa nerovnosť?
Ponechajme však na chvíľu bokom otázku toho, či je nerovnosť nežiaduca, a zamyslime sa nad tým, či existujú dôvody si myslieť, že rozdiely medzi bohatými a chudobnými sa prehlbujú. Väčšina verejnosti sa bez akýchkoľvek pochýb domnieva, že materiálna nerovnosť sa v posledných desaťročiach prehlbovala. A to predovšetkým ako dôsledok „neoliberálnych“ reforiem v 80. rokoch minulého storočia. Pochopiteľne, je celkom zjavné, že vo väčšine vyspelých ekonomík nerovnosť v nominálnom príjme v posledných desaťročiach stúpla. Nie je však jasné, čo to znamená pre reálnu nerovnosť.
Reálna nerovnosť je extrémne citlivá na výber relevantného cenového indexu. Pre skutočnú nerovnosť je totiž dôležité nielen to, koľko rôzne skupiny zarábajú, ale i to, čo si za svoje peniaze môžu dovoliť kúpiť. A v tomto smere existujú silné dôvody myslieť si, že nižšie príjmové skupiny čelili podstatne nižšej miere inflácie než bohatí ľudia. To je dôsledok výrazného rastu ekonomickej produktivity, lacných importov z Číny a nárastu nových retailových modelov typu Walmart či Tesco, ktoré umožňujú širokým vrstvám prístup k veľkej škále lacných potravín, oblečenia či elektroniky. Ak sa teda budeme sústreďovať len na nominálnu nerovnosť (alebo ak budeme používať len jeden cenový index pre chudobných a bohatých) tak budeme skutočnú mieru nerovnosti preceňovať.
S tým súvisí, že existujú len sporné dôkazy toho, že by sa zvyšovala nerovnosť meraná prostredníctvom spotreby – a nie príjmu. Podobne, nerovnosť vo vykazovanom subjektívnom pocite šťastia za posledných tridsať rokov klesla, čo odporuje myšlienke roztvárajúcich sa nožníc medzi chudobnými a bohatými.
Ľavicoví intelektuáli však majú pravdu v tom, že napríklad v USA nominálna príjmová nerovnosť v posledných desaťročiach stúpla, predovšetkým vďaka pohybu v hornom jednom percente príjmovej distribúcie. A pri pohľade na túto časť príjmovej distribúcie sa človek nevyhne skúmaniu roly financií a ľudí pracujúcich vo finančných službách. Táto úloha je však podstatne komplikovanejšia než prvoplánové príbehy o zlých a nenásytných bankároch
Predovšetkým, neexistuje presvedčivý dôkaz o tom, že by nerovnosť ako taká viedla k finančným krízam. Avšak je celkom dobre predstaviteľné, že tá nerovnosť bola vedľajším produktom správania, ktoré vyústilo do krízy roku 2008.
.nerovnosť a financie
Ekonóm Tyler Cowen minulý rok v časopise American Interest načrtol úlohu finančného priemyslu vo vývoji nerovnosti v uplynulých desaťročiach. Motivácie vo finančných inštitúciách sú také, že aktérom sa oplatí systematicky si staviť na pokračovanie existujúcich trendov. V dobrých ekonomických časoch sú tak bankári motivovaní staviť na ich pokračovanie. Ak majú pravdu, tak zarobia. Ak sa však hoci aj zmýlia, tak ich straty budú tlmené vládnymi „bailoutmi“, namierenými na systémovo dôležité finančné inštitúcie. V ostatných rokoch tieto rozhodnutia ústili do vysokých zárobkov jednotlivcov, ktorí pracovali vo finančnom priemysle – a to aj v časoch krízy.
Pochopiteľne, ideálnym stavom by bola situácia, kde by bankári niesli plné náklady svojich rozhodnutí. Lenže pády bánk môžu ľahko poškodiť ekonomiku, a tak majú politici tendenciu im zabraňovať. Bankári potom budú v prvom rade motivovaní staviť si proti volatilite, a to i v situáciách, keď by to nerobili, ak by mali niesť plné náklady svojich rozhodnutí. Implicitné záruky bankám a finančnému sektoru všeobecne tak vytvárajú motivácie pre chybné rozhodnutia a prispievajú k endogénnemu zvyšovaniu rizika kolapsu finančného systému.
Ekonóm Eli Dourado ponúka nádej, keď na svojom blogu argumentuje, že v dôsledku finančnej globalizácie sa banky môžu stať príliš veľkými na záchranu, keďže politici v ktorejkoľvek krajine budú mať len veľmi obmedzené dôvody samostatne sanovať banky, ktoré fungujú vo veľkom počte iných krajín. Dôsledkom však nebude (a ani by nemal byť) veľký počet bankových zlyhaní, ale skôr zodpovednejšie správanie bankového sektora, vedúce síce k nižším bonusom, ale aj k menším nákladom pre daňových poplatníkov.
Podstatné v tomto kontexte je však to, že nárast príjmovej nerovnosti, ktorý môže čiastočne vysvetľovať správanie sa finančných inštitúcií, nie je výsledkom thatcherovského či reaganovského „neoliberalizmu“, ale výsledkom chybne nastavených motivácií vo finančnom priemysle, ktoré vyplývali z rôznych vládnych regulácií, zásahov a implicitných záruk. Podstatné je aj to, že nerovnosť samotná je nanajvýš len symptómom chybných politík a úzkeho prepojenia medzi bankármi a regulátormi. Užitočnejšia než zdaňovanie bohatých by bola snaha odstrániť implicitné záruky, ktoré od politikov dostali veľké finančné inštitúcie.
.odôvodnená nerovnosť
Ešte dôležitejším poznatkom je však to, že nominálna nerovnosť samotná nám dáva len veľmi neužitočné poznatky o spoločnosti. Veľmi často sú príčiny nerovnosti úplne oprávnené. Koniec koncov, snaha o zlepšenie materiálnych podmienok je dôležitou hybnou silou pre hospodársky dynamické spoločnosti. Ľudia, motivovaní snahou zbohatnúť, veľmi často svoju snahu smerujú spôsobom, ktorý vedie k celospoločensky žiaducim výsledkom. Neviditeľná ruka Adama Smitha tak nie je iba ideologickou floskulou, ale dôležitým mechanizmom, ktorý čiastočne zodpovedá za rast a materiálny blahobyt vyspelých ekonomík. A aj vtedy, keď sú príčiny materiálnej nerovnosti problematickejšie (ako v prípade finančného priemyslu) je jednoduché volanie po väčšej materiálnej rovnosti katastrofálnym receptom pre verejnú politiku. Jedným z dôvodov je aj metodologický nacionalizmus, z ktorého vychádza. Ten často vedie úvahy o nerovnosti či o blahobyte úplne chybným smerom.
Za relevantnú jednotku sa tu považuje populácia národného štátu. Ak sa teda zľahka nadpriemerne bohatý Mexičan presťahuje do Spojených štátov a začne tam zarábať silno podpriemernú mzdu, priemerný príjem v obidvoch krajinách klesne – a to i napriek tomu, že si dotyčný človek polepšil, možno i zásadným spôsobom. Podobne odchod tohto Mexičana do Spojených štátov zvýšil mieru príjmovej nerovnosti v oboch krajinách. Tí, ktorí považujú štát za relevantnú aproximáciu spoločnosti, tak môžu obhajovať v záujme väčšej rovnosti či vyšších priemerných zárobkov opatrenia, ktoré tomu Mexičanovi zabránia vycestovať a ekonomicky si polepšiť.
Materiálna rovnosť a zvlášť rovnosť v nominálnom príjme tak nielenže nie je príťažlivým politickým ideálom, ale skôr mätúcim a zbytočným konceptom, ktorý by bolo vhodné z verejných debát vykoreniť – najmä ak chceme pomôcť našim najchudobnejším spoluobčanom. V najlepšom prípade je len zástupným problémom, maskujúcim skutočnú spoločenskú nespravodlivosť – vládne privilégiá, absenciu prístupu k ekonomickým príležitostiam či bariéry v prístupe na trhy, ktoré disproporčne ubližujú nízkopríjmových skupinám.
Autor je ekonóm, pôsobí v londýnskom Legatum Institute.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.