.v marci prebehla médiami správa o japonskej vládnej štúdii, ktorá mala otriasť psychologickou profesiou až do špiku kostí, vyvolala však iba mierne chvenie. Takmer tretina japonských chlapcov od 16 do 19 rokov a až tri pätiny dievčat v tomto veku tvrdia, že nemajú záujem o sex.
Je to ohromujúce zistenie, najmä vzhľadom na presvedčenie všetkých kultúr sveta, že ženy si sex vychutnávajú väčšmi než muži, ako raz podľa Ovídia povedal grécky veštec Tirésias olympským bohom.
Hormóny neskorej adolescencie sa zrejme márne rozbíjajú o akúsi kultúrnu bariéru, pre ktorú mladí Japonci „neznášajú“ sexuálne vzťahy, ako tvrdí správa Japonskej asociácie pre plánovanie rodiny. Celá štruktúra liberálnej spoločnosti sa mala po zverejnení tejto zvesti zrútiť, lebo táto zvesť odporuje Freudovmu predpokladu, že libido je hnacou silou ľudskej povahy. Šesť desaťročí nástojili argumenty sexuálnej revolúcie na tom, že potláčaná túžba po sexe je pri koreni každého zla. Ukazuje sa však, že napokon je obeťou sexuálnej revolúcie sám sex.
.prečo Japonci a prečo Američania?
Prečo však Japonci nenávidia sex? Presne z tých dôvodov, pre ktoré sa voči sexu obracia chrbtom čoraz väčšia časť Američanov. Kniha Joan Sewellovej Radšej by som si dala čokoládu, ktorá vyšla v roku 2007, sa stala manifestom tých Američaniek, ktoré nemajú rady sex, a nielen to, vyslúžila si od Sandry Tsing Loh v časopise Atlantic Monthly chválu ako „ďalšia divoká zákruta v ženskej sexuálnej revolúcii“.
Farmaceutické spoločnosti sa ženú na trh s tabletkou, ktorá by oživila ženské libido, ale márne: ženy nechcú byť sexuálnymi objektmi a kultúra, ktorá z nich takéto objekty robí, v nich napokon vyvolá nenávisť k sexu. Tento problém sa za posledné roky len zhoršuje.
Japonsko je o krok pred Spojenými štátmi, je to prvá priemyselná krajina, ktorá do mainstreamu pustila sadizmus a pedofíliu. V zahraničí je už vlastníctvo istých typov japonskej mangy trestným činom.
„Úrady v USA a vo Švédsku zatkli niekoľko osôb v súvislosti s knihami mangy dovezenými z Japonska, ktoré zobrazovali sexuálne zneužívanie detí,“ napísali 10. februára 2010 New York Times.
Japonskou kultúrou skrz-naskrz preniká istý tón krutosti, napríklad v dôraze na estetiku samovraždy, čo je na židovsko-kresťanskom Západe neznámy pojem. Ale Západ už začal prijímať krutosť v sexuálnych vzťahoch v rozsahu, ktorý je s Japonskom porovnateľný, a následky budú pravdepodobne totožné.
.dominancia, submisia a romantika
Napríklad: knižná séria Päťdesiat odtieňov sivej, „dospelá“ verzia upírskych a vlkolackých ság typu Súmraku, sa stala bestsellerom vďaka nadšeným čitateľkám, mamičkám zo strednej vrstvy. Takže vieme, o čom je tá pôvodná, adolescentná verzia: o sadizme a submisii. Prečo vlastne adolescentné dievčatá túžia byť sexuálne ovládané a ponižované? Očividne pre to isté, čo núti ich matky kupovať pikantnú verziu toho istého príbehu, len podanú omnoho explicitnejšie.
Po polstoročí sexuálnej revolúcie – inak známej aj ako objektifikácia – ženy v masovom meradle trpia sexuálnym ekvivalentom štokholmského syndrómu. Stotožňujú sa so svojimi mučiteľmi, ako poznamenáva dosť populárnych komentátorov. Po tom, čo bola elektronická kniha Päťdesiat odtieňov sivej 250-tisíckrát stiahnutá z internetu platiacimi čitateľmi, či skôr čitateľkami, vydavateľstvo Viking Press vyplatilo sedemmiestnu zálohu E. L. Jamesovej, Angličanke, ktorá tento rukopis pôvodne zverejnila ako S/M pornografiu na stránke, kde sa nachádza fanfiction k Súmraku a podpísala sa pseudonymom „SnowqueensIcedragon“ (Snehová kráľovná Ľadová dračica). V origináli, ktorý je stále na internete, nedefloruje mladučkú Bellu zo Súmraku jej upírsky priateľ, ale sadistický miliardár, a ona sa stane jeho zbožňujúcou sexuálnou otrokyňou. V komerčnej verzii je z „Belly“ Anastasia, zrejme preto, aby nedošlo k sporom ohľadne autorských práv.
Prečo je vlastne tak veľa Američaniek fascinovaných sexuálnou krutosťou? Odpoveď znie, že v prevládajúcom režime, ktorý robí zo žien objekty, sa vyskytuje zážitok krutosti. Pre adolescentné dievčatá je krutou vyhliadkou, že namiesto dvorenia sa ocitnú v náručí „posteľových kamarátov“.
Hoci len traja z desiatich amerických tínedžerov od 13 do 16 rokov sú sexuálne aktívni, možnosti adolescentných dievčat sú definované príliš úzko. Adolescentní chlapci sú monštrá, ako môže dosvedčiť každý, kto takým chlapcom bol alebo nejakého poznal, a žiadať od adolescentných dievčat, aby sa s takýmito monštrami púšťali do akejkoľvek sexuálnej aktivity je desivé. Ohľaduplný a dvorný mladý upír zo Súmraku je v porovnaní s nimi gavalier.
Freudova otázka „Čo ženy chcú?“ ukázala, aký bol Freud ideologicky ovplyvnený fanatik. Ženy chcú to, čo chce každý človek: chcú byť jedinečné a za svoju jedinečnosť aj milované. Okrem zriedkavých výnimiek sa človek stáva jedinečným tým, že porodí a vychová deti: dieťa má iba jednu matku. Ženy sú jedinečné ako matky a muži sa nad svoje animálne inštinkty pozdvihujú vzťahom s matkou svojich detí.
Len čo oddelíme sexualitu od rodenia detí, meníme ženy na generické sexuálne objekty, ktoré nemôžu získať to, čo chcú, pretože sexuálne objekty jedinečné nie sú. To jedno-jediné, čo so stopercentnou istotou viete o každej žene, ktorú uvidíte, áno, vrátane supermodeliek, že nejakého muža sex s ňou nudí. Ak ženy nemôžu ovládať mužov tým, že im porodia deti, akú majú ešte možnosť ich ovládania? Odpoveď nachádzame v náhlom raste popularity dominantno-submisívnych fantázií.
.nuda rituálnej krutosti
Dominantný muž v príbehu E. L. Jamesovej sa dá ovládať práve prostredníctvom toho, že potrebuje byť dominantný, pretože submisívna ženská hrdinka má niečo, čo on chce – bonus ku generickej sexualite. Štylizované sexuálne hry v podaní týchto dvoch hrdinov sa stávajú mrazivou náhradou skutočného dvorenia.
Tvrdím, že náhla popularita tejto knižnej série je predzvesťou smrti amerického libida. Nemôžem o tom hovoriť z osobnej skúsenosti, ale paradox dominancie, ako ho vysvetľuje komik Jim Jeffries, sa rozhodne dá uplatniť na rituálnu krutosť opísanú v tejto hlúpučkej knihe a jej pokračovaniach. Po tom, čo pominie prvotná fascinácia, sa opakovanie rutiny s putami a bičíkmi nepochybne stáva nudným. Pochybujem, že veľa párov zložených z dominantného a submisívneho jedinca žije spolu dlho a šťastne.
„Otrokyňa, na kolená! Nech ti spútam ruky!“
„Drahý, prepáč, bolí ma hlava.“
A keď už nevzrušuje ani perverznosť, nevzruší vôbec nič. Tak ako v prípade japonských žien, ktoré sa stretávali so sexuálnou krutosťou v mainstreame, a teraz sa úplne vzdávajú sexu, tak aj Američanky budú menej sexovať a viac sa oddávať čokoláde.
Príznaky sú už tu. Americké mainstreamové firmy v hlavnom vysielacom čase v televízii predstavujú svoje elektronické sexuálne hračky. Ak sa ženám dostatočne zhnusia muži, muži sa časom zhnusia sami sebe.
.ako nás lieky oberajú o sex
Pokles libida v Japonsku sa dá, pravdaže, vysvetliť aj jednoduchšie. „Od roku 1998 do 2003 päťnásobne stúpol predaj antidepresív v Japonsku, tvrdí IMS Health. Firma GlaxoSmithKline zaznamenala vzostup predaja lieku Paxil zo 108 miliónov dolárov v roku 2001 na 298 miliónov dolárov v roku 2003.
V roku 1998 varoval profesor Jesse Ausubel z Rockefellerovej univerzity, že masívne nadužívanie psychofarmák povedie ku gigantickému poklesu libida. „Prozac okrem všeobecného upokojenia spôsobuje aj sexuálnu disfunkciu. Možnože útok na depresiu a hyperaktivitu pomáha znižovať agresivitu, násilie, zločinnosť a mnohé antisociálne prejavy. Ale tvorivosť sa vo všetkých svojich podobách, či už ekonomickej, vedeckej, alebo umeleckej, často najskôr prejaví ako antisociálne správanie. Možnože si Amerika a iné krajiny samy sebe predpisujú postupnú, ale gigantickú a smrtiacu stratu libida. To by bol ironický záver freudovského storočia.“
Keď sa ľudia navzájom prestanú sexuálne priťahovať, je to preto, lebo už k sebe vôbec nič necítia. Tie faktory, ktoré motivujú ľudí, aby sa spojili v intímnom a trvalom zväzku, aby spolu stvorili a vychovali ďalšiu generáciu, nahradí číre uspokojovanie ega. Typická americká domácnosť už nie je domácnosť s rodinou, ale domácnosť osamoteného jednotlivca. Ako píše Eric Klinenberg vo svojej novej knihe Sólojazda, až 28 percent všetkých amerických domácností predstavujú domácnosti „singlov“, akých bolo v roku 1950 len 9 percent.
.zostane po nás mastný fľak
Klinenbergovi to, samozrejme, pripadá super, lebo jeho typický „single“ žije v Manhattane, chodí do miestneho suši baru a kaviarne, venuje sa kultúre a tej veľkej kratochvíli našej éry, „sebarealizácii“, ktorá sa predsa ľahšie dosahuje bez iného človeka, ktorý od nás môže niečo žiadať.
Prejde však dvadsať rokov a zo sebestačných singlov v amerických mestách sa stanú kodokushi, obete osamelej smrti, čo je ďalší z japonských fenoménov 21. storočia. Časopis Time v roku 2010 napísal, že odpratávanie kodokushi sa stalo samostatným podnikateľským odvetvím.
„V deväťdesiatych rokoch si Taiči Yošida, vlastník malej sťahovacej firmy v japonskej Osake, všimol, že pri mnohých zákazkách ide o vypratávanie pozostalostí čerstvo zomretých ľudí. Rodiny zosnulých boli buď príliš citlivé, aby po svojich mŕtvych príbuzných upratali, alebo jednoducho nebohý žiadnu rodinu nemal. A tak si Yošida založil novú firmu – vypratávanie príbytkov nebohých. A potom si začal všímať ešte niečo: tmavé škvrny v tvare ľudského tela, pozostatky tekutín, ktoré na dlážke zanechala rozkladajúca sa ľudská mŕtvola.“
Taký záver života nám predurčila osvietená sekulárna kultúra na konci freudovského storočia: nezanechať po našej smrteľnej existencii nijakú stopu okrem mastného fľaku na koberci.
Autor je americký ekonóm a publicista. Text bol uverejnený na jeho blogu na Asia Times online, ktorý podpisuje psedunonymom Spengler. Goldman vedie vlastnú poradenskú firmu, v minulosti prcoval ako ekonomický konzultant na Wall Street a editor náboženského mesačníka First Things. Je autorom dvoch kníh, tá posledná sa volá Ako zomierajú civilizácie (a islam zomiera tiež) a vyšla v roku 2011.
Je to ohromujúce zistenie, najmä vzhľadom na presvedčenie všetkých kultúr sveta, že ženy si sex vychutnávajú väčšmi než muži, ako raz podľa Ovídia povedal grécky veštec Tirésias olympským bohom.
Hormóny neskorej adolescencie sa zrejme márne rozbíjajú o akúsi kultúrnu bariéru, pre ktorú mladí Japonci „neznášajú“ sexuálne vzťahy, ako tvrdí správa Japonskej asociácie pre plánovanie rodiny. Celá štruktúra liberálnej spoločnosti sa mala po zverejnení tejto zvesti zrútiť, lebo táto zvesť odporuje Freudovmu predpokladu, že libido je hnacou silou ľudskej povahy. Šesť desaťročí nástojili argumenty sexuálnej revolúcie na tom, že potláčaná túžba po sexe je pri koreni každého zla. Ukazuje sa však, že napokon je obeťou sexuálnej revolúcie sám sex.
.prečo Japonci a prečo Američania?
Prečo však Japonci nenávidia sex? Presne z tých dôvodov, pre ktoré sa voči sexu obracia chrbtom čoraz väčšia časť Američanov. Kniha Joan Sewellovej Radšej by som si dala čokoládu, ktorá vyšla v roku 2007, sa stala manifestom tých Američaniek, ktoré nemajú rady sex, a nielen to, vyslúžila si od Sandry Tsing Loh v časopise Atlantic Monthly chválu ako „ďalšia divoká zákruta v ženskej sexuálnej revolúcii“.
Farmaceutické spoločnosti sa ženú na trh s tabletkou, ktorá by oživila ženské libido, ale márne: ženy nechcú byť sexuálnymi objektmi a kultúra, ktorá z nich takéto objekty robí, v nich napokon vyvolá nenávisť k sexu. Tento problém sa za posledné roky len zhoršuje.
Japonsko je o krok pred Spojenými štátmi, je to prvá priemyselná krajina, ktorá do mainstreamu pustila sadizmus a pedofíliu. V zahraničí je už vlastníctvo istých typov japonskej mangy trestným činom.
„Úrady v USA a vo Švédsku zatkli niekoľko osôb v súvislosti s knihami mangy dovezenými z Japonska, ktoré zobrazovali sexuálne zneužívanie detí,“ napísali 10. februára 2010 New York Times.
Japonskou kultúrou skrz-naskrz preniká istý tón krutosti, napríklad v dôraze na estetiku samovraždy, čo je na židovsko-kresťanskom Západe neznámy pojem. Ale Západ už začal prijímať krutosť v sexuálnych vzťahoch v rozsahu, ktorý je s Japonskom porovnateľný, a následky budú pravdepodobne totožné.
.dominancia, submisia a romantika
Napríklad: knižná séria Päťdesiat odtieňov sivej, „dospelá“ verzia upírskych a vlkolackých ság typu Súmraku, sa stala bestsellerom vďaka nadšeným čitateľkám, mamičkám zo strednej vrstvy. Takže vieme, o čom je tá pôvodná, adolescentná verzia: o sadizme a submisii. Prečo vlastne adolescentné dievčatá túžia byť sexuálne ovládané a ponižované? Očividne pre to isté, čo núti ich matky kupovať pikantnú verziu toho istého príbehu, len podanú omnoho explicitnejšie.
Po polstoročí sexuálnej revolúcie – inak známej aj ako objektifikácia – ženy v masovom meradle trpia sexuálnym ekvivalentom štokholmského syndrómu. Stotožňujú sa so svojimi mučiteľmi, ako poznamenáva dosť populárnych komentátorov. Po tom, čo bola elektronická kniha Päťdesiat odtieňov sivej 250-tisíckrát stiahnutá z internetu platiacimi čitateľmi, či skôr čitateľkami, vydavateľstvo Viking Press vyplatilo sedemmiestnu zálohu E. L. Jamesovej, Angličanke, ktorá tento rukopis pôvodne zverejnila ako S/M pornografiu na stránke, kde sa nachádza fanfiction k Súmraku a podpísala sa pseudonymom „SnowqueensIcedragon“ (Snehová kráľovná Ľadová dračica). V origináli, ktorý je stále na internete, nedefloruje mladučkú Bellu zo Súmraku jej upírsky priateľ, ale sadistický miliardár, a ona sa stane jeho zbožňujúcou sexuálnou otrokyňou. V komerčnej verzii je z „Belly“ Anastasia, zrejme preto, aby nedošlo k sporom ohľadne autorských práv.
Prečo je vlastne tak veľa Američaniek fascinovaných sexuálnou krutosťou? Odpoveď znie, že v prevládajúcom režime, ktorý robí zo žien objekty, sa vyskytuje zážitok krutosti. Pre adolescentné dievčatá je krutou vyhliadkou, že namiesto dvorenia sa ocitnú v náručí „posteľových kamarátov“.
Hoci len traja z desiatich amerických tínedžerov od 13 do 16 rokov sú sexuálne aktívni, možnosti adolescentných dievčat sú definované príliš úzko. Adolescentní chlapci sú monštrá, ako môže dosvedčiť každý, kto takým chlapcom bol alebo nejakého poznal, a žiadať od adolescentných dievčat, aby sa s takýmito monštrami púšťali do akejkoľvek sexuálnej aktivity je desivé. Ohľaduplný a dvorný mladý upír zo Súmraku je v porovnaní s nimi gavalier.
Freudova otázka „Čo ženy chcú?“ ukázala, aký bol Freud ideologicky ovplyvnený fanatik. Ženy chcú to, čo chce každý človek: chcú byť jedinečné a za svoju jedinečnosť aj milované. Okrem zriedkavých výnimiek sa človek stáva jedinečným tým, že porodí a vychová deti: dieťa má iba jednu matku. Ženy sú jedinečné ako matky a muži sa nad svoje animálne inštinkty pozdvihujú vzťahom s matkou svojich detí.
Len čo oddelíme sexualitu od rodenia detí, meníme ženy na generické sexuálne objekty, ktoré nemôžu získať to, čo chcú, pretože sexuálne objekty jedinečné nie sú. To jedno-jediné, čo so stopercentnou istotou viete o každej žene, ktorú uvidíte, áno, vrátane supermodeliek, že nejakého muža sex s ňou nudí. Ak ženy nemôžu ovládať mužov tým, že im porodia deti, akú majú ešte možnosť ich ovládania? Odpoveď nachádzame v náhlom raste popularity dominantno-submisívnych fantázií.
.nuda rituálnej krutosti
Dominantný muž v príbehu E. L. Jamesovej sa dá ovládať práve prostredníctvom toho, že potrebuje byť dominantný, pretože submisívna ženská hrdinka má niečo, čo on chce – bonus ku generickej sexualite. Štylizované sexuálne hry v podaní týchto dvoch hrdinov sa stávajú mrazivou náhradou skutočného dvorenia.
Tvrdím, že náhla popularita tejto knižnej série je predzvesťou smrti amerického libida. Nemôžem o tom hovoriť z osobnej skúsenosti, ale paradox dominancie, ako ho vysvetľuje komik Jim Jeffries, sa rozhodne dá uplatniť na rituálnu krutosť opísanú v tejto hlúpučkej knihe a jej pokračovaniach. Po tom, čo pominie prvotná fascinácia, sa opakovanie rutiny s putami a bičíkmi nepochybne stáva nudným. Pochybujem, že veľa párov zložených z dominantného a submisívneho jedinca žije spolu dlho a šťastne.
„Otrokyňa, na kolená! Nech ti spútam ruky!“
„Drahý, prepáč, bolí ma hlava.“
A keď už nevzrušuje ani perverznosť, nevzruší vôbec nič. Tak ako v prípade japonských žien, ktoré sa stretávali so sexuálnou krutosťou v mainstreame, a teraz sa úplne vzdávajú sexu, tak aj Američanky budú menej sexovať a viac sa oddávať čokoláde.
Príznaky sú už tu. Americké mainstreamové firmy v hlavnom vysielacom čase v televízii predstavujú svoje elektronické sexuálne hračky. Ak sa ženám dostatočne zhnusia muži, muži sa časom zhnusia sami sebe.
.ako nás lieky oberajú o sex
Pokles libida v Japonsku sa dá, pravdaže, vysvetliť aj jednoduchšie. „Od roku 1998 do 2003 päťnásobne stúpol predaj antidepresív v Japonsku, tvrdí IMS Health. Firma GlaxoSmithKline zaznamenala vzostup predaja lieku Paxil zo 108 miliónov dolárov v roku 2001 na 298 miliónov dolárov v roku 2003.
V roku 1998 varoval profesor Jesse Ausubel z Rockefellerovej univerzity, že masívne nadužívanie psychofarmák povedie ku gigantickému poklesu libida. „Prozac okrem všeobecného upokojenia spôsobuje aj sexuálnu disfunkciu. Možnože útok na depresiu a hyperaktivitu pomáha znižovať agresivitu, násilie, zločinnosť a mnohé antisociálne prejavy. Ale tvorivosť sa vo všetkých svojich podobách, či už ekonomickej, vedeckej, alebo umeleckej, často najskôr prejaví ako antisociálne správanie. Možnože si Amerika a iné krajiny samy sebe predpisujú postupnú, ale gigantickú a smrtiacu stratu libida. To by bol ironický záver freudovského storočia.“
Keď sa ľudia navzájom prestanú sexuálne priťahovať, je to preto, lebo už k sebe vôbec nič necítia. Tie faktory, ktoré motivujú ľudí, aby sa spojili v intímnom a trvalom zväzku, aby spolu stvorili a vychovali ďalšiu generáciu, nahradí číre uspokojovanie ega. Typická americká domácnosť už nie je domácnosť s rodinou, ale domácnosť osamoteného jednotlivca. Ako píše Eric Klinenberg vo svojej novej knihe Sólojazda, až 28 percent všetkých amerických domácností predstavujú domácnosti „singlov“, akých bolo v roku 1950 len 9 percent.
.zostane po nás mastný fľak
Klinenbergovi to, samozrejme, pripadá super, lebo jeho typický „single“ žije v Manhattane, chodí do miestneho suši baru a kaviarne, venuje sa kultúre a tej veľkej kratochvíli našej éry, „sebarealizácii“, ktorá sa predsa ľahšie dosahuje bez iného človeka, ktorý od nás môže niečo žiadať.
Prejde však dvadsať rokov a zo sebestačných singlov v amerických mestách sa stanú kodokushi, obete osamelej smrti, čo je ďalší z japonských fenoménov 21. storočia. Časopis Time v roku 2010 napísal, že odpratávanie kodokushi sa stalo samostatným podnikateľským odvetvím.
„V deväťdesiatych rokoch si Taiči Yošida, vlastník malej sťahovacej firmy v japonskej Osake, všimol, že pri mnohých zákazkách ide o vypratávanie pozostalostí čerstvo zomretých ľudí. Rodiny zosnulých boli buď príliš citlivé, aby po svojich mŕtvych príbuzných upratali, alebo jednoducho nebohý žiadnu rodinu nemal. A tak si Yošida založil novú firmu – vypratávanie príbytkov nebohých. A potom si začal všímať ešte niečo: tmavé škvrny v tvare ľudského tela, pozostatky tekutín, ktoré na dlážke zanechala rozkladajúca sa ľudská mŕtvola.“
Taký záver života nám predurčila osvietená sekulárna kultúra na konci freudovského storočia: nezanechať po našej smrteľnej existencii nijakú stopu okrem mastného fľaku na koberci.
Autor je americký ekonóm a publicista. Text bol uverejnený na jeho blogu na Asia Times online, ktorý podpisuje psedunonymom Spengler. Goldman vedie vlastnú poradenskú firmu, v minulosti prcoval ako ekonomický konzultant na Wall Street a editor náboženského mesačníka First Things. Je autorom dvoch kníh, tá posledná sa volá Ako zomierajú civilizácie (a islam zomiera tiež) a vyšla v roku 2011.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.