Klempíř & Rózsa: Špička (EMI Music)
Špička ako vrchol, špička ako chutný zákusok. V každom prípade skromný názov albumu rapera, (občasného) speváka a hlavne textára kapely J. A. R. Otu Klempířa a basgitaristu, klávesistu a producenta Oskara Rózsu. Ota sa hrá so slovami, ohýňa ich a deklamuje, miestami (s pomocou Dana Bártu) aj spieva, Oskar to všetko podoprel viacerými vrstvami bítov, samplov, dunivých aj melodických basov, v dvoch skladbách sa ozvú živé bicie Martina Valihoru, v jednom živá gitara (hrá na nej človek s prezývkou B. M! kee). Znie to krásne, keď treba mohutne, keď treba úsporne, cítiť v tom funky, počuť džezmenskú bravúru. Je to hudba majstrov, ktorú nemožno neobdivovať. Ale necítiť z nej vášeň ani tajomstvo. Chladná krása. To je, pochopiteľne, výsostne subjektívne konštatovanie, ale iného autor týchto riadkov nie je schopný.
3/5
.juraj Kušnierik
Michael Kiwanuka: Home Again (Universal)
Ešte ani nevydal debutový album a už sa o jeho talente v hudobných časopisoch šírila veľká „šeptanda". Aj preto, že tento britský pesničkár s akustickou gitarou a s africkými koreňmi hrá hudbu, ktorá fungovala na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, kde čierni pesničkári miešali im vlastný soul s bielou folkovou hudbou. Michael je veľmi prirodzený talent, ktorý má blízko k starým čiernym pesničkárom Billovi Withersovi alebo Richie Havensovi a slávnym americkým soulmanom, no keďže je z Británie, v jeho hudbe cítiť aj vplyv Cata Stevensa. Home Again je umne vyprodukovaná a precízne zaranžovaná kolekcia piesní, ktorej však chýba väčšia originalita. Keby vyšla pred tridsiatimi rokmi, nik by si nevšimol, že táto hudba prišla z budúcnosti. Keďže svet žije retrom, funguje to aj dnes.
3/5
.peter Bálik
Clock Opera: Ways To Forget (Island Records)
Remixy pre Marinu & the Diamonds, Metronomy, The Drums a viaceré chytľavé single vyvolali nemalé očakávania od debutu britskej štvorice Clock Opera. Kto sa zamiloval do postpunkových basov a vyzývavej tvrdosti singlu Lesson No. 7, ostane prekvapený z jemnej, priam tanečnej jednoduchosti. Zamatový falzet hlavného mozgu Guya Connellyho balansuje medzi zvonivou nástojčivosťou Wina Butlera (Arcade Fire) a cukrovým vábením Chrisa Martina (Coldplay), pričom priamočiara, ba priam prvoplánová hudba sa prikláňa skôr k druhému hudobníkovi. Clock Opera využívajú krištáľový zvuk syntetizátorov v symbióze s pestrofarebnými gitarami na stimulovanie elektronickejšieho a eklektickejšieho brit-popu. Ways To Forget je preplnený nápadmi, ktoré však spolu často nedržia, pričom viaceré vyvrcholenia a pointy prichádzajú príliš neskoro a priveľmi doslovne. Pop je to príjemný, no na jeho vychutnávanie mu chýba konzistencia a hlbšia myšlienka.
3/5
.tomáš Slaninka
Musette: Drape Me In Velvet (Häpna)
Keď sa mi občas podarí objaviť hudbu, ktorú vnímam ako originálnu a krásnu, je to menší sviatok. Momentálne takú ponúka Švéd Joel Danell alias Musette na jeho novom albume Drape Me In Velvet. Badať u neho inšpiráciu tvorbou francúzskeho skladateľa Erika Satieho (1866 – 1925). Danell má len jeden rovnocenný náprotivok, Francúza Pascala Comelada. Je teda takmer ojedinelý. No neočakávajte kopírovanie Satieho kompozícií, ale moderné elektronicko-akustické pokračovanie ich ironického vtipu, šarmantnosti, fantázie. Joelova koláž skladieb rôznych autorov z obdobia rokov 1950 až 1960 a živej hudby deviatich muzikantov trošku pripomína aj štýl The Caretaker. Niektoré nahrávky (Wuzak, On the green tape, Monsoon moon) sú ľúbezne melodické, filmovo nostalgické, zvukovo pestrofarebné. Lounge music? Trochu. No bipolárna. Alternatívna easy listening. Neuveriteľné? Otestujte.
4/5
.miro Potoček
Špička ako vrchol, špička ako chutný zákusok. V každom prípade skromný názov albumu rapera, (občasného) speváka a hlavne textára kapely J. A. R. Otu Klempířa a basgitaristu, klávesistu a producenta Oskara Rózsu. Ota sa hrá so slovami, ohýňa ich a deklamuje, miestami (s pomocou Dana Bártu) aj spieva, Oskar to všetko podoprel viacerými vrstvami bítov, samplov, dunivých aj melodických basov, v dvoch skladbách sa ozvú živé bicie Martina Valihoru, v jednom živá gitara (hrá na nej človek s prezývkou B. M! kee). Znie to krásne, keď treba mohutne, keď treba úsporne, cítiť v tom funky, počuť džezmenskú bravúru. Je to hudba majstrov, ktorú nemožno neobdivovať. Ale necítiť z nej vášeň ani tajomstvo. Chladná krása. To je, pochopiteľne, výsostne subjektívne konštatovanie, ale iného autor týchto riadkov nie je schopný.
3/5
.juraj Kušnierik
Michael Kiwanuka: Home Again (Universal)
Ešte ani nevydal debutový album a už sa o jeho talente v hudobných časopisoch šírila veľká „šeptanda". Aj preto, že tento britský pesničkár s akustickou gitarou a s africkými koreňmi hrá hudbu, ktorá fungovala na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, kde čierni pesničkári miešali im vlastný soul s bielou folkovou hudbou. Michael je veľmi prirodzený talent, ktorý má blízko k starým čiernym pesničkárom Billovi Withersovi alebo Richie Havensovi a slávnym americkým soulmanom, no keďže je z Británie, v jeho hudbe cítiť aj vplyv Cata Stevensa. Home Again je umne vyprodukovaná a precízne zaranžovaná kolekcia piesní, ktorej však chýba väčšia originalita. Keby vyšla pred tridsiatimi rokmi, nik by si nevšimol, že táto hudba prišla z budúcnosti. Keďže svet žije retrom, funguje to aj dnes.
3/5
.peter Bálik
Clock Opera: Ways To Forget (Island Records)
Remixy pre Marinu & the Diamonds, Metronomy, The Drums a viaceré chytľavé single vyvolali nemalé očakávania od debutu britskej štvorice Clock Opera. Kto sa zamiloval do postpunkových basov a vyzývavej tvrdosti singlu Lesson No. 7, ostane prekvapený z jemnej, priam tanečnej jednoduchosti. Zamatový falzet hlavného mozgu Guya Connellyho balansuje medzi zvonivou nástojčivosťou Wina Butlera (Arcade Fire) a cukrovým vábením Chrisa Martina (Coldplay), pričom priamočiara, ba priam prvoplánová hudba sa prikláňa skôr k druhému hudobníkovi. Clock Opera využívajú krištáľový zvuk syntetizátorov v symbióze s pestrofarebnými gitarami na stimulovanie elektronickejšieho a eklektickejšieho brit-popu. Ways To Forget je preplnený nápadmi, ktoré však spolu často nedržia, pričom viaceré vyvrcholenia a pointy prichádzajú príliš neskoro a priveľmi doslovne. Pop je to príjemný, no na jeho vychutnávanie mu chýba konzistencia a hlbšia myšlienka.
3/5
.tomáš Slaninka
Musette: Drape Me In Velvet (Häpna)
Keď sa mi občas podarí objaviť hudbu, ktorú vnímam ako originálnu a krásnu, je to menší sviatok. Momentálne takú ponúka Švéd Joel Danell alias Musette na jeho novom albume Drape Me In Velvet. Badať u neho inšpiráciu tvorbou francúzskeho skladateľa Erika Satieho (1866 – 1925). Danell má len jeden rovnocenný náprotivok, Francúza Pascala Comelada. Je teda takmer ojedinelý. No neočakávajte kopírovanie Satieho kompozícií, ale moderné elektronicko-akustické pokračovanie ich ironického vtipu, šarmantnosti, fantázie. Joelova koláž skladieb rôznych autorov z obdobia rokov 1950 až 1960 a živej hudby deviatich muzikantov trošku pripomína aj štýl The Caretaker. Niektoré nahrávky (Wuzak, On the green tape, Monsoon moon) sú ľúbezne melodické, filmovo nostalgické, zvukovo pestrofarebné. Lounge music? Trochu. No bipolárna. Alternatívna easy listening. Neuveriteľné? Otestujte.
4/5
.miro Potoček
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.