Niektorí preto Pascala Merciera prirovnávajú k brazílskemu bestselleristovi Paolovi Coelhovi: obidvaja autori sú vo svojej podstate tradiční rozprávači, obidvom je blízka civilná, nenáboženská „duchovnosť", obidvoch fascinuje tajomstvo, ktoré sa skrýva v ľudskom vnútri. No a obidvaja píšu knihy, ktoré sa dobre predávajú (Coelhove, pravdupovediac, oveľa lepšie než Mercierove).
„Ak mám pravdu povedať, na túto otázku neviem odpovedať," povedal Pascal Mercier, keď sa ho kolegovia z českého Reflexu pýtali, či má rád Coelhove knihy. „Coelhove knihy som nikdy nečítal, takže to neviem posúdiť."
.filozof Peter
Spisovateľ Pascal Mercier je v skutočnosti filozof Peter Bieri. Narodil sa v roku 1944 v Berne, zmaturoval na miestnom gymnáziu v Kirchenfelde a následne študoval filozofiu, anglistiku a indológiu v Heidelbergu a v Londýne. Už ako filozof, ktorý sa špecializuje na problematiku ľudského vedomia, pokračoval v štúdiách v Berkley, na Harvarde, v Berlíne a v Jeruzaleme, aby sa v roku 1983 – už ako pedagóg – vrátil na svoju alma mater do Heidelbergu.
V ďalších rokoch napísal niekoľko odborných kníh a množstvo vedeckých článkov, zameral sa na filozofiu poznávania a reči, neskôr svoje záujmy rozšíril aj na morálnu filozofiu. V roku 2007 z akademického prostredia s buchnutím dverí odišiel. „Univerzity ruinuje tlak manažmentu. Neustále musíte vypĺňať dotazníky: Koľko hosťovaní na iných univerzitách ste absolvovali? Koľko peňazí sa vám podarilo získať? To nemá nič spoločné s motiváciou skutočných vedcov," povedal Bieri o dva roky neskôr nemeckému novinárovi Davidovi Salomonovi.
Najznámejším dielom filozofa Petra Bieriho bola kniha Remeslo slobody (Das Handwerk der Freiheit) z roku 2001, v ktorej opisuje slobodu ako možnosť či schopnosť robiť rozhodnutia a konať v súlade s vlastnou vierou, s vlastným presvedčením, s vlastnými hodnotami. Táto viera, toto presvedčenie, tieto hodnoty človeka obmedzujú či determinujú, práve v ich dôsledku nie je „absolútne slobodný". Postavy z románov Pascala Merciera by o tom vedeli rozprávať.
.spisovateľ Pascal
Pascal Mercier sa z Petra Bieriho stal v roku 1995, keď vyšiel jeho prvý román Perlmannovo mlčanie. Profesor filozofie si literárny pseudonym zvolil údajne z obáv o svoju akademickú reputáciu: veď čo by to bol za mysliteľa, keby písal napínavé, čítavé romány? Po prvých dvoch knihách sa už vraj ničoho neobával, no na Pascala Merciera si zvykol (a povedzme si pravdu: toto meno znie oveľa lepšie, než to, ktoré má tento Švajčiar napísané v pase).
Perlmannovo mlčanie je príbehom vedca, ktorý sa v dôsledku časového stresu skombinovaného s hlbokými pochybnosťami o vlastných schopnostiach uchýli k plagiátorstvu – jednoducho si prisvojí text ruského kolegu, ktorý preloží do nemčiny a ide ho predniesť na sympóziu. Krátko pred svojou prednáškou sa však dozvedá, že ruský kolega je na ceste... Jednoduchý, napínavý príbeh. Tak by to bolo, keby autorom bol jeden z množstva šikovných spisovateľov. Mercier ide však už vo svojej literárnej prvotine oveľa hlbšie a cez Perlmannov príbeh skúma úzky vzťah medzi myšlienkami a identitou. Lebo ukradnúť niečie slová, vety a názory sa nebezpečne blíži ku krádeži duše. Pascal Mercier sa teda vydal na „ecovskú" cestu: píše napínavé romány, ktorými celkom prirodzene komunikuje svoju filozofiu.
Perlmannovo mlčanie sa stretlo s ohlasom dostatočne silným na to, aby sa pán profesor pustil do ďalšej knihy. Tentoraz to bol detektívny príbeh Ladič klavírov a vyšiel tri roky po Perlmannovi. Z toho, že toto dielo doteraz nebolo preložené do angličtiny (zato do francúzštiny áno) môžeme usudzovať, že buď ide o najslabšiu zo štyroch Mercierových kníh, alebo je to dielo neprávom opomenuté a úspech ho ešte len čaká.
.vlak do Lisabonu
Pascal Mercier si v každom prípade dal šesťročnú literárnu pauzu a až v roku 2004 vyšiel jeho doteraz najhrubší, takmer päťstostranový román Nočný vlak do Lisabonu (v českom preklade Evy Pátkovej vyšiel minulý rok vo vydavateľstve Plus). Ako sa neskôr ukázalo, išlo o autorovo „opus magnum", zásadné dielo, ktorým sa dostal do elitnej spoločnosti prekladaných, čítaných, predávaných a literárnymi kritikmi chválených autorov.
Hoci ide o lineárne rozprávanie, prerušované iba spomienkami hrdinov, je to dielo „košaté". Ale nie tak, ako sú košaté romány Márqueza či Rushdieho: Mercierov Lisabon nie je zaľudnený množstvom bizarných postáv a postavičiek, ktorých cesty sa stretávajú prepletajú a rozchádzajú. Jeho košatosť je tematická. Je to román o slobode (áno, to je téma filozofa Bieriho): Raimund Gregorius, gymnaziálny profesor klasických jazykov (zhodou okolností pôsobí na tom istom gymnáziu v Kirchenfelde, na ktorom autor študoval) sa v dôsledku nečakaného, hoci v istom zmysle celkom „obyčajného" zážitku rozhodne zmeniť svoj život. Jednoducho nasadne na nočný vlak do Lisabonu a nič už nie je také ako predtým. Raimund Gregorius je slobodný, čo vôbec nie je jednoduché. Je to román o jazyku a slovách. Kľúčové slovo je „portugués", teda „portugalčina". Tak – jednoslovne, jadrne – odpovie Gregoriusovi dáma na bernskom moste, keď sa jej opýta, aká je jej rodná reč. Toto slovo a kniha neznámeho autora napísaná v tomto jazyku hrdinu privádzajú do Portugalska, kde sa otvára ďalšia téma a tou je pamäť. Pamäť na veci minulé a to, ako niektoré z nich s nami zostávajú, kým iné zmiznú do zabudnutia. A nakoniec je to aj kniha o morálke, o vine a jej (ne)možnom odčinení, o potrebe odpustenia, o pravde, ktorá je síce často komplikovaná a nejasná, no v kľúčových zlomoch je ostrá ako lekársky skalpel.
„Silveira si přinesl svou Bibli a četl počáteční věty v Evangeliu sv. Jana.
‚Takže slovo je světlo člověka,' prohodil. ‚A věci začnou opravdu existovat, až když jsou pojaty do slov.'
‚A slova musí mít rytmus,' doplnil Gregorius, ‚rytmus, jaký mají například slova u svatého Jana. Teprve pak, teprve když se stanou poezií, vrhnou skutečně světlo na věci. V proměnlivém světle slov mohou přece stejné věci vypadat úplně odlišně.'"
.lea
Pravdepodobne pozitívny ohlas na Nočný vlak do Lisabonu viedol pražské vydavateľstvo Plus k vydaniu ďalšej autorovej, do týchto chvíľ poslednej, knihy Lea (do češtiny ho preložila spisovateľka Radka Denemarková a vyšiel v marci roku 2012).
Lea je kniha, ktorá sa v ničom nepodobá Lisabonu, je oveľa prostejšia a intímnejšia. Dvaja muži sa náhodne stretnú v Provensálsku. Obaja sú zo Švajčiarska, hoci jeden z nich má holandské meno (Martijn van Vliet) a holandské korene. Obaja sú otcami dospelých dcér, obaja žijú sami. Martijn van Vliet má problém. A túžbu rozprávať. Jeho nový známy sa z náhodného poslucháča stáva poslucháčom pozorným, až nakoniec sa stáva van Vlietovým terapeutom. Pretože je čo počúvať, je čo liečiť.
Lea je van Vlietova dcéra. Zasiahla ju smrť matky, s otcom (s milujúcim otcom) si blízky, dôverný vzťah vytvoriť nedokázala. Ak Gregoriusov život zmenilo slovo, Lein život zmenila hudba. Vtiahla ju do seba, poplietla jej vnútro, až sa – v hudbe a sama v sebe – úplne stratila. Van Vliet rozpráva, rozprávač počúva a potom sa sám mení na rozprávača a my počúvame. Lea je tragickou, traumaticky rozorvanou postavou, človekom, ktorý hrozne túži po vzťahoch, ale zároveň sa ich obáva – ako ranené zviera, ktoré hryzie toho, kto jej chce pomôcť.
„Podíval jsem se do zrcadla, které viselo na zdi za ním a odráželo nás. Dva analfabeti, co se týče věcí lidské blízkosti a vzdálenosti, říkal jsem si, dva analfabeti, co se týče důvěrnosti a odcuzení."
Peter Bieri alias Pascal Mercier píše knihy o hlbočinách ľudského vnútra. Píše ich poetickým, no zároveň filozoficky presným jazykom. Nepotrebuje robiť experimenty, neuniká k jazykovým hrám. Len rozpráva. Jeho Lea a Nočný vlak do Lisabonu patria k najpríjemnejším literárnym prekvapeniam tohtoročnej jari. Nie je to druhý Coelho, je to oveľa hlbší, oveľa zaujímavejší, oveľa pravdivejší spisovateľ.
„Ak mám pravdu povedať, na túto otázku neviem odpovedať," povedal Pascal Mercier, keď sa ho kolegovia z českého Reflexu pýtali, či má rád Coelhove knihy. „Coelhove knihy som nikdy nečítal, takže to neviem posúdiť."
.filozof Peter
Spisovateľ Pascal Mercier je v skutočnosti filozof Peter Bieri. Narodil sa v roku 1944 v Berne, zmaturoval na miestnom gymnáziu v Kirchenfelde a následne študoval filozofiu, anglistiku a indológiu v Heidelbergu a v Londýne. Už ako filozof, ktorý sa špecializuje na problematiku ľudského vedomia, pokračoval v štúdiách v Berkley, na Harvarde, v Berlíne a v Jeruzaleme, aby sa v roku 1983 – už ako pedagóg – vrátil na svoju alma mater do Heidelbergu.
V ďalších rokoch napísal niekoľko odborných kníh a množstvo vedeckých článkov, zameral sa na filozofiu poznávania a reči, neskôr svoje záujmy rozšíril aj na morálnu filozofiu. V roku 2007 z akademického prostredia s buchnutím dverí odišiel. „Univerzity ruinuje tlak manažmentu. Neustále musíte vypĺňať dotazníky: Koľko hosťovaní na iných univerzitách ste absolvovali? Koľko peňazí sa vám podarilo získať? To nemá nič spoločné s motiváciou skutočných vedcov," povedal Bieri o dva roky neskôr nemeckému novinárovi Davidovi Salomonovi.
Najznámejším dielom filozofa Petra Bieriho bola kniha Remeslo slobody (Das Handwerk der Freiheit) z roku 2001, v ktorej opisuje slobodu ako možnosť či schopnosť robiť rozhodnutia a konať v súlade s vlastnou vierou, s vlastným presvedčením, s vlastnými hodnotami. Táto viera, toto presvedčenie, tieto hodnoty človeka obmedzujú či determinujú, práve v ich dôsledku nie je „absolútne slobodný". Postavy z románov Pascala Merciera by o tom vedeli rozprávať.
.spisovateľ Pascal
Pascal Mercier sa z Petra Bieriho stal v roku 1995, keď vyšiel jeho prvý román Perlmannovo mlčanie. Profesor filozofie si literárny pseudonym zvolil údajne z obáv o svoju akademickú reputáciu: veď čo by to bol za mysliteľa, keby písal napínavé, čítavé romány? Po prvých dvoch knihách sa už vraj ničoho neobával, no na Pascala Merciera si zvykol (a povedzme si pravdu: toto meno znie oveľa lepšie, než to, ktoré má tento Švajčiar napísané v pase).
Perlmannovo mlčanie je príbehom vedca, ktorý sa v dôsledku časového stresu skombinovaného s hlbokými pochybnosťami o vlastných schopnostiach uchýli k plagiátorstvu – jednoducho si prisvojí text ruského kolegu, ktorý preloží do nemčiny a ide ho predniesť na sympóziu. Krátko pred svojou prednáškou sa však dozvedá, že ruský kolega je na ceste... Jednoduchý, napínavý príbeh. Tak by to bolo, keby autorom bol jeden z množstva šikovných spisovateľov. Mercier ide však už vo svojej literárnej prvotine oveľa hlbšie a cez Perlmannov príbeh skúma úzky vzťah medzi myšlienkami a identitou. Lebo ukradnúť niečie slová, vety a názory sa nebezpečne blíži ku krádeži duše. Pascal Mercier sa teda vydal na „ecovskú" cestu: píše napínavé romány, ktorými celkom prirodzene komunikuje svoju filozofiu.
Perlmannovo mlčanie sa stretlo s ohlasom dostatočne silným na to, aby sa pán profesor pustil do ďalšej knihy. Tentoraz to bol detektívny príbeh Ladič klavírov a vyšiel tri roky po Perlmannovi. Z toho, že toto dielo doteraz nebolo preložené do angličtiny (zato do francúzštiny áno) môžeme usudzovať, že buď ide o najslabšiu zo štyroch Mercierových kníh, alebo je to dielo neprávom opomenuté a úspech ho ešte len čaká.
.vlak do Lisabonu
Pascal Mercier si v každom prípade dal šesťročnú literárnu pauzu a až v roku 2004 vyšiel jeho doteraz najhrubší, takmer päťstostranový román Nočný vlak do Lisabonu (v českom preklade Evy Pátkovej vyšiel minulý rok vo vydavateľstve Plus). Ako sa neskôr ukázalo, išlo o autorovo „opus magnum", zásadné dielo, ktorým sa dostal do elitnej spoločnosti prekladaných, čítaných, predávaných a literárnymi kritikmi chválených autorov.
Hoci ide o lineárne rozprávanie, prerušované iba spomienkami hrdinov, je to dielo „košaté". Ale nie tak, ako sú košaté romány Márqueza či Rushdieho: Mercierov Lisabon nie je zaľudnený množstvom bizarných postáv a postavičiek, ktorých cesty sa stretávajú prepletajú a rozchádzajú. Jeho košatosť je tematická. Je to román o slobode (áno, to je téma filozofa Bieriho): Raimund Gregorius, gymnaziálny profesor klasických jazykov (zhodou okolností pôsobí na tom istom gymnáziu v Kirchenfelde, na ktorom autor študoval) sa v dôsledku nečakaného, hoci v istom zmysle celkom „obyčajného" zážitku rozhodne zmeniť svoj život. Jednoducho nasadne na nočný vlak do Lisabonu a nič už nie je také ako predtým. Raimund Gregorius je slobodný, čo vôbec nie je jednoduché. Je to román o jazyku a slovách. Kľúčové slovo je „portugués", teda „portugalčina". Tak – jednoslovne, jadrne – odpovie Gregoriusovi dáma na bernskom moste, keď sa jej opýta, aká je jej rodná reč. Toto slovo a kniha neznámeho autora napísaná v tomto jazyku hrdinu privádzajú do Portugalska, kde sa otvára ďalšia téma a tou je pamäť. Pamäť na veci minulé a to, ako niektoré z nich s nami zostávajú, kým iné zmiznú do zabudnutia. A nakoniec je to aj kniha o morálke, o vine a jej (ne)možnom odčinení, o potrebe odpustenia, o pravde, ktorá je síce často komplikovaná a nejasná, no v kľúčových zlomoch je ostrá ako lekársky skalpel.
„Silveira si přinesl svou Bibli a četl počáteční věty v Evangeliu sv. Jana.
‚Takže slovo je světlo člověka,' prohodil. ‚A věci začnou opravdu existovat, až když jsou pojaty do slov.'
‚A slova musí mít rytmus,' doplnil Gregorius, ‚rytmus, jaký mají například slova u svatého Jana. Teprve pak, teprve když se stanou poezií, vrhnou skutečně světlo na věci. V proměnlivém světle slov mohou přece stejné věci vypadat úplně odlišně.'"
.lea
Pravdepodobne pozitívny ohlas na Nočný vlak do Lisabonu viedol pražské vydavateľstvo Plus k vydaniu ďalšej autorovej, do týchto chvíľ poslednej, knihy Lea (do češtiny ho preložila spisovateľka Radka Denemarková a vyšiel v marci roku 2012).
Lea je kniha, ktorá sa v ničom nepodobá Lisabonu, je oveľa prostejšia a intímnejšia. Dvaja muži sa náhodne stretnú v Provensálsku. Obaja sú zo Švajčiarska, hoci jeden z nich má holandské meno (Martijn van Vliet) a holandské korene. Obaja sú otcami dospelých dcér, obaja žijú sami. Martijn van Vliet má problém. A túžbu rozprávať. Jeho nový známy sa z náhodného poslucháča stáva poslucháčom pozorným, až nakoniec sa stáva van Vlietovým terapeutom. Pretože je čo počúvať, je čo liečiť.
Lea je van Vlietova dcéra. Zasiahla ju smrť matky, s otcom (s milujúcim otcom) si blízky, dôverný vzťah vytvoriť nedokázala. Ak Gregoriusov život zmenilo slovo, Lein život zmenila hudba. Vtiahla ju do seba, poplietla jej vnútro, až sa – v hudbe a sama v sebe – úplne stratila. Van Vliet rozpráva, rozprávač počúva a potom sa sám mení na rozprávača a my počúvame. Lea je tragickou, traumaticky rozorvanou postavou, človekom, ktorý hrozne túži po vzťahoch, ale zároveň sa ich obáva – ako ranené zviera, ktoré hryzie toho, kto jej chce pomôcť.
„Podíval jsem se do zrcadla, které viselo na zdi za ním a odráželo nás. Dva analfabeti, co se týče věcí lidské blízkosti a vzdálenosti, říkal jsem si, dva analfabeti, co se týče důvěrnosti a odcuzení."
Peter Bieri alias Pascal Mercier píše knihy o hlbočinách ľudského vnútra. Píše ich poetickým, no zároveň filozoficky presným jazykom. Nepotrebuje robiť experimenty, neuniká k jazykovým hrám. Len rozpráva. Jeho Lea a Nočný vlak do Lisabonu patria k najpríjemnejším literárnym prekvapeniam tohtoročnej jari. Nie je to druhý Coelho, je to oveľa hlbší, oveľa zaujímavejší, oveľa pravdivejší spisovateľ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.