Spojenie týchto dvoch filmov vyznieva súrodo. Majú čosi spoločné. V oboch ide o lov a ním vyvolaný útek. V autobuse je to ústredná téma, v prístave jeden z viacerých nosných pilierov príbehu.
Jeseň v plnom prúde, akoby pred pár desaťročiami, poľovníci nabíjajú guľovnice, túžia po krvi. Celý rok sa o zvieratká v lese starali, teraz očakávajú, že štvornohí splatia dlh a dajú sa dobrovoľne odkrágľovať. Lenže zvieratká sa rozhodnú inak. Rozhodnú sa nepodvoliť, nastúpiť do autobusu – celkom posledného – a krvilačným ujcom v zelených rovnošatách utiecť. Napriek tomu, že je Snopekov a Laučíkovej film animovaný, rozhodne nie je pre deti. Ani na rozveselenie. Je pochmúrny. Vypätá existenciálna situácia, v ktorej sa lámu charaktery. Až vtedy sa ukáže, čo sme vlastne zač. Kto je hrdina, kto bábovka, kto zradca, kto obeť a kto predátor. Zvieratá hrajú ľudia, majú masky, oblečení sú v dobových kostýmoch, pripomínajúcich čas po druhej svetovej vojne. Zvláštnou formou animácie, pixiláciou, keď sa nenakrúca na kameru, ale fotí na fotoaparát, keď sa nenahráva kontaktný zvuk, ale materiál sa ozvučuje ex post, vzniká príznačný trhaný pohyb a akoby dutý zvuk, dokonale podporujúci celé to filmové dusno, čo sa odohráva na plátne.
Hoci sa o Kaurismäkiho Le Havre hovorí, že je to jeho najveselejšíe dielo, smiať sa budete len občas, zato schuti (napríklad, keď na pódium vystúpi neodolateľný Little Bob a roztočí to na plné pecky). A zväčša si užijete tú svojskú, príznačnú Akiho obrazovú hmlovitosť, zaprášenosť, severskosť, pánubohuzachrbtovitosť, to je retro – periféria veľkého prístavného mesta bola na to ideálna. Snímala ju kamera, o ktorej režisér vtipne poznamenal: „V roku 1974 ju používal Ingmar Bergman. On s ňou nakrútil dva filmy, ja dvanásť, takže už to nie je jeho kamera, ale moja.“ A „jeho“ sú aj dvaja hlavní protagonisti André Wilms a Kati Outinen, hrali v niekoľkých Kaurismäkiho predchádzajúcich filmoch, v Leningradských kovbojoch, Bohémskom živote, Juhovi, Mužovi bez minulosti... Čo sa hercov týka, v Le Havre je vtipne obsadený Jean-Pierre Léaud, mužská herecká ikona novej francúzskej vlny šesťdesiatych rokov minulého storočia, alter ego Godardovo i Truffautovo – predstavuje fakt slizkého udavača.
Na predmestí v chudobnej štvrti žijú v mieri manželia Arlette a Marcel, čistič topánok. Nemajú toho veľa: malý domček, zopár priateľov z okolia. Vlastne... majú toho veľa – lebo sa ľúbia. Aj keď na nich už číha osud a jeho kruté rany. Dobrí ľudia. Kým si tak žijú svoj jednoduchý život, policajti v prístave otvoria kontajner plný nelegálnych prisťahovalcov. Všetkých čaká deportácia naspäť domov, všetkých okrem jedného. Chlapcovi Indrissovi sa totiž podarilo utiecť. Otázne je, na ako dlho, pretože muži zákona – najmä jeden fakt vytrvalý a veru nijaký hlupák – sú mu v pätách. Lov sa môže začať. Indrissa je primalý, aby si poradil v cudzom svete sám. Potrebuje sa preplaviť cez kanál do Británie, kde už žije jeho matka. Potrebuje sa dostať na loď. Ak sa to podarí, čaká ho lepší život. Potrebuje komplica. Morská voda, v ktorej sa Indrissa skrýva, je studená, hlad vysiľujúci, drevené pontóny klzké...
Aki Kaurismäki patrí k režisérom, čo vedia vytvoriť svet, celý vesmír, a vtiahnuť nás doň ako vysávač omrvinku.
Posledný autobus (Slovensko, 2011). Réžia: Martin Snopek, Ivana Laučíková. Kamera: Juraj Chlpík, Boleslav Boška. Hudba: Jakub Ursíny. Masky: Martin Blizniak. Hrajú: Ivan Martinka, Michal Rovňák, Vít Bednárik, Vlado Zboroň a ďalší.
Le Havre (Fínsko, Francúzsko, Nemecko, 2011) Réžia: Aki Kaurismäki. Kamera: Timo Salminen. Hrajú: André Wilms, Kati Outinen, Blondin Miguel, Laika, Jean-Pierre Darroussin, Elina Salo a ďalší.
Jeseň v plnom prúde, akoby pred pár desaťročiami, poľovníci nabíjajú guľovnice, túžia po krvi. Celý rok sa o zvieratká v lese starali, teraz očakávajú, že štvornohí splatia dlh a dajú sa dobrovoľne odkrágľovať. Lenže zvieratká sa rozhodnú inak. Rozhodnú sa nepodvoliť, nastúpiť do autobusu – celkom posledného – a krvilačným ujcom v zelených rovnošatách utiecť. Napriek tomu, že je Snopekov a Laučíkovej film animovaný, rozhodne nie je pre deti. Ani na rozveselenie. Je pochmúrny. Vypätá existenciálna situácia, v ktorej sa lámu charaktery. Až vtedy sa ukáže, čo sme vlastne zač. Kto je hrdina, kto bábovka, kto zradca, kto obeť a kto predátor. Zvieratá hrajú ľudia, majú masky, oblečení sú v dobových kostýmoch, pripomínajúcich čas po druhej svetovej vojne. Zvláštnou formou animácie, pixiláciou, keď sa nenakrúca na kameru, ale fotí na fotoaparát, keď sa nenahráva kontaktný zvuk, ale materiál sa ozvučuje ex post, vzniká príznačný trhaný pohyb a akoby dutý zvuk, dokonale podporujúci celé to filmové dusno, čo sa odohráva na plátne.
Hoci sa o Kaurismäkiho Le Havre hovorí, že je to jeho najveselejšíe dielo, smiať sa budete len občas, zato schuti (napríklad, keď na pódium vystúpi neodolateľný Little Bob a roztočí to na plné pecky). A zväčša si užijete tú svojskú, príznačnú Akiho obrazovú hmlovitosť, zaprášenosť, severskosť, pánubohuzachrbtovitosť, to je retro – periféria veľkého prístavného mesta bola na to ideálna. Snímala ju kamera, o ktorej režisér vtipne poznamenal: „V roku 1974 ju používal Ingmar Bergman. On s ňou nakrútil dva filmy, ja dvanásť, takže už to nie je jeho kamera, ale moja.“ A „jeho“ sú aj dvaja hlavní protagonisti André Wilms a Kati Outinen, hrali v niekoľkých Kaurismäkiho predchádzajúcich filmoch, v Leningradských kovbojoch, Bohémskom živote, Juhovi, Mužovi bez minulosti... Čo sa hercov týka, v Le Havre je vtipne obsadený Jean-Pierre Léaud, mužská herecká ikona novej francúzskej vlny šesťdesiatych rokov minulého storočia, alter ego Godardovo i Truffautovo – predstavuje fakt slizkého udavača.
Na predmestí v chudobnej štvrti žijú v mieri manželia Arlette a Marcel, čistič topánok. Nemajú toho veľa: malý domček, zopár priateľov z okolia. Vlastne... majú toho veľa – lebo sa ľúbia. Aj keď na nich už číha osud a jeho kruté rany. Dobrí ľudia. Kým si tak žijú svoj jednoduchý život, policajti v prístave otvoria kontajner plný nelegálnych prisťahovalcov. Všetkých čaká deportácia naspäť domov, všetkých okrem jedného. Chlapcovi Indrissovi sa totiž podarilo utiecť. Otázne je, na ako dlho, pretože muži zákona – najmä jeden fakt vytrvalý a veru nijaký hlupák – sú mu v pätách. Lov sa môže začať. Indrissa je primalý, aby si poradil v cudzom svete sám. Potrebuje sa preplaviť cez kanál do Británie, kde už žije jeho matka. Potrebuje sa dostať na loď. Ak sa to podarí, čaká ho lepší život. Potrebuje komplica. Morská voda, v ktorej sa Indrissa skrýva, je studená, hlad vysiľujúci, drevené pontóny klzké...
Aki Kaurismäki patrí k režisérom, čo vedia vytvoriť svet, celý vesmír, a vtiahnuť nás doň ako vysávač omrvinku.
Posledný autobus (Slovensko, 2011). Réžia: Martin Snopek, Ivana Laučíková. Kamera: Juraj Chlpík, Boleslav Boška. Hudba: Jakub Ursíny. Masky: Martin Blizniak. Hrajú: Ivan Martinka, Michal Rovňák, Vít Bednárik, Vlado Zboroň a ďalší.
Le Havre (Fínsko, Francúzsko, Nemecko, 2011) Réžia: Aki Kaurismäki. Kamera: Timo Salminen. Hrajú: André Wilms, Kati Outinen, Blondin Miguel, Laika, Jean-Pierre Darroussin, Elina Salo a ďalší.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.