.vyhrali svoju bitku a tvrdú ideologickú zrážku s komunizmom. Zdalo sa, že dejiny dávajú za pravdu tomu, že kombinácia demokraticky zvolenej vlády a slobodného trhu dokáže zabezpečiť bezprecedentnú prosperitu a slobodu. Zdalo sa, že pochodu slobody ani nemožno odolať, a to aj vďaka tomu, že autoritárske režimy sa spájali s chudobou.
Existovalo pár výnimiek, pravdaže, ale tieto nešťastné náhody sa geograficky aj historicky vymykali železným zákonom kauzality. Singapur bol properujúcou krajinou a nebol veľmi slobodný, určite nie demokratický. Podobne boli na tom aj monarchie v Perzskom zálive, kde obrovské prírodné bohatstvo dávalo autoritárskym režimom dostatok možností, ako prežiť.
.presuňme sa do roku 2012
A obraz je dramaticky iný. Po prvé, Čína robí zo singapurskej výnimky niečo, čo nemožno ignorovať. Po druhé, Singapur sa stal vzorom pre mnohé štáty Perzského zálivu, kde dobrotiví despoti riadia diverzifikované a veľmi úspešné ekonomiky. Zatiaľ čo v Európe sa začína hlásiť o slovo znepokojujúci trend, ktorý spochybňuje vieru, že politická sloboda podporuje prosperitu.
Grécko, krajina, kde sa narodila demokracia, takmer zničilo európsku ekonomiku. Taliansko, siedma najväčšia ekonomika sveta a rodisko Rímskej republiky, svojím kolapsom takmer spôsobilo, že celá záchrana Grécka nemala význam. Krízy v oboch týchto krajinách možno priamo pripísať dlhodobo sa tiahnucim problémom západných spoločností, a síce, že bohatstvo sa nedosahuje ekonomickým dynamizmom, ale vďaka bezhlavému požičiavaniu. A reakciou obidvoch týchto krajín bolo, že sa vykašľali na demokraciu. Dočasne, samozrejme, ale aj tak ide o precedens, ktorý by mal otvoriť vážne otázky. Veď závratný úspech nového talianskeho premiéra Maria Montiho je dôkazom toho, že ťažké rozhodnutia na záchranu ekonomiky môžu robiť iba nevolené vlády. Monti je rešpektovaný medzinárodný byrokrat, ktorý bol najatý na to, aby jeho vláda prijala štrukturálne reformy odporúčané európskymi inštitúciami (ktoré tiež nie sú demokraticky volené), aby sa Taliansko vyhlo bankrotu. A asi majú pravdu.
Ľahkosť, s akou postupuje Monti pri riešení fiškálnych problémov, je ohromujúca. A okrem iného je dôkazom toho, že jeho demokraticky zvolení predchodcovia nemali v minulosti ani odvahu, ani víziu.
Podobne je na tom grécka vláda, ktorú vedie Lucas Papademos, ďalší bývalý medzinárodný byrokrat, ktorý sa snaží dať dokopy trosky, ktoré po sebe zanechali pravicoví aj ľavicoví politici. Hoci je to tu s menšou šancou na úspech, pointa je rovnaká. Mechanizmy na záchranu Grécka pred bankrotom sú najskôr schválené nevolenou vládou a potom tými zahraničnými vládami EÚ, ktoré to financujú. A celý ten plán bol vymyslený mimo Grécka a táto krajina je donútená prijať ho pred hlavňou pušky.
Puška je, samozrejme, iba metafora pre hrozbu bankrotu, nie vojenskej okupácie. Je dosť dobre možné, že v dlhodobom meradle to môže v týchto krajinách zachrániť demokratickú vládu, keďže prudký ekonomický úpadok podporoval populizmus a spoločenské nepokoje. Ale nič to nemení na skutočnosti, že také donucovanie je nedemokratické. Zdá sa, že demokracia ukázala počas posledných dvoch dekád menej cností, ako by si demokrati želali.
Koalícia medzinárodných mandarínov a nevolených úradníkov, ktorí spoločnostiam pre ich vlastné dobro diktujú svoju politiku, je možno tou najlepšou možnosťou, akú máme. Azda ide o modernú reinkarnáciu funkcie rímskeho diktátora, postavy, ktorá mala v nebezpečných časoch na obmedzený čas neobmedzené právomoci. Takáto diktatúra bola považovaná za zlučiteľnú s rímskym republikanizmom. Monti a jeho mandaríni môžu dokončiť svoju úlohu, zachrániť republiku, odovzdať moc voleným politikom a zdvorilo odísť.
To, či nás však títo dočasní diktátori naučia vážiť si občianske povinnosti, vlastné demokracii, je iná vec. Dôkazy o tom, že nielen demokracia dokáže zabezpečiť prosperitu, pribúdajú. A súdiac podľa európskej verejnej mienky, ľudia sa vzdajú slobody a demokracie kvôli prosperite omnoho ochotnejšie, ako naopak.
Autor pracuje v Foundation for Defense of Democracies vo Washingtone, v českom preklade mu práve vyšla kniha Autodafé Evropa, Židé a antisemitismus.
Existovalo pár výnimiek, pravdaže, ale tieto nešťastné náhody sa geograficky aj historicky vymykali železným zákonom kauzality. Singapur bol properujúcou krajinou a nebol veľmi slobodný, určite nie demokratický. Podobne boli na tom aj monarchie v Perzskom zálive, kde obrovské prírodné bohatstvo dávalo autoritárskym režimom dostatok možností, ako prežiť.
.presuňme sa do roku 2012
A obraz je dramaticky iný. Po prvé, Čína robí zo singapurskej výnimky niečo, čo nemožno ignorovať. Po druhé, Singapur sa stal vzorom pre mnohé štáty Perzského zálivu, kde dobrotiví despoti riadia diverzifikované a veľmi úspešné ekonomiky. Zatiaľ čo v Európe sa začína hlásiť o slovo znepokojujúci trend, ktorý spochybňuje vieru, že politická sloboda podporuje prosperitu.
Grécko, krajina, kde sa narodila demokracia, takmer zničilo európsku ekonomiku. Taliansko, siedma najväčšia ekonomika sveta a rodisko Rímskej republiky, svojím kolapsom takmer spôsobilo, že celá záchrana Grécka nemala význam. Krízy v oboch týchto krajinách možno priamo pripísať dlhodobo sa tiahnucim problémom západných spoločností, a síce, že bohatstvo sa nedosahuje ekonomickým dynamizmom, ale vďaka bezhlavému požičiavaniu. A reakciou obidvoch týchto krajín bolo, že sa vykašľali na demokraciu. Dočasne, samozrejme, ale aj tak ide o precedens, ktorý by mal otvoriť vážne otázky. Veď závratný úspech nového talianskeho premiéra Maria Montiho je dôkazom toho, že ťažké rozhodnutia na záchranu ekonomiky môžu robiť iba nevolené vlády. Monti je rešpektovaný medzinárodný byrokrat, ktorý bol najatý na to, aby jeho vláda prijala štrukturálne reformy odporúčané európskymi inštitúciami (ktoré tiež nie sú demokraticky volené), aby sa Taliansko vyhlo bankrotu. A asi majú pravdu.
Ľahkosť, s akou postupuje Monti pri riešení fiškálnych problémov, je ohromujúca. A okrem iného je dôkazom toho, že jeho demokraticky zvolení predchodcovia nemali v minulosti ani odvahu, ani víziu.
Podobne je na tom grécka vláda, ktorú vedie Lucas Papademos, ďalší bývalý medzinárodný byrokrat, ktorý sa snaží dať dokopy trosky, ktoré po sebe zanechali pravicoví aj ľavicoví politici. Hoci je to tu s menšou šancou na úspech, pointa je rovnaká. Mechanizmy na záchranu Grécka pred bankrotom sú najskôr schválené nevolenou vládou a potom tými zahraničnými vládami EÚ, ktoré to financujú. A celý ten plán bol vymyslený mimo Grécka a táto krajina je donútená prijať ho pred hlavňou pušky.
Puška je, samozrejme, iba metafora pre hrozbu bankrotu, nie vojenskej okupácie. Je dosť dobre možné, že v dlhodobom meradle to môže v týchto krajinách zachrániť demokratickú vládu, keďže prudký ekonomický úpadok podporoval populizmus a spoločenské nepokoje. Ale nič to nemení na skutočnosti, že také donucovanie je nedemokratické. Zdá sa, že demokracia ukázala počas posledných dvoch dekád menej cností, ako by si demokrati želali.
Koalícia medzinárodných mandarínov a nevolených úradníkov, ktorí spoločnostiam pre ich vlastné dobro diktujú svoju politiku, je možno tou najlepšou možnosťou, akú máme. Azda ide o modernú reinkarnáciu funkcie rímskeho diktátora, postavy, ktorá mala v nebezpečných časoch na obmedzený čas neobmedzené právomoci. Takáto diktatúra bola považovaná za zlučiteľnú s rímskym republikanizmom. Monti a jeho mandaríni môžu dokončiť svoju úlohu, zachrániť republiku, odovzdať moc voleným politikom a zdvorilo odísť.
To, či nás však títo dočasní diktátori naučia vážiť si občianske povinnosti, vlastné demokracii, je iná vec. Dôkazy o tom, že nielen demokracia dokáže zabezpečiť prosperitu, pribúdajú. A súdiac podľa európskej verejnej mienky, ľudia sa vzdajú slobody a demokracie kvôli prosperite omnoho ochotnejšie, ako naopak.
Autor pracuje v Foundation for Defense of Democracies vo Washingtone, v českom preklade mu práve vyšla kniha Autodafé Evropa, Židé a antisemitismus.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.