„No fuj, tak tomuto hnusu veria kresťania,“ pohoršoval sa nedávno jeden môj známy na sociálnej sieti Facebook. Dôvodom bol verš z Prvej knihy Samuelovej 15:3: „Choď teda, napadni Amálekov a vykonaj na nich i na všetkom, čo majú, hubiacu kliatbu. Bez milosti pobi mužov i ženy, deti i dojčatá, dobytok i ovce, ťavy i osly!“ Adresátom príkazu je Saul a posol správy Samuel tvrdí, že výzva na toto vraždenie prichádza od samotného Hospodina.
.orgie krvilačnosti?
Na internete možno nájsť množstvo internetových stránok, zhromažďujúcich biblické citáty, plné násilia, nešťastia a krutostí, ktoré uskutočňuje priamo Boh alebo ich prikazuje vo svojom mene, prípadne ich aspoň dopúšťa svojím nekonaním. Veď, kto by nepoznal minimálne príbeh Potopy, zničenie Sodomy a Gomory, desať rán egyptských či tresty smrti za (z dnešného pohľadu banálne) prestúpenia Mojžišovho zákona? Prevádzkovatelia týchto stránok používajú proti kresťanom pasáže ich vlastného Svätého písma. Chcú ich tak usvedčiť, že veria v Boha, ktorý sa sám vo svojej vlastnej knihe prezentuje ako krutý, pomstychtivý a krvilačný.
Napríklad stránka Skeptic´s Annotated Bible cituje 1 312 násilných pasáží, z toho 1 152 v Starej zmluve. Autor blogu Dwindling In Unbelief dokonca porovnáva počet násilných veršov v Biblii a Koráne. Výsledok? Svätá kniha moslimov obsahuje o polovicu menej krvavých veršov ako Božie slovo kresťanov. Keď sa však zohľadní rozdielny rozsah oboch kníh, násilie a krutosti vraj tvoria 3,89 percenta veršov Biblie, no až 8,45 percenta veršov Koránu.
Vyzdvihovanie krvavých pasáží Biblie a nadväzujúce účelové pohoršovanie sa nad nimi v sebe obsahuje zaujímavý paradox. Tieto starobylé náboženské texty totiž pomeriavame štandardom humánnosti, ktorú v značnej miere pomáhali samy utvárať. Je ľahké dnes odsúdiť napríklad Mojžišove zákony, lebo hrozia smrťou aj za také previnenia, ako znesvätenie dňa sviatočného odpočinku či zanedbávanie rituálnej čistoty. No už zabúdame, že Izraeliti ich dostali v čase a na mieste, kde neboli výnimkou božstvá, vyžadujúce pre seba ľudské obety. Pričom právny štandard tej doby netvorila rafinovaná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ale násilie, svojvôľa a bezprávie.
Často sa opovržlivo konštatuje, že židovsko-kresťanský pohľad na svet má svoje korene v bronzovej dobe. No už menej sa pripomína, že aj vďaka tomuto pohľadu sa ľudstvo z úrovne bronzovej doby postupne pozdvihlo. Nie je to pozoruhodné, že viera malého národa odkiaľsi z púšte prežila tisícročia a rozšírila sa do celého sveta, navzdory konkurenčným ideovým a náboženským systémom?
.vytrhávanie z kontextu
Problém obracania násilných pasáží Biblie proti kresťanom nie je len v ich vytrhávaní z kontextu času a priestoru. Tie verše sú zároveň vytrhávané z kontextu Biblie ako literárneho a náboženského artefaktu. Kresťania veria, že Sväté písmo je zároveň Božím slovom. No to neznamená, že každá veta Biblie má rovnakú váhu, pokiaľ ide o požiadavky na konanie alebo nekonanie veriaceho.
Mnohé veci zo Starej zmluvy nadobúdajú svoju plnosť v Novej zmluve. Je to ako keď dvaja ľudia idú k právnikovi s nejakou civilnou zmluvou a podpíšu k nej dodatok. Originálny text zmluvy sa nemení, no k nemu pripojený dodatok stanovuje, že niektoré pôvodné ustanovenia sa budú odteraz interpretovať inak. Preto napríklad kresťan (na rozdiel od starovekých židov) nemusí fyzicky podrezávať baránka, aby zaplatil za svoje viny. Verí totiž, že dokonalým baránkom Božím bol Ježiš Kristus, ktorý za neho zaplatil na kríži. Ateista by tu povedal, že náboženské učenie sa vyvinulo ďalej pretransformovaním niektorých svojich učení do symbolickej roviny. Veriaci kresťan by povedal, že starý obetný systém mal predznamenať cestu k novému a dokonalejšiemu. Bez toho pôvodného by totiž Ježišovi súčasníci nemali žiadny koncept, ako jeho obetu vôbec uchopiť.
Krutosť Starej zmluvy by sa nemala nevyhnutne považovať za slabú stránku Biblie, ale naopak, za jej prednosť. Dnes je totiž veľmi rozšírená akási cukríková, ezoterikou nasiaknutá módna predstava o kresťanstve, podľa ktorej vlastne ani nezáleží na tom, čomu človek verí a ako sa správa, keďže všetko smeruje k akejsi dialektickej jednote všetkých protirečení. Čítanie Starej zmluvy je protiliekom na tieto ilúzie. Predstavuje totiž svet v plnej nahote – realistický a neprikrášlený. Ukazuje, že ľudský život má hrany, človek nezviera v každej situácii volant pevne v rukách a naše rozhodnutia nesú so sebou následky. Často bolestivé, až fatálne.
.zápasiť s Bibliou
Stará zmluva je k čitateľovi dokonca tak kruto úprimná, že pred ním priznáva, ako na týchto hranách života môže stroskotať hoci aj viera pôvodne zbožného človeka. Vidíme Dávida a Šalamúna, ktorí morálne škaredo zlyhávajú, hoci sú požehnaní Bohom. Máme tu Kazateľa, ktorý sa zmieta medzi melanchóliou a cynizmom, keď spozná, že všetko svetské snaženie je márnosť. Je tu dobrý človek Jób, čeliaci zdanlivej nezmyselnosti utrpenia, čo na neho dopustil Boh. A proroci, ktorí prichádzajú prebudiť Izrael, volajúc po spravodlivosti v časoch, keď celý národ odpadol od Hospodina. Dokonca sa tu nachádza aj žáner milostnej literatúry v podobe Veľpiesne Šalamúnovej. Pred čitateľom Biblie tak defiluje život samotný.
Zakázali sme otroctvo, no obchod s ľuďmi dodnes existuje. Máme zákony na ochranu detí, no už vo vedľajšom vchode môže potichu trpieť zneužívané malé dieťa. Ľudstvo od staroveku urobilo pokrok vo svojich etických štandardoch, no nie nutne v ich napĺňaní. Vždy sa totiž nájdu ľudia, ktorí ich spochybnia spôsobom, akoby stále bola bronzová doba. Biblické príbehy, prirodzene, treba čítať so zreteľom na dobu ich vzniku. No v istom zmysle sú nadčasové a poukazujú na nemennú prirodzenosť človeka.
„Stará zmluva spodobňuje svet nekompromisne taký, aký je.“ Píše vo svojej knihe Bible, kterou četl Ježíš kresťanský autor Philip Yancey. Podľa neho je úplne v poriadku, ak čitateľ s Božím slovom vnútorne zápasí. Biblia nie je oddychové čítanie, ktoré sa človeku podlizuje, prehovárajúc k nemu ľahko a prvoplánovo. Yancey priznáva aj svoje vlastné zápasy: „S vecami, ktoré ma znepokojujú, sa najlepšie vyrovnávam tým, že o nich píšem.“ Je možné, že Biblia nám preto ponúka taký protirečivý obraz Boha, aby sme viac vnímali jeho neohraničenosť. Boh nepochybne presahuje našu obmedzenú predstavivosť. A preto ho ani nemožno súdiť za takú vec ako je pobitie Amálekov alebo za rany, ktorými stíhal Egypt, keď faraón nechcel prepustiť Boží ľud na slobodu. Koniec koncov, on je Stvoriteľ sveta, život dáva a môže ho aj vziať...
Samozrejme, bolo by ľahké zvaliť násilnú stránku dejín náboženstva na krutosti, ktoré sa objavujú už v ich základných svätých písmach. No skutočne zaujímavou otázkou je, prečo milióny ľudí po celom svete, ktorí úprimne veria a v minulosti verili týmto starobylým textom, vďaka nim nachádzajú vnútornú harmóniu a mier. Možno v trampotách biblických hrdinov vidia echo svojich vlastných problémov. A upokojuje ich, že navzdory všetkému utrpeniu má Boh vždy na konci kontrolu.
.orgie krvilačnosti?
Na internete možno nájsť množstvo internetových stránok, zhromažďujúcich biblické citáty, plné násilia, nešťastia a krutostí, ktoré uskutočňuje priamo Boh alebo ich prikazuje vo svojom mene, prípadne ich aspoň dopúšťa svojím nekonaním. Veď, kto by nepoznal minimálne príbeh Potopy, zničenie Sodomy a Gomory, desať rán egyptských či tresty smrti za (z dnešného pohľadu banálne) prestúpenia Mojžišovho zákona? Prevádzkovatelia týchto stránok používajú proti kresťanom pasáže ich vlastného Svätého písma. Chcú ich tak usvedčiť, že veria v Boha, ktorý sa sám vo svojej vlastnej knihe prezentuje ako krutý, pomstychtivý a krvilačný.
Napríklad stránka Skeptic´s Annotated Bible cituje 1 312 násilných pasáží, z toho 1 152 v Starej zmluve. Autor blogu Dwindling In Unbelief dokonca porovnáva počet násilných veršov v Biblii a Koráne. Výsledok? Svätá kniha moslimov obsahuje o polovicu menej krvavých veršov ako Božie slovo kresťanov. Keď sa však zohľadní rozdielny rozsah oboch kníh, násilie a krutosti vraj tvoria 3,89 percenta veršov Biblie, no až 8,45 percenta veršov Koránu.
Vyzdvihovanie krvavých pasáží Biblie a nadväzujúce účelové pohoršovanie sa nad nimi v sebe obsahuje zaujímavý paradox. Tieto starobylé náboženské texty totiž pomeriavame štandardom humánnosti, ktorú v značnej miere pomáhali samy utvárať. Je ľahké dnes odsúdiť napríklad Mojžišove zákony, lebo hrozia smrťou aj za také previnenia, ako znesvätenie dňa sviatočného odpočinku či zanedbávanie rituálnej čistoty. No už zabúdame, že Izraeliti ich dostali v čase a na mieste, kde neboli výnimkou božstvá, vyžadujúce pre seba ľudské obety. Pričom právny štandard tej doby netvorila rafinovaná judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva, ale násilie, svojvôľa a bezprávie.
Často sa opovržlivo konštatuje, že židovsko-kresťanský pohľad na svet má svoje korene v bronzovej dobe. No už menej sa pripomína, že aj vďaka tomuto pohľadu sa ľudstvo z úrovne bronzovej doby postupne pozdvihlo. Nie je to pozoruhodné, že viera malého národa odkiaľsi z púšte prežila tisícročia a rozšírila sa do celého sveta, navzdory konkurenčným ideovým a náboženským systémom?
.vytrhávanie z kontextu
Problém obracania násilných pasáží Biblie proti kresťanom nie je len v ich vytrhávaní z kontextu času a priestoru. Tie verše sú zároveň vytrhávané z kontextu Biblie ako literárneho a náboženského artefaktu. Kresťania veria, že Sväté písmo je zároveň Božím slovom. No to neznamená, že každá veta Biblie má rovnakú váhu, pokiaľ ide o požiadavky na konanie alebo nekonanie veriaceho.
Mnohé veci zo Starej zmluvy nadobúdajú svoju plnosť v Novej zmluve. Je to ako keď dvaja ľudia idú k právnikovi s nejakou civilnou zmluvou a podpíšu k nej dodatok. Originálny text zmluvy sa nemení, no k nemu pripojený dodatok stanovuje, že niektoré pôvodné ustanovenia sa budú odteraz interpretovať inak. Preto napríklad kresťan (na rozdiel od starovekých židov) nemusí fyzicky podrezávať baránka, aby zaplatil za svoje viny. Verí totiž, že dokonalým baránkom Božím bol Ježiš Kristus, ktorý za neho zaplatil na kríži. Ateista by tu povedal, že náboženské učenie sa vyvinulo ďalej pretransformovaním niektorých svojich učení do symbolickej roviny. Veriaci kresťan by povedal, že starý obetný systém mal predznamenať cestu k novému a dokonalejšiemu. Bez toho pôvodného by totiž Ježišovi súčasníci nemali žiadny koncept, ako jeho obetu vôbec uchopiť.
Krutosť Starej zmluvy by sa nemala nevyhnutne považovať za slabú stránku Biblie, ale naopak, za jej prednosť. Dnes je totiž veľmi rozšírená akási cukríková, ezoterikou nasiaknutá módna predstava o kresťanstve, podľa ktorej vlastne ani nezáleží na tom, čomu človek verí a ako sa správa, keďže všetko smeruje k akejsi dialektickej jednote všetkých protirečení. Čítanie Starej zmluvy je protiliekom na tieto ilúzie. Predstavuje totiž svet v plnej nahote – realistický a neprikrášlený. Ukazuje, že ľudský život má hrany, človek nezviera v každej situácii volant pevne v rukách a naše rozhodnutia nesú so sebou následky. Často bolestivé, až fatálne.
.zápasiť s Bibliou
Stará zmluva je k čitateľovi dokonca tak kruto úprimná, že pred ním priznáva, ako na týchto hranách života môže stroskotať hoci aj viera pôvodne zbožného človeka. Vidíme Dávida a Šalamúna, ktorí morálne škaredo zlyhávajú, hoci sú požehnaní Bohom. Máme tu Kazateľa, ktorý sa zmieta medzi melanchóliou a cynizmom, keď spozná, že všetko svetské snaženie je márnosť. Je tu dobrý človek Jób, čeliaci zdanlivej nezmyselnosti utrpenia, čo na neho dopustil Boh. A proroci, ktorí prichádzajú prebudiť Izrael, volajúc po spravodlivosti v časoch, keď celý národ odpadol od Hospodina. Dokonca sa tu nachádza aj žáner milostnej literatúry v podobe Veľpiesne Šalamúnovej. Pred čitateľom Biblie tak defiluje život samotný.
Zakázali sme otroctvo, no obchod s ľuďmi dodnes existuje. Máme zákony na ochranu detí, no už vo vedľajšom vchode môže potichu trpieť zneužívané malé dieťa. Ľudstvo od staroveku urobilo pokrok vo svojich etických štandardoch, no nie nutne v ich napĺňaní. Vždy sa totiž nájdu ľudia, ktorí ich spochybnia spôsobom, akoby stále bola bronzová doba. Biblické príbehy, prirodzene, treba čítať so zreteľom na dobu ich vzniku. No v istom zmysle sú nadčasové a poukazujú na nemennú prirodzenosť človeka.
„Stará zmluva spodobňuje svet nekompromisne taký, aký je.“ Píše vo svojej knihe Bible, kterou četl Ježíš kresťanský autor Philip Yancey. Podľa neho je úplne v poriadku, ak čitateľ s Božím slovom vnútorne zápasí. Biblia nie je oddychové čítanie, ktoré sa človeku podlizuje, prehovárajúc k nemu ľahko a prvoplánovo. Yancey priznáva aj svoje vlastné zápasy: „S vecami, ktoré ma znepokojujú, sa najlepšie vyrovnávam tým, že o nich píšem.“ Je možné, že Biblia nám preto ponúka taký protirečivý obraz Boha, aby sme viac vnímali jeho neohraničenosť. Boh nepochybne presahuje našu obmedzenú predstavivosť. A preto ho ani nemožno súdiť za takú vec ako je pobitie Amálekov alebo za rany, ktorými stíhal Egypt, keď faraón nechcel prepustiť Boží ľud na slobodu. Koniec koncov, on je Stvoriteľ sveta, život dáva a môže ho aj vziať...
Samozrejme, bolo by ľahké zvaliť násilnú stránku dejín náboženstva na krutosti, ktoré sa objavujú už v ich základných svätých písmach. No skutočne zaujímavou otázkou je, prečo milióny ľudí po celom svete, ktorí úprimne veria a v minulosti verili týmto starobylým textom, vďaka nim nachádzajú vnútornú harmóniu a mier. Možno v trampotách biblických hrdinov vidia echo svojich vlastných problémov. A upokojuje ich, že navzdory všetkému utrpeniu má Boh vždy na konci kontrolu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.