KNIHA Peter Høeg: Deti chovateľov slonov (Slovart, 2012)
Usporiadaná dánska rodina: otec je evanjelický farár, matka organistka a „žena v domácnosti", najstarší syn Hans študuje astronómiu, 16-ročná Tilte je stredoškoláčka, Peter je o dva roky mladší. Basker je ešte mladší, ale u psov sa to ráta nejako ináč. To všetko na pokojnom ostrove Finø uprostred Kattegatu. Lenže koníčkom otca je varenie, matka trávi všetok voľný čas s pájkovačkou či šraubovákom v rukách, Tilte a Peter sa amatérsky venujú religionistickým štúdiám. A Finø je zaľudnené dosť bizarnými postavičkami: od grófa, ktorý sa (viac-menej) vyliečil z drogovej závislosti a následne si kúpil celú liečebňu cez jogínku, ktorá sa vie nabúrať do každej počítačovej siete, až po majiteľku pohrebníctva a zároveň pôrodnú babicu. No a Hansovi, Tiltini, Petrovi (a Baskerovi) rodičia jedného dňa zmiznú. Sú v nebezpečí, alebo sú nebodaj sami zdrojom nebezpečenstva? Od začiatku je to celé divné, a tak deti preberú iniciatívu do svojich rúk. Høegova kniha je ako jemne filozofujúca Pipi Dlhá pančucha s detektívnou zápletkou. Štrnásťročný Peter je bravúrny rozprávač, ktorý sa čitateľovi díva rovno do očí, od samého vzrušenia si sám sebe skáče do reči, vďaka čomu vám toho povie viac, než by ste čakali. Autor Slečny Smily s citom pre sneh či Príbehov jednej noci znovu triafa do čierneho.
.jk
FILM Happy Happy (Réžia: Anne Sewitsky, Nórsko 2010)
O filme Happy Happy sa píše, že je to komédia. To bude omyl, aj napriek tomu optimistickému názvu. Je to komorný príbeh dvoch manželských dvojíc a ich dvoch malých synov, príbeh často drsný, psychologicky čistý a hlboký, pomalý, neraz vtipný až smiešny, aj trápny, krútiaci sa na malom priestore. A navyše celý ponorený v snehobielej nórskej vidieckej krajine. Tam býva učiteľka nemčiny Kaja (skvelá Agnes Kittelsen). Je stelesnením dobroty a naivity, oddane miluje manžela Eirika a plavovlasého synčeka. Ten má radšej otecka. Spolu sa dokážu uhrančivo pozerať na mamičku Kaju, nič nehovoria, neberú na vedomie jej protesty, ani to, keď už má slzy na krajíčku. A keď zradená odchádza od stola, chlapi si víťazoslávne tlesknú dlaň o dlaň. Láska je silná, Kaja sa rýchlo prestane na svojich milovaných hnevať. A veľmi sa teší, lebo už konečne prišli Elisabeth a Sigve, manželská dvojica z veľkého sveta, dokonalá, úspešná... Asi sa im zachcelo na vlastnej koži zakúsiť, ako sa žije za horami, za dolami. Preto si prenajali Kajin a Eirikov druhý dom hneď v ich susedstve. Navyše majú syna. A nie hocijakého: adoptovaného černoška priamo z Afriky! Happy Happy nakrútila mladá režisérka Anne Sewitsky (1978) ako svoj hraný debut a na festivale Sundance zaň získala Veľkú cenu poroty.
.zm
KNIHA Bohuslav Reynek: Pod prahem svítá (Petrkov, 2012)
„Který anděl pode dveře / bělostný mi sune list? / Otevírám v nedůveře: / o bolesti budu číst?" Bohuslav Reynek (1892 –1971) je magický básnik. Každá zbierka jeho básní, každý výber z jeho poézie je preto dotykom s hĺbkami, ktorým sa my, čo sme sa udomácnili na pohodlnom povrchu vecí, väčšinou vyhýbame. Reynkove básne prenikajú archeologickými nánosmi smútku až k samotnému jadru, až na dno, až k podstate. Tou je pre tohto petrkovského majstra viera. Pokorná viera, v ktorej láska je na dohľad od jóbovského kričania k Bohu. Viera bytostná, viera, ktorá presahuje náboženstvo a pozvoľne sa mení na intímnu blízkosť. Bohuslav Reynek nie je mystik pohŕdajúci pozemskou realitou. Každá jedna báseň z tejto petrkovsky dokonalej zbierky sa začína skutočným svetom, ktorý tohto veľkého, no skromného, v chudobe žijúceho básnika obklopoval: zvieratá, dom, záhrada, les, okno, káva, sneh... A medzi tým všetkým anjeli, Božie dieťa, Mária, umierajúci Spasiteľ, prázdny kríž. Áno, pripomína Ivana Diviša či Magora Jirousa, ktorých Reynek v mnohom inšpiroval. A to hovoríme iba o poézii. Bohuslav Reynek však bol aj výtvarník, knižka Pod prahem svítá je ilustrovaná jeho krásnymi, smutnými dielami. A na dôvažok obsahuje aj CD s pätnástimi zhudobnenými básňami v podaní súboru Transitu Irregularis.
.jk
Usporiadaná dánska rodina: otec je evanjelický farár, matka organistka a „žena v domácnosti", najstarší syn Hans študuje astronómiu, 16-ročná Tilte je stredoškoláčka, Peter je o dva roky mladší. Basker je ešte mladší, ale u psov sa to ráta nejako ináč. To všetko na pokojnom ostrove Finø uprostred Kattegatu. Lenže koníčkom otca je varenie, matka trávi všetok voľný čas s pájkovačkou či šraubovákom v rukách, Tilte a Peter sa amatérsky venujú religionistickým štúdiám. A Finø je zaľudnené dosť bizarnými postavičkami: od grófa, ktorý sa (viac-menej) vyliečil z drogovej závislosti a následne si kúpil celú liečebňu cez jogínku, ktorá sa vie nabúrať do každej počítačovej siete, až po majiteľku pohrebníctva a zároveň pôrodnú babicu. No a Hansovi, Tiltini, Petrovi (a Baskerovi) rodičia jedného dňa zmiznú. Sú v nebezpečí, alebo sú nebodaj sami zdrojom nebezpečenstva? Od začiatku je to celé divné, a tak deti preberú iniciatívu do svojich rúk. Høegova kniha je ako jemne filozofujúca Pipi Dlhá pančucha s detektívnou zápletkou. Štrnásťročný Peter je bravúrny rozprávač, ktorý sa čitateľovi díva rovno do očí, od samého vzrušenia si sám sebe skáče do reči, vďaka čomu vám toho povie viac, než by ste čakali. Autor Slečny Smily s citom pre sneh či Príbehov jednej noci znovu triafa do čierneho.
.jk
FILM Happy Happy (Réžia: Anne Sewitsky, Nórsko 2010)
O filme Happy Happy sa píše, že je to komédia. To bude omyl, aj napriek tomu optimistickému názvu. Je to komorný príbeh dvoch manželských dvojíc a ich dvoch malých synov, príbeh často drsný, psychologicky čistý a hlboký, pomalý, neraz vtipný až smiešny, aj trápny, krútiaci sa na malom priestore. A navyše celý ponorený v snehobielej nórskej vidieckej krajine. Tam býva učiteľka nemčiny Kaja (skvelá Agnes Kittelsen). Je stelesnením dobroty a naivity, oddane miluje manžela Eirika a plavovlasého synčeka. Ten má radšej otecka. Spolu sa dokážu uhrančivo pozerať na mamičku Kaju, nič nehovoria, neberú na vedomie jej protesty, ani to, keď už má slzy na krajíčku. A keď zradená odchádza od stola, chlapi si víťazoslávne tlesknú dlaň o dlaň. Láska je silná, Kaja sa rýchlo prestane na svojich milovaných hnevať. A veľmi sa teší, lebo už konečne prišli Elisabeth a Sigve, manželská dvojica z veľkého sveta, dokonalá, úspešná... Asi sa im zachcelo na vlastnej koži zakúsiť, ako sa žije za horami, za dolami. Preto si prenajali Kajin a Eirikov druhý dom hneď v ich susedstve. Navyše majú syna. A nie hocijakého: adoptovaného černoška priamo z Afriky! Happy Happy nakrútila mladá režisérka Anne Sewitsky (1978) ako svoj hraný debut a na festivale Sundance zaň získala Veľkú cenu poroty.
.zm
KNIHA Bohuslav Reynek: Pod prahem svítá (Petrkov, 2012)
„Který anděl pode dveře / bělostný mi sune list? / Otevírám v nedůveře: / o bolesti budu číst?" Bohuslav Reynek (1892 –1971) je magický básnik. Každá zbierka jeho básní, každý výber z jeho poézie je preto dotykom s hĺbkami, ktorým sa my, čo sme sa udomácnili na pohodlnom povrchu vecí, väčšinou vyhýbame. Reynkove básne prenikajú archeologickými nánosmi smútku až k samotnému jadru, až na dno, až k podstate. Tou je pre tohto petrkovského majstra viera. Pokorná viera, v ktorej láska je na dohľad od jóbovského kričania k Bohu. Viera bytostná, viera, ktorá presahuje náboženstvo a pozvoľne sa mení na intímnu blízkosť. Bohuslav Reynek nie je mystik pohŕdajúci pozemskou realitou. Každá jedna báseň z tejto petrkovsky dokonalej zbierky sa začína skutočným svetom, ktorý tohto veľkého, no skromného, v chudobe žijúceho básnika obklopoval: zvieratá, dom, záhrada, les, okno, káva, sneh... A medzi tým všetkým anjeli, Božie dieťa, Mária, umierajúci Spasiteľ, prázdny kríž. Áno, pripomína Ivana Diviša či Magora Jirousa, ktorých Reynek v mnohom inšpiroval. A to hovoríme iba o poézii. Bohuslav Reynek však bol aj výtvarník, knižka Pod prahem svítá je ilustrovaná jeho krásnymi, smutnými dielami. A na dôvažok obsahuje aj CD s pätnástimi zhudobnenými básňami v podaní súboru Transitu Irregularis.
.jk
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.