.so Stredoeurópskou hudobnou akadémiou (eduMEMA) opäť spolupracujete ako dirigent a hudobný konzultant. Prečo podporujete tento projekt?
Pretože ma o to požiadala Anka Hrindová (iniciátorka a riaditeľka podujatia, pozn. autorov), ktorej sotva možno niečo odmietnuť. (Smiech.) Navrhla mi pôvodne funkciu hudobného riaditeľa, tú som však odmietol. Nežijem na Slovensku a som veľmi zlý organizátor. Ale rád sa na veciach zúčastňujem, príjmam pozvania a pomáham.
.napriek zbližovaniu scény starej hudby a „mainstreamu“ ide v klasickej hudbe stále o dva paralelné svety...
To je práve dôvod, prečo som sa rozhodol participovať na projekte. Aby sa prekonali hlúpe bariéry. Všetci predsa cvičíme stupnice, nosíme na skúšky ceruzky, máme však iné nástroje a názory na otázky štýlu. Hoboj, dnes vyrobený Loréem, je úplne iný ako nástroj Paula Hahna z Viedne roku 1720. Oba môžu hrať rovnakú hudbu, no keď vezmete do rúk starý nástroj a nemáte vedomosti o dobovom kontexte, nebude to mať význam. Je potom férovejšie použiť moderný nástroj a povedať: „Interpretujem túto hudbu, ako ju chápem a cítim dnes.“ Tak sa to dialo i v 18. storočí, keď Mozart upravil Händlovho Mesiáša v duchu viedenského klasicizmu. Považujem to za legitímne.
.ako dirigent využívate poznatky ohľadom štýlu i pri práci s modernými orchestrami...
Vždy sa snažím začleniť tieto poznatky do ich hry. Aby dokázali zahrať Mozartovu symfóniu tak, ako si myslíme, že bola hraná. Zdôrazňujem „myslíme“, pretože to s úplnou istotou nevieme. Neexistuje žiadna „autentická“ interpretácia v zmysle minulosti, len dneška. Niekedy nedokážem hudobníkov presvedčiť. Potom prídem dirigovať Tokijský metropolitný orchester, poviem, ako ktorú ozdobu zahrať, a nie je problém. Hráči majú totiž flexibilnosť, ktorá im umožňuje dosiahnuť štýlovosť zriedka porovnateľnú s európskymi. Nikdy totiž nehovoria:„Vždy sme to robili takto, prečo by sme to mali meniť?“ Otvorenosť by mala byť devízou všetkých dnešných hudobníkov.
.čo môže sprostredkovať skúsenosť s historickým nástrojom, respektíve kópiou?
Prostredníctvom historických nástrojov sa naučíte veľa o hraní starej hudby na modernom nástroji. V Mozartovom Fagotovom koncerte tvoria rozvedenie 2. časti len štyri takty, no ide o celý hudobný mikrokozmos. Ako je možné povedať v rámci nich všetko, čo má byť povedané? Až s klasicistickým fagotom som pochopil, že v tých pár taktoch je využitý celý vtedajší rozsah nástroja. Na modernom nástroji nie, na historickom je to na hrane. Okamžite som tú skúsenosť preniesol na moderný nástroj a premietol ju do výrazu. Moja filozofia je, že ak interpret má vedomosti a záujem o historicky poučenú interpretáciu a hrá na modernom nástroji, je to lepšie, ako keď hrá na historickom bez poznania, čo sa, žiaľ, často stáva.
.v časoch vašich začiatkov bola cesta k dobovým nástrojom oveľa tŕnistejšia ako dnes ...
Keď som sa v roku 1967 stal členom Concentus Musicus, môj predchodca bol len druhým človekom na svete, ktorý hral na starých nástrojoch. Dal mi nástroj, plátky a zoznam hmatov s telefónnym číslom, keby som mal problémy, mám mu zavolať. To bolo moje vzdelávanie. Bolo to pre mňa veľmi bizarné. Mal som dvadsaťosem rokov a už osem rokov som pracoval v profesionálnych orchestroch. Zrazu som sa cítil ako študent. Vtedy ešte neboli špecializované školy v Haagu, Viedni či Bazileji.
.aj svet starej hudby sa musí vyrovnať s globalizáciou stierajúcou rozdiely.
To nás vracia k otázke, aké bolo kedysi štúdium. Každý si musel vymyslieť vlastný spôsob, ako sa vyrovnať s problémom ovládania nástroja. Dnes existujú štyri prestížne vzdelávacie inštitúcie, ktoré formujú v starej hudbe štýl. Čo sa týka orchestrov, dnes možno sotva rozoznať parížske od londýnskych. No stále dokážem odlíšiť viedenské a berlínske orchestre. Odlíšiť sa dajú aj americké orchestre, samozrejme, najznámejšie. Ide však o vývoj, ktorý asi nedokážeme zastaviť.
.v jednej z kníh píšete, že prvý pedagóg vás odrádzal od sólovej kariéry...
Fagot v tom čase nebol sólovým nástrojom. Na svete boli jeden, možno dvaja hráči, ktorí boli sólistami. Mojím cieľom však bolo stať sa sólistom. Ak Vivaldi napísal 37 koncertov, Weber dva, je tu aj Mozartov či Hindemithov koncert, prečo nebyť sólistom? To bola moja naivná predstava. Môj učiteľ však realisticky povedal: „Prečo by si mal uspieť?“ Mal som vtedy osemnásť a on ma smeroval do orchestra. Čestne musím priznať, že by mal asi pravdu, keby som nemal šťastie. Pôsobil som u Bamberských symfonikov, s ktorými sme pravidelne nahrávali pre Deutsche Grammophon a Bavorský rozhlas. Jeden z producentov ma počul hrať a povedal: „Nechceli by ste sólovú nahrávku?“ O dva roky som mal dve nahrávky, ktoré odštartovali moju sólovú kariéru. Bez nich by to asi nešlo, respektíve išlo by to pomalšie.
.pôsobili ste ako pedagóg. Aké je dnes vzdelanie interpretov?
Mám z toho zmiešané pocity. Z Universität für Musik und darstellende Kunst som odišiel v roku 2003, oveľa skôr, ako som musel. Jedným z dôvodov bolo to, že najviac času mi zaberala príprava študentov na prehrávky. Pracovali sme len s hudbou, ktorá sa vyžaduje na konkurzoch do orchestrov. Nemohol som sa koncentrovať na intelektuálny obsah diel, všetko bolo priveľmi pragmatické. Momentálne učím len privátne a viem, že nemusím rozmýšľať o konkurzoch, ale o dielach. A pri práci na Šostakovičovej 9. symfónii môžem rozprávať o sovietskom režime, o Oistrachovi, ktorý mi hovoril, ako mu Šostakovič radil hrať kadenciu a podobne...
.hudobníci sú teda pod tlakom úspechu a nedostatok času dozrieť je daňou ...
Pozitívnym faktom súčasnej situácie je, že máme tak veľa vynikajúcich hudobníkov. Pýtam sa však, koľkí z nich majú aj dostatočné intelektuálne zázemie. Niekedy počúvam huslistu a mám pocit, že nestrávil ani okamih uvažovaním o kontexte Mozartovho koncertu...
.ako ste sa dostali k dirigovaniu?
Venoval som sa mu ešte ako študent fagotu, teda 15-16-ročný. Potom som si urobil meno ako fagotista a dirigovanie som odložil do zásuvky. Niekedy pred tridsiatimi rokmi ma s ponukou koncertu oslovil taliansky komorný orchester. Taliani radi vyžadujú, aby sólista aj dirigoval. Tak som to skúsil a bol to úžasný zážitok. Nasledovali ďalšie angažmány a približne pred pätnástimi rokmi to začalo byť skutočne vážne. Medzičasom som dirigoval Viedenských symfonikov, Viedenský rozhlasový orchester, Cameratu Salzburg, Pražskú filharmóniu. Naposledy som si vytvoril vynikajúci vzťah s Pražskou komornou filharmóniou. V decembri budeme opäť spolu vystupovať v Rudolfíne a v Musikvereine vo Viedni. S týmto orchestrom som sa stretol práve na Stredoeurópskej hudobnej akdémii v Poprade a hneď to medzi nami zaiskrilo.
Milan Turković/
Narodil sa v roku 1939 je jedným z mála fagotistov, ktorým sa podarilo získať svetové renomé. Ako sólista sa predstavil vo všetkých významných hudobných centrách, spolupracoval s poprednými orchestrami (Viedenskí symfonici, Štokholmská filharmónia, Mníchovská filharmónia, Chicago Symphony Orchestra, English Concert) pod vedením špičkových dirigentov (Eschenbach, Giulini, Harnoncourt, Marriner, Sawallisch). Bol zakladajúcim členom Ensemble Wien-Berlin, je členom Concentus Musicus Wien a Chamber Music Society v Lincolnovom centre v New Yorku. Ako dirigent spolupracoval s Viedenskými symfonikmi, Viedenským komorným orchestrom, Cameratou Salzburg, milánskym Verdiho orchestrom či s Českou filharmóniou. Uskutočnil turné po USA s Wyntonom Marsalisom, ktorý mu venoval svoje Kvinteto pre fagot a sláčikové kvarteto „Meeelaan". Je autorom troch kníh.
eduMEMA 2012/
Keď sa roku 2009 objavila na Slovensku Stredoeurópska hudobná akadémia MEMA, zaznamenala veľký ohlas medzi účastníkmi i lektormi. Medzinárodný projekt, iniciovaný Annou Hrindovou, ktorého cieľom bolo pozdvihnúť úroveň interpretačného umenia, priniesol do Popradu majstrovské kurzy z oblasti hudby i tanca, koncerty, výstavy, workshopy a okrúhle stoly. Roku 2012 Stredoeurópska hudobná akadémia opäť otvára brány širokej verejnosti, študentom, pedagógom, mladým profesionálom i teoretikom, ktorí majú chuť objavovať nové. Miestom inšpirujúcich stretnutí bude nielen Poprad, ale aj Košice – Európske hlavné mesto kultúry 2013. Ako podujatie, koncipované naprieč umeleckými disciplínami, ponúkne eduMEMA majstrovské kurzy z oblasti hudby a tanca, kurz reportážnej fotografie, workshopy, okrúhle stoly, prednášky i projekt kontinuálneho vzdelávania pre pedagógov konzervatórií a učiteľov ZUŠ. Verejnosť si bude vyberať z ponuky atraktívnych koncertov a výstav. Ťažiskom eduMEMA sú majstrovské kurzy pre hudobníkov. Ich hlavnou témou budú možnosti aplikovania princípov tzv. historicky poučenej interpretácie na moderných nástrojoch s dôrazom na hudbu 18. storočia. Podobne ako v roku 2009, aj tentoraz bude hlavnou osobnosťou eduMEMA profesor Milan Turkovič. Vráti sa aj fenomenálny taliansky fagotista Sergio Azzolini, novými tvárami budú žiadaný americký huslista Dmitri Berlinsky, všestranný ruský klavirista Alexej Ľubimov či charizmatický slovenský huslista Miloš Valent, umelecký vedúci súboru Solamente naturali. Vyučovať budú opäť aj pedagógovia-špecialisti na starú hudbu z viedenskej Konservatorium Wien University.
Pretože ma o to požiadala Anka Hrindová (iniciátorka a riaditeľka podujatia, pozn. autorov), ktorej sotva možno niečo odmietnuť. (Smiech.) Navrhla mi pôvodne funkciu hudobného riaditeľa, tú som však odmietol. Nežijem na Slovensku a som veľmi zlý organizátor. Ale rád sa na veciach zúčastňujem, príjmam pozvania a pomáham.
.napriek zbližovaniu scény starej hudby a „mainstreamu“ ide v klasickej hudbe stále o dva paralelné svety...
To je práve dôvod, prečo som sa rozhodol participovať na projekte. Aby sa prekonali hlúpe bariéry. Všetci predsa cvičíme stupnice, nosíme na skúšky ceruzky, máme však iné nástroje a názory na otázky štýlu. Hoboj, dnes vyrobený Loréem, je úplne iný ako nástroj Paula Hahna z Viedne roku 1720. Oba môžu hrať rovnakú hudbu, no keď vezmete do rúk starý nástroj a nemáte vedomosti o dobovom kontexte, nebude to mať význam. Je potom férovejšie použiť moderný nástroj a povedať: „Interpretujem túto hudbu, ako ju chápem a cítim dnes.“ Tak sa to dialo i v 18. storočí, keď Mozart upravil Händlovho Mesiáša v duchu viedenského klasicizmu. Považujem to za legitímne.
.ako dirigent využívate poznatky ohľadom štýlu i pri práci s modernými orchestrami...
Vždy sa snažím začleniť tieto poznatky do ich hry. Aby dokázali zahrať Mozartovu symfóniu tak, ako si myslíme, že bola hraná. Zdôrazňujem „myslíme“, pretože to s úplnou istotou nevieme. Neexistuje žiadna „autentická“ interpretácia v zmysle minulosti, len dneška. Niekedy nedokážem hudobníkov presvedčiť. Potom prídem dirigovať Tokijský metropolitný orchester, poviem, ako ktorú ozdobu zahrať, a nie je problém. Hráči majú totiž flexibilnosť, ktorá im umožňuje dosiahnuť štýlovosť zriedka porovnateľnú s európskymi. Nikdy totiž nehovoria:„Vždy sme to robili takto, prečo by sme to mali meniť?“ Otvorenosť by mala byť devízou všetkých dnešných hudobníkov.
.čo môže sprostredkovať skúsenosť s historickým nástrojom, respektíve kópiou?
Prostredníctvom historických nástrojov sa naučíte veľa o hraní starej hudby na modernom nástroji. V Mozartovom Fagotovom koncerte tvoria rozvedenie 2. časti len štyri takty, no ide o celý hudobný mikrokozmos. Ako je možné povedať v rámci nich všetko, čo má byť povedané? Až s klasicistickým fagotom som pochopil, že v tých pár taktoch je využitý celý vtedajší rozsah nástroja. Na modernom nástroji nie, na historickom je to na hrane. Okamžite som tú skúsenosť preniesol na moderný nástroj a premietol ju do výrazu. Moja filozofia je, že ak interpret má vedomosti a záujem o historicky poučenú interpretáciu a hrá na modernom nástroji, je to lepšie, ako keď hrá na historickom bez poznania, čo sa, žiaľ, často stáva.
.v časoch vašich začiatkov bola cesta k dobovým nástrojom oveľa tŕnistejšia ako dnes ...
Keď som sa v roku 1967 stal členom Concentus Musicus, môj predchodca bol len druhým človekom na svete, ktorý hral na starých nástrojoch. Dal mi nástroj, plátky a zoznam hmatov s telefónnym číslom, keby som mal problémy, mám mu zavolať. To bolo moje vzdelávanie. Bolo to pre mňa veľmi bizarné. Mal som dvadsaťosem rokov a už osem rokov som pracoval v profesionálnych orchestroch. Zrazu som sa cítil ako študent. Vtedy ešte neboli špecializované školy v Haagu, Viedni či Bazileji.
.aj svet starej hudby sa musí vyrovnať s globalizáciou stierajúcou rozdiely.
To nás vracia k otázke, aké bolo kedysi štúdium. Každý si musel vymyslieť vlastný spôsob, ako sa vyrovnať s problémom ovládania nástroja. Dnes existujú štyri prestížne vzdelávacie inštitúcie, ktoré formujú v starej hudbe štýl. Čo sa týka orchestrov, dnes možno sotva rozoznať parížske od londýnskych. No stále dokážem odlíšiť viedenské a berlínske orchestre. Odlíšiť sa dajú aj americké orchestre, samozrejme, najznámejšie. Ide však o vývoj, ktorý asi nedokážeme zastaviť.
.v jednej z kníh píšete, že prvý pedagóg vás odrádzal od sólovej kariéry...
Fagot v tom čase nebol sólovým nástrojom. Na svete boli jeden, možno dvaja hráči, ktorí boli sólistami. Mojím cieľom však bolo stať sa sólistom. Ak Vivaldi napísal 37 koncertov, Weber dva, je tu aj Mozartov či Hindemithov koncert, prečo nebyť sólistom? To bola moja naivná predstava. Môj učiteľ však realisticky povedal: „Prečo by si mal uspieť?“ Mal som vtedy osemnásť a on ma smeroval do orchestra. Čestne musím priznať, že by mal asi pravdu, keby som nemal šťastie. Pôsobil som u Bamberských symfonikov, s ktorými sme pravidelne nahrávali pre Deutsche Grammophon a Bavorský rozhlas. Jeden z producentov ma počul hrať a povedal: „Nechceli by ste sólovú nahrávku?“ O dva roky som mal dve nahrávky, ktoré odštartovali moju sólovú kariéru. Bez nich by to asi nešlo, respektíve išlo by to pomalšie.
.pôsobili ste ako pedagóg. Aké je dnes vzdelanie interpretov?
Mám z toho zmiešané pocity. Z Universität für Musik und darstellende Kunst som odišiel v roku 2003, oveľa skôr, ako som musel. Jedným z dôvodov bolo to, že najviac času mi zaberala príprava študentov na prehrávky. Pracovali sme len s hudbou, ktorá sa vyžaduje na konkurzoch do orchestrov. Nemohol som sa koncentrovať na intelektuálny obsah diel, všetko bolo priveľmi pragmatické. Momentálne učím len privátne a viem, že nemusím rozmýšľať o konkurzoch, ale o dielach. A pri práci na Šostakovičovej 9. symfónii môžem rozprávať o sovietskom režime, o Oistrachovi, ktorý mi hovoril, ako mu Šostakovič radil hrať kadenciu a podobne...
.hudobníci sú teda pod tlakom úspechu a nedostatok času dozrieť je daňou ...
Pozitívnym faktom súčasnej situácie je, že máme tak veľa vynikajúcich hudobníkov. Pýtam sa však, koľkí z nich majú aj dostatočné intelektuálne zázemie. Niekedy počúvam huslistu a mám pocit, že nestrávil ani okamih uvažovaním o kontexte Mozartovho koncertu...
.ako ste sa dostali k dirigovaniu?
Venoval som sa mu ešte ako študent fagotu, teda 15-16-ročný. Potom som si urobil meno ako fagotista a dirigovanie som odložil do zásuvky. Niekedy pred tridsiatimi rokmi ma s ponukou koncertu oslovil taliansky komorný orchester. Taliani radi vyžadujú, aby sólista aj dirigoval. Tak som to skúsil a bol to úžasný zážitok. Nasledovali ďalšie angažmány a približne pred pätnástimi rokmi to začalo byť skutočne vážne. Medzičasom som dirigoval Viedenských symfonikov, Viedenský rozhlasový orchester, Cameratu Salzburg, Pražskú filharmóniu. Naposledy som si vytvoril vynikajúci vzťah s Pražskou komornou filharmóniou. V decembri budeme opäť spolu vystupovať v Rudolfíne a v Musikvereine vo Viedni. S týmto orchestrom som sa stretol práve na Stredoeurópskej hudobnej akdémii v Poprade a hneď to medzi nami zaiskrilo.
Milan Turković/
Narodil sa v roku 1939 je jedným z mála fagotistov, ktorým sa podarilo získať svetové renomé. Ako sólista sa predstavil vo všetkých významných hudobných centrách, spolupracoval s poprednými orchestrami (Viedenskí symfonici, Štokholmská filharmónia, Mníchovská filharmónia, Chicago Symphony Orchestra, English Concert) pod vedením špičkových dirigentov (Eschenbach, Giulini, Harnoncourt, Marriner, Sawallisch). Bol zakladajúcim členom Ensemble Wien-Berlin, je členom Concentus Musicus Wien a Chamber Music Society v Lincolnovom centre v New Yorku. Ako dirigent spolupracoval s Viedenskými symfonikmi, Viedenským komorným orchestrom, Cameratou Salzburg, milánskym Verdiho orchestrom či s Českou filharmóniou. Uskutočnil turné po USA s Wyntonom Marsalisom, ktorý mu venoval svoje Kvinteto pre fagot a sláčikové kvarteto „Meeelaan". Je autorom troch kníh.
eduMEMA 2012/
Keď sa roku 2009 objavila na Slovensku Stredoeurópska hudobná akadémia MEMA, zaznamenala veľký ohlas medzi účastníkmi i lektormi. Medzinárodný projekt, iniciovaný Annou Hrindovou, ktorého cieľom bolo pozdvihnúť úroveň interpretačného umenia, priniesol do Popradu majstrovské kurzy z oblasti hudby i tanca, koncerty, výstavy, workshopy a okrúhle stoly. Roku 2012 Stredoeurópska hudobná akadémia opäť otvára brány širokej verejnosti, študentom, pedagógom, mladým profesionálom i teoretikom, ktorí majú chuť objavovať nové. Miestom inšpirujúcich stretnutí bude nielen Poprad, ale aj Košice – Európske hlavné mesto kultúry 2013. Ako podujatie, koncipované naprieč umeleckými disciplínami, ponúkne eduMEMA majstrovské kurzy z oblasti hudby a tanca, kurz reportážnej fotografie, workshopy, okrúhle stoly, prednášky i projekt kontinuálneho vzdelávania pre pedagógov konzervatórií a učiteľov ZUŠ. Verejnosť si bude vyberať z ponuky atraktívnych koncertov a výstav. Ťažiskom eduMEMA sú majstrovské kurzy pre hudobníkov. Ich hlavnou témou budú možnosti aplikovania princípov tzv. historicky poučenej interpretácie na moderných nástrojoch s dôrazom na hudbu 18. storočia. Podobne ako v roku 2009, aj tentoraz bude hlavnou osobnosťou eduMEMA profesor Milan Turkovič. Vráti sa aj fenomenálny taliansky fagotista Sergio Azzolini, novými tvárami budú žiadaný americký huslista Dmitri Berlinsky, všestranný ruský klavirista Alexej Ľubimov či charizmatický slovenský huslista Miloš Valent, umelecký vedúci súboru Solamente naturali. Vyučovať budú opäť aj pedagógovia-špecialisti na starú hudbu z viedenskej Konservatorium Wien University.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.