Uhol pohľadov

O meste, ktoré napríklad už dlhodobo nemá riadneho riaditeľa galérie, hoci pred niekoľkými rokmi bola tá istá galéria známa svojimi kvalitnými výstavami a vyhľadávaná aj ľuďmi mimo tohto regiónu. Kde sa napriek existencii troch univerzít, a to s dvoma filozofickými fakultami, nedokázalo priamo v centre mesta udržať kníhkupectvo Artforum (jeho nástupcovi držíme v neľahkej situácii palce). Kde už ani to divadlo z centra tak nerezonuje. Pričom Trnava má predpoklady na to, aby kultúrne ožila, sú tu tradičné inštitúcie aj potenciálne publikum. Aj miestne náboženské prostredie v sebe nesie zvláštny nádych, skrytú polaritu, zmes toho tradičného v pozitívnom zmysle, ale aj toho, čo je do seba uzavreté alebo skôr v sebe poprepletané. Nedávne rozhodnutie súdu, ktoré sa týkalo tohto časopisu, respektíve to, že k takémuto súdu vôbec prišlo, je takisto prejavom niečoho rudimentárneho. Nivelizácia by bola zavŕšená, ak by som to uzavrela tým, že rázovitý trnavský hlas zaznieva už len z rečí jedného politika. Hoci nehovorím miestnym dialektom (na to by som sa tu asi musela narodiť), s nostalgiou spomínam na čas, keď sa mi s týmto nárečím evokovalo iba mesto a jeho ľudia. To všetko je preč, tvrdé spoluhlásky sa už stali symbolom tvrdej a povrchnej politickej rétoriky.
Nič z toho mi po boku amerického profesora nenapadlo. Samozrejme, regionálne malichernosti by ho nezaujímali. No aj tak. Veci okolo seba som  vtedy videla inak, kráčala som po chodníkoch iného mesta a tá romantizujúca zmena sa mi aj celkom páčila. Len americký profesor je už doma a ja takisto. Táto rozdvojenosť pohľadov je asi prirodzená a v niečom určite poučná. Oba pohľady videli to, čo chceli. Každý svoj kúsok mesta.