V populárnej kultúre nefunguje žiadny model zaručeného úspechu, neexistuje žiadny návod, ako z ničoho urobiť niečo. Zmyslom je, samozrejme, predaj, čo najviac, čo najširším masám, aby si výrobcovia mohli pozlátiť ešte aj kľučky na toaletách. Lenže to nejde, keď niet čo predávať.
Hry o život sú tohtoročným trasúcim sa oslíkom. Prvý diel megaúspešnej trilógie valcujúcej rebríčky predaja, kniha, na ktorej zadnom prebale jej skladajú poklony iní majstri na čítanie, Stephen King napríklad, Stephenie Meyerová, Rick Riordan (toho nepoznáme, lebo Percy Jackson sa u nás príliš nechytil), Charlaine Harrisová. K literatúre z nich má najbližšie Stephen King, lenže ten sa pridobre predáva, aby mu to establishment prepáčil, takže nech by hneď aj niečo o holokauste napísal, Nobelovka za literatúru z toho nebude. Ale toto neriešme, literatúra má dosť starostí sama so sebou. Hry o život (kniha) sa čítajú vo veľkom. Vlastne nie, to nevieme, Hry o život sa predávajú vo veľkom, preto podľa nich urobí Hollywood veľký film, aby ľudia, ktorí si aj knihu kúpili, ale nečítali, vedeli, o čom to je.
O dystopii. Neružová budúcnosť, v ktorej porobený prostý ľud úpie pod okovanou čižmou tyrana. Od začiatku vieme, ktorí sú dobrí, ktorí zlí a ako to dopadne. Nádej, personifikovaná do pubertálnej hrdinky, sa chopí meča, vlastne luku a vyvedie ľud z poroby. Ak by v autoroch populárneho čítania driemala čo len štipka pokory voči už napísaným príbehom, hanba by ich fackovala, ešte by ani neotvorili prázdny wordovský dokument. Ak by čosi podobné driemalo v hollywoodskych scenáristoch a producentoch, v kinách by šlo iba európske filmové umenie a mohli by sme ich zrušiť, lebo, načo kiná, keď v nich niet divákov?
Ale k veci. Film Hry o život je kompilátom troch funkčných klišé a romantického motívu. Prvým je trest pre nevinných, ktorý doviedol Tézea do labyrintu – neprišli sme na žiadne tajomstvo, sama autorka knižnej predlohy to dáva k dobru v rámci PR. Druhým je veľký brat, ktorý sa díva a dáva pozor, a tretím je hra zbavená svojej prirodzenosti – absencie následkov. Výsledok je nasledovný – veľkým bratom vybraní mladí ľudia sa zabíjajú v reality šou pre potechu davu. Dav sa díva a čuší, lebo z videného ide strach, veľký brat má radosť, lebo vystrašenému davu sa vládne veľmi ľahko. Nakoniec, toto je nám dôverne známe a nepredstavuje to žiadny problém. Vo filme ani mimo neho.
Problémom je onen romantický motív, ktorý Hry o život zhadzuje na úroveň plagiáta plagiátu. Milostný trojuholník medzi adolescentmi, ona a dvaja oni, spanilá sošná deva a dvaja junáci uchádzajúci sa o jej priazeň. Nejde už síce o upíra a vlkolaka, ale Twillight sága Stephenie Meyerovej, ktorej sa Hry o život náramne páčia, z toho trčí do všetkých smerov. Nie v románe, hoci tam to je tiež, ale nie takto do očí bijúce.
Akoby do filmu predsa len skúsil ktosi vstúpiť, nejaký producentský démon s patentom na rozum, ktorý kompetentným zvonka vnukol myšlienku posilniť práve to, čo tak frčí v Twillighte.
Ak by to nebolo v predlohe, niet čo riešiť, lenže romantický trojuholník przní aj Hry o život na čítanie a usvedčuje tak ich autorku, Suzane Collinsovú, z nedostatku autorskej integrity.
Hry o život sú tak vnútorne nekonzistentným príbehom s dvoma jadrami, dystopia nepraje láske a láska nepraje dystopii, pričom keď to druhé preváži, z drámy je razom fraška. Autori porušujú pravidlá, ktoré si sami vymysleli, načo je to? Nanič.
Kniha Hry o život je pritom románom, ktorého ambíciou môže byť posolstvo, mesidž, odkaz, čosi, čo čítanie presahuje smerom k premýšľaniu o čítanom, aj čosi ako literárna zručnosť sa v ňom dá identifikovať. Lenže všetko je to márne, keď na konci, po dočítaní, v čítajúcom nezostane ničoho okrem pachute z premárnenej šance.
Filmové Hry sú na tom podobne, film veľmi zručne nakrútený, nepodkladajúci sa divákovi, žiadna prvoplánová pompéznosť posväcujúca seba samu, ale film kultivovane slúžiaci príbehu. Zároveň však film, ktorý akoby sám seba nebral vážne a predpokladal, že divák síce nad videným bude premýšľať, ale nie až natoľko, aby odhalil, že pravidlá, ktoré to celé majú rámcovať, fungujú len dovtedy, kým sa to tvorcom hodí.
Zle, veľmi zle. Pop, ktorý, ak by sa skúšal predávať s pokorou, mohol zostať v pamäti. Takto nie, mainstream, sám bez pamäti, si naň spomenie, len keď sa bude snažiť predať jeho ďalšiu časť.
Strata času, predajú sa knižky, znova vydané pri príležitosti premiéry filmu, vyšli v slovenskom preklade už prv, ale nikto si ich nevšimol, tak teraz vyšli znova v jednej veľkej „buchli“, tri romány za cenu jedného, ale teraz už bez hodnoty, presne ako film, ktorý ich tej hodnoty zbavil.
Hry o život (The Hunger Games USA, 2012) Réžia: Gary Ross. Námet: Suzanne Collins – rovnomenný román (2008). Kamera: Tom Stern. Hudba: T-Bone Burnett, James Newton Howard. Hrajú: Jennifer Lawrence, Josh Hutcherson, Liam Hemsworth, Donald Sutherland, Woody Harrelson, Lenny Kravitz .
Hry o život sú tohtoročným trasúcim sa oslíkom. Prvý diel megaúspešnej trilógie valcujúcej rebríčky predaja, kniha, na ktorej zadnom prebale jej skladajú poklony iní majstri na čítanie, Stephen King napríklad, Stephenie Meyerová, Rick Riordan (toho nepoznáme, lebo Percy Jackson sa u nás príliš nechytil), Charlaine Harrisová. K literatúre z nich má najbližšie Stephen King, lenže ten sa pridobre predáva, aby mu to establishment prepáčil, takže nech by hneď aj niečo o holokauste napísal, Nobelovka za literatúru z toho nebude. Ale toto neriešme, literatúra má dosť starostí sama so sebou. Hry o život (kniha) sa čítajú vo veľkom. Vlastne nie, to nevieme, Hry o život sa predávajú vo veľkom, preto podľa nich urobí Hollywood veľký film, aby ľudia, ktorí si aj knihu kúpili, ale nečítali, vedeli, o čom to je.
O dystopii. Neružová budúcnosť, v ktorej porobený prostý ľud úpie pod okovanou čižmou tyrana. Od začiatku vieme, ktorí sú dobrí, ktorí zlí a ako to dopadne. Nádej, personifikovaná do pubertálnej hrdinky, sa chopí meča, vlastne luku a vyvedie ľud z poroby. Ak by v autoroch populárneho čítania driemala čo len štipka pokory voči už napísaným príbehom, hanba by ich fackovala, ešte by ani neotvorili prázdny wordovský dokument. Ak by čosi podobné driemalo v hollywoodskych scenáristoch a producentoch, v kinách by šlo iba európske filmové umenie a mohli by sme ich zrušiť, lebo, načo kiná, keď v nich niet divákov?
Ale k veci. Film Hry o život je kompilátom troch funkčných klišé a romantického motívu. Prvým je trest pre nevinných, ktorý doviedol Tézea do labyrintu – neprišli sme na žiadne tajomstvo, sama autorka knižnej predlohy to dáva k dobru v rámci PR. Druhým je veľký brat, ktorý sa díva a dáva pozor, a tretím je hra zbavená svojej prirodzenosti – absencie následkov. Výsledok je nasledovný – veľkým bratom vybraní mladí ľudia sa zabíjajú v reality šou pre potechu davu. Dav sa díva a čuší, lebo z videného ide strach, veľký brat má radosť, lebo vystrašenému davu sa vládne veľmi ľahko. Nakoniec, toto je nám dôverne známe a nepredstavuje to žiadny problém. Vo filme ani mimo neho.
Problémom je onen romantický motív, ktorý Hry o život zhadzuje na úroveň plagiáta plagiátu. Milostný trojuholník medzi adolescentmi, ona a dvaja oni, spanilá sošná deva a dvaja junáci uchádzajúci sa o jej priazeň. Nejde už síce o upíra a vlkolaka, ale Twillight sága Stephenie Meyerovej, ktorej sa Hry o život náramne páčia, z toho trčí do všetkých smerov. Nie v románe, hoci tam to je tiež, ale nie takto do očí bijúce.
Akoby do filmu predsa len skúsil ktosi vstúpiť, nejaký producentský démon s patentom na rozum, ktorý kompetentným zvonka vnukol myšlienku posilniť práve to, čo tak frčí v Twillighte.
Ak by to nebolo v predlohe, niet čo riešiť, lenže romantický trojuholník przní aj Hry o život na čítanie a usvedčuje tak ich autorku, Suzane Collinsovú, z nedostatku autorskej integrity.
Hry o život sú tak vnútorne nekonzistentným príbehom s dvoma jadrami, dystopia nepraje láske a láska nepraje dystopii, pričom keď to druhé preváži, z drámy je razom fraška. Autori porušujú pravidlá, ktoré si sami vymysleli, načo je to? Nanič.
Kniha Hry o život je pritom románom, ktorého ambíciou môže byť posolstvo, mesidž, odkaz, čosi, čo čítanie presahuje smerom k premýšľaniu o čítanom, aj čosi ako literárna zručnosť sa v ňom dá identifikovať. Lenže všetko je to márne, keď na konci, po dočítaní, v čítajúcom nezostane ničoho okrem pachute z premárnenej šance.
Filmové Hry sú na tom podobne, film veľmi zručne nakrútený, nepodkladajúci sa divákovi, žiadna prvoplánová pompéznosť posväcujúca seba samu, ale film kultivovane slúžiaci príbehu. Zároveň však film, ktorý akoby sám seba nebral vážne a predpokladal, že divák síce nad videným bude premýšľať, ale nie až natoľko, aby odhalil, že pravidlá, ktoré to celé majú rámcovať, fungujú len dovtedy, kým sa to tvorcom hodí.
Zle, veľmi zle. Pop, ktorý, ak by sa skúšal predávať s pokorou, mohol zostať v pamäti. Takto nie, mainstream, sám bez pamäti, si naň spomenie, len keď sa bude snažiť predať jeho ďalšiu časť.
Strata času, predajú sa knižky, znova vydané pri príležitosti premiéry filmu, vyšli v slovenskom preklade už prv, ale nikto si ich nevšimol, tak teraz vyšli znova v jednej veľkej „buchli“, tri romány za cenu jedného, ale teraz už bez hodnoty, presne ako film, ktorý ich tej hodnoty zbavil.
Hry o život (The Hunger Games USA, 2012) Réžia: Gary Ross. Námet: Suzanne Collins – rovnomenný román (2008). Kamera: Tom Stern. Hudba: T-Bone Burnett, James Newton Howard. Hrajú: Jennifer Lawrence, Josh Hutcherson, Liam Hemsworth, Donald Sutherland, Woody Harrelson, Lenny Kravitz .
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.