.celkom prvý pohľad spôsobí šok. A naženie strach. V podvečer na Veľký piatok sa hlavné námestie v starobylom meste Astorga v provincii Castília a Leon na severozápade krajiny zaplní členmi Confradias, teda laických Bratstiev vzájomnej pomoci, ktoré vznikali od 16. storočia. Majú na hlavách špicaté kukly, s vyrezanými otvormi na oči. Snímajú z kríža pred historickou budovou radnice drevenú polychrómovanú sochu Krista. Má ohybné kĺby ramien a nôh. Je vyhotovený tak verne a naturalisticky, že s ranami po bičovaní a ukrižovaní pripomína skutočného človeka. Ešte aj vlasy z diaľky piatich metrov pôsobia ako skutočné. A možno aj sú. Nebyť hodiniek a kožených rukavíc na rukách mužov v kuklách, pripadali by ste si ako v stredoveku. Alebo ako v roku 33 v Jeruzaleme.
Nikde inde na svete nezažijete čosi také ako počas španielskej Semana Santa, teda Veľkonočného týždňa. Je to najvýznamnejší sviatok v krajine, na ktorý sa Bratstvá pripravujú celý rok. Počas tohto týždňa sa zastaví bežný život. Na sedem dní zmĺknu aj odborári a demonštranti. Iba vtedy sa ukáže skrytá tvár Španielska – tak trochu mystická, tak trochu turistická či bizarná. Uvedomíte si to, keď uvidíte rodinku členov Bratstva Požehnaného Krista Utešiteľa zarmútených, ktoré vzniklo v roku 1943. Počas rituálu, keď jazdec na bielom koni (s prelepeným okom vyzerá tak trochu stredoveko) číta biskupovi predpísanú reč, stoja v čiernej tunike mamička a dve deti mladšie ako desať rokov. Spod fialových kukiel im vidno iba oči. Mamička má pred sebou štýlový kočík. Tmavej farby, s fialovou perinkou, pochopiteľne. Dieťatko v ňom kukličku nemá, ako jediné.
.s Veľkým Bratom
„Vy ste ten novinár zo Slovenska? Stretnime sa zajtra, poviem vám o nás viac,“ tak ticho, ako sa len dalo, sa mi v kostole Svätého Bartolomeja vo štvrtok večer prihovoril neznámy muž. Dodal iba, že je Veľkým Bratom z Bratstva Rytierov mlčania. Záhadnú ponuku nešlo odmietnuť. V ten deň husto pršalo, dokonca snežilo, takže tichú procesiu so svetlami presunuli z ulíc do interiéru chrámu.
„Áno, vieme o tom. Často nám ľudia hovoria, že bielymi tunikami a kuklami pripomíname Ku-Klux-Klan, no s americkými rasistami, pochopiteľne, nemáme nič spoločné,“ smeje sa na druhý deň pri fľaške koly na recepcii hotela Luís Herero Fernández. Jeho rodina pochádza z Portorika, v Astorge žije pätnásť rokov. Veľkým Bratom bol v rokoch 1973 až 1987 aj jeho otec, neskôr aj jeho starší brat. V roku 1998 padla táto zodpovednosť na Luísa. „Predchádzajúci Veľký Brat bol už starý a unavený. Nikto sa na to necítil, tak som to po ňom prevzal,“ opisuje muž, ktorý je civilným povolaním „esbéeskár“ vo fabrike. Pôsobí pritom, akoby pragmaticky hovoril o výmene lídrov v politickej strane.
Bratstvo Rytierov mlčania bolo založené v roku 1926, je tretie najstaršie z ôsmich v meste. Dnes má 375 členov, niektorých aj z Madridu. Tichá procesia, ktorú zabezpečujú, patrí medzi najobľúbenejšie zo všetkých. „Ľudia ju milujú. Ticho je náš najpodstatnejší odkaz a znak úcty k Ježišovi.. Naši bratia sa zaviazali neprehovoriť tri-štyri hodiny počas procesie,“ vysvetľuje Fernández.
.španielska dedina
Reč sa od Pašií veľmi rýchlo zvrtne na výsostne svetskú tému – na politiku. Veľký Brat vysvetľuje, že pri nej skončí v Španielsku skôr či neskôr každý rozhovor. Samozrejme, ak domáci nehovoria o športe, najmä o futbale. Pre bežného Slováka sú známe iba tri pojmy: fenomenálny Argentínčan Lionel Messi v službách FC Barcelona a biely balet Reál Madrid. Prípadne výsledok ich posledného duelu. Ostatné je pre neho, ako sa hovorí, španielska dedina. Inak, toto zaužívané slovné spojenie pochádza údajne z čias tridsaťročnej vojny (1618 – 1648), ktorá zachvátila väčšinu Európy. Používali ho nemeckí vojaci, keď sa ocitli na úplne neznámom území Pyrenejského polostrova. Pre našinca tamojšie dediny ostali „španielskymi“ dodnes.
„Chápeme nevyhnutnosť tvrdých reforiem, zvýšenie cien a daní, ktoré presadzuje premiér Rajoy,“ hovorí Fernández a pokračuje: „Veľmi sa obávame, že sa nám stane to, čo Grécku. Musíme teraz upokojiť Európu, aby nám dôverovala, že to zvládneme. Ekonomika sa nedá dať do poriadku rýchlo, potrebné sú dlhé roky. Najsmutnejšia je najvyššia nezamestnanosť v Únii, bez práce je každý štvrtý Španiel. Treba opäť roztočiť peniaze. Ľudia sa ich dnes v čase krízy boja utrácať. Čo ak prídem o prácu, z čoho budem žiť? – pýtajú sa. A to je zle. Strach zväzuje. Som síce volič pravice, no rivalita ľudovcov a socialistov krajine škodí. Musíme spoločne pracovať pre Španielsko, ľudia sú tu však mentálne ukotvení v minulosti, v sedemdesiat rokov starej občianskej vojne.“
Podobne ako Veľký Brat vidia neutešenú situáciu svojej krajiny mnohí Španieli. Ešte pred pár rokmi bolo popri turizme a potravinárskom priemysle pilierom ekonomiky stavebníctvo. Kríza to zmenila, o prácu prišli odhadom dva milióny ľudí. Tradične silné odborové centrály sa búria proti kľúčovej reforme pracovného trhu, ktorú presadzuje pravicová vláda. Jedno z opatrení by malo spočívať v tom, že v prípadoch opodstatneného prepúšťania (čo je podľa zákona napríklad bankrot firmy) by mal zamestnanec po novom dostať odstupné v plnej výške zárobku počas 22 dní za každý odpracovaný rok – doteraz to bolo 46 dní. Akokoľvek, jedno aj druhé je prejavom štátom zaručenej štedrosti, o akej sa nám tu v komunizme ani nesnívalo. Ďalšie z reforiem pracovného trhu, ktoré odbory kritizujú ako „znižovanie svojej autority“, by mali spočívať v umožnení uzatvárať kolektívne zmluvy na úrovni podnikov, pričom doteraz sa uzatvárali na úrovni celých odvetví.
.so šéfom Junty
Ale späť k Semana Santa. Tento výnimočný fenomén pochádza zo stredoveku. Prvé laické Bratstvá vzájomnej pomoci vznikli v 16. storočí, masívny rozvoj tejto tradície prinieslo až 20. storočie. Zaoberali sa oblasťami, v ktorých zlyhával štát. Okrem posilňovania náboženského uctievania a organizovania Veľkonočných procesií sa zameriavali aj na charitu. Bratstvá vznikali pôvodne najmä pri rehoľných rádoch, či už to boli augustiáni, františkáni, alebo dominikáni. Žiaľ, mnohé kroniky a dokumenty počas vojen a požiarov v priebehu stáročí zanikli.
Čo ostalo, sú polychrómované, väčšinou drevené sochy a súsošia, zobrazujúce biblické motívy, ktoré sa nazývajú tronos. Sú ozdobené živými kvetmi, väčšinou červenými ružami. Nielen v minulosti, aj v súčasnosti získavali Bratstvá zdroje na ich výrobu či opravu (mnohé boli zničené po príchode napoleonských vojsk) prostredníctvom zbierok a darov od donorov. Cena sa pohybuje od 6- do 12-tisíc eur. Nejde o maličkosť: napríklad trono Panny Márie z 18. storočia váži až 1 600 kilogramov, takže ju na ramenách počas procesie cez mesto nesie až do sto členov Bratstva. Na každého z nich tak pripadá najmenej šestnásť kíl. Pohybujú sa pritom charakteristickým pomalým kolísavým krokom. Z nohy na nohu, zo strany na stranu. Okrem Veľkonočného týždňa, keď ich raz za rok vyberú, odpočívajú tieto súsošia uložené v cabindos, veľkých zastrešených priestoroch, obvykle pri kostoloch, ktoré pripomínajú garáže či montážne haly. Keď husto prší, tak ako tento rok, procesie so súsošiami nevychádzajú do ulíc – voda by ich mohla poškodiť. Prípadne ich vynaliezavé Bratstvá prekryjú igelitom.
V španielskych mestách môžete počas Veľkonočného týždňa uvidieť aj nočnú procesiu Bratstva, ktorého členovia tancujú pri fakliach v kostýmoch kostlivcov. Kuriozitou je aj ohlušujúce spoločné bubnovanie stoviek ľudí na námestí v Calande v provincii Teruel, ktoré trvá niekoľko minút, až do vyčerpania. Miestne kuchyne a tradície v každom významnejšom meste propaguje a zabezpečuje gastronomická a kultúrna spoločnosť El Borallo.
V roku 1908 vznikla v Astorge, podobne ako v iných španielskych mestách, Junta Profomenta čiže Podporná rada, ktorá koordinuje činnosť Bratstiev a prípravu Veľkonočného týždňa. Junta pridala do presne daného programu nové kroky procesií a skompletizovala scény, ktoré zobrazujú súsošia. Napríklad v roku 1923 kúpila od toho istého sochára, Romera Tena z Valencie, ktorý predtým urobil scénu Ukrižovania, aj scénu Snímania z kríža. Postupne vznikajú nové Bratstvá, niektoré dokonca čisto ženské, ako napríklad v roku 1911 Bratstvo (nemalo by sa povedať Sesterstvo?) Panny Márie Bolestnej.
Na čele Junty v Astorge stojí od roku 2007 penzionovaný riaditeľ pošty José Angel Ventura. „Biskup ma požiadal, aby som to vzal. Myslel som si, že to bude ľahké, že budem mať okolo seba mnohých pomocníkov, no mýlil som sa,“ smeje sa agilný štíhly sedemdesiatnik. Na otázku, aká stará je tradícia nosenia typických špicatých kukiel na hlave, ktoré si členovia Bratstiev nasadili až počas Veľkonočnej nedele, odpovedá: „Sám by som to rád vedel, asi zo stredoveku. Traduje sa, že tvár členov Bratstva smie vidieť iba Boh, preto si ju počas procesií zakrývajú.“
.snímanie z kríža
Dvadsaťšesťročný Carlos je zrejme jeden z mála ľudí, ktorí v Astorge ovládajú angličtinu. Iba pred štyrmi rokmi sa vrátil do Španielska z Nemecka, kde žil od narodenia s rodičmi, ktorí pracovali ako gastarbeitri, podobne ako milióny iných Španielov. O prácu v sklárňach však prišli. Hostitelia z Junty Profomenty a El Boralla mi ho „pridelili“ ako sprievodcu. Spoločne s bratom prevádzkuje na námestí obchod s cukríkmi a sušeným ovocím či orechmi. Ustavične tam odbiehal. Napokon, najviac zákazníkov majú práve počas tohto týždňa. Jeho špecialitou sú tri veci – limonáda, pražené slané mandle a hrianky. Čítate dobre, aj hrianky.
„Astorga leží na pútnickej trase do Santiaga de Compostela. Zastavia sa tu ročne tisícky pútnikov. Spomínam si, že vlani v lete si u nás kúpila cukríky jedna mladá žena zo Slovenska. Išla do Santiaga sama,“ hovorí Carlos medzitým, ako jeho brat obsluhuje zákazníkov. Obchod je o pol ôsmej večer plný. Asi pred hodinou o sto metrov ďalej členovia Bratstva Najsvätejšieho kríža sňali z kríža Ježiša Krista a uložili do rakvy natretej zlatou farbou. Námestie sa vyprázdňuje, bary a reštaurácie, naopak, zaplňujú.
Nikde inde na svete nezažijete čosi také ako počas španielskej Semana Santa, teda Veľkonočného týždňa. Je to najvýznamnejší sviatok v krajine, na ktorý sa Bratstvá pripravujú celý rok. Počas tohto týždňa sa zastaví bežný život. Na sedem dní zmĺknu aj odborári a demonštranti. Iba vtedy sa ukáže skrytá tvár Španielska – tak trochu mystická, tak trochu turistická či bizarná. Uvedomíte si to, keď uvidíte rodinku členov Bratstva Požehnaného Krista Utešiteľa zarmútených, ktoré vzniklo v roku 1943. Počas rituálu, keď jazdec na bielom koni (s prelepeným okom vyzerá tak trochu stredoveko) číta biskupovi predpísanú reč, stoja v čiernej tunike mamička a dve deti mladšie ako desať rokov. Spod fialových kukiel im vidno iba oči. Mamička má pred sebou štýlový kočík. Tmavej farby, s fialovou perinkou, pochopiteľne. Dieťatko v ňom kukličku nemá, ako jediné.
.s Veľkým Bratom
„Vy ste ten novinár zo Slovenska? Stretnime sa zajtra, poviem vám o nás viac,“ tak ticho, ako sa len dalo, sa mi v kostole Svätého Bartolomeja vo štvrtok večer prihovoril neznámy muž. Dodal iba, že je Veľkým Bratom z Bratstva Rytierov mlčania. Záhadnú ponuku nešlo odmietnuť. V ten deň husto pršalo, dokonca snežilo, takže tichú procesiu so svetlami presunuli z ulíc do interiéru chrámu.
„Áno, vieme o tom. Často nám ľudia hovoria, že bielymi tunikami a kuklami pripomíname Ku-Klux-Klan, no s americkými rasistami, pochopiteľne, nemáme nič spoločné,“ smeje sa na druhý deň pri fľaške koly na recepcii hotela Luís Herero Fernández. Jeho rodina pochádza z Portorika, v Astorge žije pätnásť rokov. Veľkým Bratom bol v rokoch 1973 až 1987 aj jeho otec, neskôr aj jeho starší brat. V roku 1998 padla táto zodpovednosť na Luísa. „Predchádzajúci Veľký Brat bol už starý a unavený. Nikto sa na to necítil, tak som to po ňom prevzal,“ opisuje muž, ktorý je civilným povolaním „esbéeskár“ vo fabrike. Pôsobí pritom, akoby pragmaticky hovoril o výmene lídrov v politickej strane.
Bratstvo Rytierov mlčania bolo založené v roku 1926, je tretie najstaršie z ôsmich v meste. Dnes má 375 členov, niektorých aj z Madridu. Tichá procesia, ktorú zabezpečujú, patrí medzi najobľúbenejšie zo všetkých. „Ľudia ju milujú. Ticho je náš najpodstatnejší odkaz a znak úcty k Ježišovi.. Naši bratia sa zaviazali neprehovoriť tri-štyri hodiny počas procesie,“ vysvetľuje Fernández.
.španielska dedina
Reč sa od Pašií veľmi rýchlo zvrtne na výsostne svetskú tému – na politiku. Veľký Brat vysvetľuje, že pri nej skončí v Španielsku skôr či neskôr každý rozhovor. Samozrejme, ak domáci nehovoria o športe, najmä o futbale. Pre bežného Slováka sú známe iba tri pojmy: fenomenálny Argentínčan Lionel Messi v službách FC Barcelona a biely balet Reál Madrid. Prípadne výsledok ich posledného duelu. Ostatné je pre neho, ako sa hovorí, španielska dedina. Inak, toto zaužívané slovné spojenie pochádza údajne z čias tridsaťročnej vojny (1618 – 1648), ktorá zachvátila väčšinu Európy. Používali ho nemeckí vojaci, keď sa ocitli na úplne neznámom území Pyrenejského polostrova. Pre našinca tamojšie dediny ostali „španielskymi“ dodnes.
„Chápeme nevyhnutnosť tvrdých reforiem, zvýšenie cien a daní, ktoré presadzuje premiér Rajoy,“ hovorí Fernández a pokračuje: „Veľmi sa obávame, že sa nám stane to, čo Grécku. Musíme teraz upokojiť Európu, aby nám dôverovala, že to zvládneme. Ekonomika sa nedá dať do poriadku rýchlo, potrebné sú dlhé roky. Najsmutnejšia je najvyššia nezamestnanosť v Únii, bez práce je každý štvrtý Španiel. Treba opäť roztočiť peniaze. Ľudia sa ich dnes v čase krízy boja utrácať. Čo ak prídem o prácu, z čoho budem žiť? – pýtajú sa. A to je zle. Strach zväzuje. Som síce volič pravice, no rivalita ľudovcov a socialistov krajine škodí. Musíme spoločne pracovať pre Španielsko, ľudia sú tu však mentálne ukotvení v minulosti, v sedemdesiat rokov starej občianskej vojne.“
Podobne ako Veľký Brat vidia neutešenú situáciu svojej krajiny mnohí Španieli. Ešte pred pár rokmi bolo popri turizme a potravinárskom priemysle pilierom ekonomiky stavebníctvo. Kríza to zmenila, o prácu prišli odhadom dva milióny ľudí. Tradične silné odborové centrály sa búria proti kľúčovej reforme pracovného trhu, ktorú presadzuje pravicová vláda. Jedno z opatrení by malo spočívať v tom, že v prípadoch opodstatneného prepúšťania (čo je podľa zákona napríklad bankrot firmy) by mal zamestnanec po novom dostať odstupné v plnej výške zárobku počas 22 dní za každý odpracovaný rok – doteraz to bolo 46 dní. Akokoľvek, jedno aj druhé je prejavom štátom zaručenej štedrosti, o akej sa nám tu v komunizme ani nesnívalo. Ďalšie z reforiem pracovného trhu, ktoré odbory kritizujú ako „znižovanie svojej autority“, by mali spočívať v umožnení uzatvárať kolektívne zmluvy na úrovni podnikov, pričom doteraz sa uzatvárali na úrovni celých odvetví.
.so šéfom Junty
Ale späť k Semana Santa. Tento výnimočný fenomén pochádza zo stredoveku. Prvé laické Bratstvá vzájomnej pomoci vznikli v 16. storočí, masívny rozvoj tejto tradície prinieslo až 20. storočie. Zaoberali sa oblasťami, v ktorých zlyhával štát. Okrem posilňovania náboženského uctievania a organizovania Veľkonočných procesií sa zameriavali aj na charitu. Bratstvá vznikali pôvodne najmä pri rehoľných rádoch, či už to boli augustiáni, františkáni, alebo dominikáni. Žiaľ, mnohé kroniky a dokumenty počas vojen a požiarov v priebehu stáročí zanikli.
Čo ostalo, sú polychrómované, väčšinou drevené sochy a súsošia, zobrazujúce biblické motívy, ktoré sa nazývajú tronos. Sú ozdobené živými kvetmi, väčšinou červenými ružami. Nielen v minulosti, aj v súčasnosti získavali Bratstvá zdroje na ich výrobu či opravu (mnohé boli zničené po príchode napoleonských vojsk) prostredníctvom zbierok a darov od donorov. Cena sa pohybuje od 6- do 12-tisíc eur. Nejde o maličkosť: napríklad trono Panny Márie z 18. storočia váži až 1 600 kilogramov, takže ju na ramenách počas procesie cez mesto nesie až do sto členov Bratstva. Na každého z nich tak pripadá najmenej šestnásť kíl. Pohybujú sa pritom charakteristickým pomalým kolísavým krokom. Z nohy na nohu, zo strany na stranu. Okrem Veľkonočného týždňa, keď ich raz za rok vyberú, odpočívajú tieto súsošia uložené v cabindos, veľkých zastrešených priestoroch, obvykle pri kostoloch, ktoré pripomínajú garáže či montážne haly. Keď husto prší, tak ako tento rok, procesie so súsošiami nevychádzajú do ulíc – voda by ich mohla poškodiť. Prípadne ich vynaliezavé Bratstvá prekryjú igelitom.
V španielskych mestách môžete počas Veľkonočného týždňa uvidieť aj nočnú procesiu Bratstva, ktorého členovia tancujú pri fakliach v kostýmoch kostlivcov. Kuriozitou je aj ohlušujúce spoločné bubnovanie stoviek ľudí na námestí v Calande v provincii Teruel, ktoré trvá niekoľko minút, až do vyčerpania. Miestne kuchyne a tradície v každom významnejšom meste propaguje a zabezpečuje gastronomická a kultúrna spoločnosť El Borallo.
V roku 1908 vznikla v Astorge, podobne ako v iných španielskych mestách, Junta Profomenta čiže Podporná rada, ktorá koordinuje činnosť Bratstiev a prípravu Veľkonočného týždňa. Junta pridala do presne daného programu nové kroky procesií a skompletizovala scény, ktoré zobrazujú súsošia. Napríklad v roku 1923 kúpila od toho istého sochára, Romera Tena z Valencie, ktorý predtým urobil scénu Ukrižovania, aj scénu Snímania z kríža. Postupne vznikajú nové Bratstvá, niektoré dokonca čisto ženské, ako napríklad v roku 1911 Bratstvo (nemalo by sa povedať Sesterstvo?) Panny Márie Bolestnej.
Na čele Junty v Astorge stojí od roku 2007 penzionovaný riaditeľ pošty José Angel Ventura. „Biskup ma požiadal, aby som to vzal. Myslel som si, že to bude ľahké, že budem mať okolo seba mnohých pomocníkov, no mýlil som sa,“ smeje sa agilný štíhly sedemdesiatnik. Na otázku, aká stará je tradícia nosenia typických špicatých kukiel na hlave, ktoré si členovia Bratstiev nasadili až počas Veľkonočnej nedele, odpovedá: „Sám by som to rád vedel, asi zo stredoveku. Traduje sa, že tvár členov Bratstva smie vidieť iba Boh, preto si ju počas procesií zakrývajú.“
.snímanie z kríža
Dvadsaťšesťročný Carlos je zrejme jeden z mála ľudí, ktorí v Astorge ovládajú angličtinu. Iba pred štyrmi rokmi sa vrátil do Španielska z Nemecka, kde žil od narodenia s rodičmi, ktorí pracovali ako gastarbeitri, podobne ako milióny iných Španielov. O prácu v sklárňach však prišli. Hostitelia z Junty Profomenty a El Boralla mi ho „pridelili“ ako sprievodcu. Spoločne s bratom prevádzkuje na námestí obchod s cukríkmi a sušeným ovocím či orechmi. Ustavične tam odbiehal. Napokon, najviac zákazníkov majú práve počas tohto týždňa. Jeho špecialitou sú tri veci – limonáda, pražené slané mandle a hrianky. Čítate dobre, aj hrianky.
„Astorga leží na pútnickej trase do Santiaga de Compostela. Zastavia sa tu ročne tisícky pútnikov. Spomínam si, že vlani v lete si u nás kúpila cukríky jedna mladá žena zo Slovenska. Išla do Santiaga sama,“ hovorí Carlos medzitým, ako jeho brat obsluhuje zákazníkov. Obchod je o pol ôsmej večer plný. Asi pred hodinou o sto metrov ďalej členovia Bratstva Najsvätejšieho kríža sňali z kríža Ježiša Krista a uložili do rakvy natretej zlatou farbou. Námestie sa vyprázdňuje, bary a reštaurácie, naopak, zaplňujú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.