Konzervatívni ochrancovia prírody, azda aj pod vplyvom zastaranej výchovy, smerujúcej k živelnému zalesňovaniu, úplne zabudli na to, že mnoho druhov rastlín a živočíchov je priamo závislých od miest bez lesa, ktoré boli po tisícročia udržiavané spásaním, kosením, výrubom alebo vypaľovaním.
.les je in
Zatiaľ čo v minulosti bola pliagou priama likvidácia ohrozených častí krajiny, chemizácia a odvodňovanie, v súčasnosti je to nevhodná starostlivosť o chránené územia a zle namierené ekologické aktivity, napríklad rôzne nezmyselné európske dotácie, od zalesňovania každého bezlesia až po nekoncepčné krajinné inžinierstvo. Celosvetovo dnes nie sú ohrozené tropické lesy, tá donekonečna omieľaná ikona environmentálnych hnutí. Nie sú to tie známe zelené pľúca planéty, kolísky a pokladnice biodiverzity, ktoré pod taktovkou nenásytných kapitalistov miznú rýchlosťou iks futbalových ihrísk za minútu. Žiadny člen hnutí vám nepovie, že ohrozené sú v skutočnosti suché lesy a savany, najmä v Južnej Amerike. Hendikepom týchto zdanlivo neatraktívnych oblastí je, že tu nenájdeme pre laikov atraktívne obrie stromy ani žiadne očarujúce zvieratká typu pandy. Na Slovensku sa verejnosť zo správ nedozvie, že najohrozenejšie sú trávnaté a krovinové spoločenstvá, teda oblasti bez klasického zapojeného lesa. V centre pozornosti médií je v súčasnosti les. To, samozrejme, neznamená, že karpatské lesy netreba chrániť, ale to nám, našťastie, dostatočne prízvukuje lesná frakcia environmentalistov.
.vypaľovanie
Z vypaľovania máme v poslednom čase oprávnené obavy, najmä pre tohoročné požiare, ktoré vyvrcholili vyhorením hradu Krásna Hôrka. Áno, živelné veľkoplošné vypaľovanie je nebezpečné, nesprávne a protizákonné. Prostredníctvom znalca prírodných procesov sa však oheň môže zmeniť na účinný nástroj pri záchrane zanikajúcich stepných či lesostepných oblastí. Vypaľovanie bolo v minulosti oveľa častejšie, než si dnes chceme pripustiť, pričom spoluurčovalo podobu dnes vzácnych stepných trávnikov a ich obyvateľov. V predjarí a na jeseň horelo, či už zámerne, alebo omylom všeličo. Dodnes na bielokarpatských kopaniciach tých pár doposiaľ hospodáriacich maloroľníkov každú jar zapaľuje výhrevné pasienky, aby ich zbavili stariny a pripravili na sezónu.
Ako hovorí český entomológ Martin Konvička, odpor mnohých ochranárov k vypaľovaniu je sentimentálnou poverou o trpiacich chrobáčikoch a motýlikoch. Tento stereotyp sa medzi ľudí zasieval v časoch, keď tisícky chrobáčikov a motýlikov hynulo z úplne iných dôvodov – pri sceľovaní pozemkov, obmedzovaní pasenia či vinou chemizácie. Strach z ohňa však zapríčinil, že o jeho pôsobení vieme skutočne málo. Výnimkou sú len vresoviská, kde je vypaľovanie nenahraditeľným manažmentom. Oveľa viac vedia o priaznivom vplyve vypaľovania v Severnej Amerike, kde sa s úspechom používa ako lacný a efektívny ochranársky nástroj. Pretože zo strednej Európy nemáme zatiaľ dosť skúseností a plochy, ktoré by sa mohli cielene vypaľovať, sú neporovnateľne menšie, odporúča sa postupovať skutočne opatrne a vplyv na živočíchy aj vegetáciu dôsledne sledovať. Vypaľovanie je potrebné na veľkých a zanedbaných územiach, kde iné možnosti (napríklad vyhrabávanie stariny) nepripadajú pre veľkú rozlohu do úvahy. Vždy treba vypaľovať v zime alebo v predjarí, šachovnicovo alebo v striedavých pásoch a raz za niekoľko rokov. Každý amatérsky ochranár-pyroman by mal myslieť na to, že vypaľovať možno len na základe povolenia, inak bude o 331 eur ľahší. Pripomeňme, že ani taká smrť zadusením nie je bohvieaký zážitok.
.stepi sa rady obnažujú
Existuje množstvo živočíchov a rastlín, ktoré milujú zošliapávanú alebo obnaženú zem. V modernej ochrane prírody sa dnes môžete stretnúť aj s takým manažmentom, ktorý bol v minulosti nemysliteľný. Okrem vypaľovania a pasenia treba z času na čas udržiavať takéto jedinečné miesta zdanlivo drastickými spôsobmi. Používajú sa pri tom aj traktory či dokonca vojenské pásové vozidlá. Všetko sa však musí robiť postupne a mozaikovito. Aj ľudia zadarmo a nevedomky zlepšujú stav niektorých chránených území. Najčastejším príkladom je zošliapávanie, cyklistika alebo jazdectvo, ktoré bránia rozrastajúcej sa mačine, aby blokovala obnovu týchto miest. Bez zošliapávania by mnohé ohrozené populácie rastlín a živočíchov dávno zanikli. Návštevnosť preto netreba v takýchto typoch rezervácií, napríklad na Devínskej Kobyle pri Bratislave, obmedzovať a výletníkov šikanovať či dokonca pokutovať. Naopak, tam, kde treba zošliapávanie a obnažovanie lokálne zvýšiť, pomôže strategická inštalácia odpočívadiel, informačných tabúľ alebo dokonca ohnísk.
Jednou zo zbytočných chýb je vedenie náučných a turistických chodníkov po hranici chráneného územia, namiesto aby viedli jeho stredom. Treba si uvedomiť, že zošliapávanie vlastne nahrádza pasenie, ktoré bolo v minulosti bežné. K likvidácii alebo potlačeniu nevhodných drevín môže stačiť, ak dovolíme ľuďom z blízkej obce schádzať sa v rezervácii pri táboráku a sude piva. Ak potrebujeme narušiť povrch pôdy razantnejšie, iste nebude problém dohodnúť sa s majiteľmi terénnych áut alebo motoriek. Obrovský potenciál má čoraz populárnejšie jazdectvo. Kone sú ideálny nástroj pre manažment piesčin a už spomínaných vresovísk. Strach z nedisciplinovanosti návštevníkov je často nepodložený. Ak vyjde ľuďom ochrana prírody v ústrety a strážcovia prírody ich nebudú len šikanovať, ale najmä zrozumiteľne informovať, je pravdepodobné, že ľudia nebudú na tento prístup reagovať porušovaním dohôd.
Autor je zoológ.
.les je in
Zatiaľ čo v minulosti bola pliagou priama likvidácia ohrozených častí krajiny, chemizácia a odvodňovanie, v súčasnosti je to nevhodná starostlivosť o chránené územia a zle namierené ekologické aktivity, napríklad rôzne nezmyselné európske dotácie, od zalesňovania každého bezlesia až po nekoncepčné krajinné inžinierstvo. Celosvetovo dnes nie sú ohrozené tropické lesy, tá donekonečna omieľaná ikona environmentálnych hnutí. Nie sú to tie známe zelené pľúca planéty, kolísky a pokladnice biodiverzity, ktoré pod taktovkou nenásytných kapitalistov miznú rýchlosťou iks futbalových ihrísk za minútu. Žiadny člen hnutí vám nepovie, že ohrozené sú v skutočnosti suché lesy a savany, najmä v Južnej Amerike. Hendikepom týchto zdanlivo neatraktívnych oblastí je, že tu nenájdeme pre laikov atraktívne obrie stromy ani žiadne očarujúce zvieratká typu pandy. Na Slovensku sa verejnosť zo správ nedozvie, že najohrozenejšie sú trávnaté a krovinové spoločenstvá, teda oblasti bez klasického zapojeného lesa. V centre pozornosti médií je v súčasnosti les. To, samozrejme, neznamená, že karpatské lesy netreba chrániť, ale to nám, našťastie, dostatočne prízvukuje lesná frakcia environmentalistov.
.vypaľovanie
Z vypaľovania máme v poslednom čase oprávnené obavy, najmä pre tohoročné požiare, ktoré vyvrcholili vyhorením hradu Krásna Hôrka. Áno, živelné veľkoplošné vypaľovanie je nebezpečné, nesprávne a protizákonné. Prostredníctvom znalca prírodných procesov sa však oheň môže zmeniť na účinný nástroj pri záchrane zanikajúcich stepných či lesostepných oblastí. Vypaľovanie bolo v minulosti oveľa častejšie, než si dnes chceme pripustiť, pričom spoluurčovalo podobu dnes vzácnych stepných trávnikov a ich obyvateľov. V predjarí a na jeseň horelo, či už zámerne, alebo omylom všeličo. Dodnes na bielokarpatských kopaniciach tých pár doposiaľ hospodáriacich maloroľníkov každú jar zapaľuje výhrevné pasienky, aby ich zbavili stariny a pripravili na sezónu.
Ako hovorí český entomológ Martin Konvička, odpor mnohých ochranárov k vypaľovaniu je sentimentálnou poverou o trpiacich chrobáčikoch a motýlikoch. Tento stereotyp sa medzi ľudí zasieval v časoch, keď tisícky chrobáčikov a motýlikov hynulo z úplne iných dôvodov – pri sceľovaní pozemkov, obmedzovaní pasenia či vinou chemizácie. Strach z ohňa však zapríčinil, že o jeho pôsobení vieme skutočne málo. Výnimkou sú len vresoviská, kde je vypaľovanie nenahraditeľným manažmentom. Oveľa viac vedia o priaznivom vplyve vypaľovania v Severnej Amerike, kde sa s úspechom používa ako lacný a efektívny ochranársky nástroj. Pretože zo strednej Európy nemáme zatiaľ dosť skúseností a plochy, ktoré by sa mohli cielene vypaľovať, sú neporovnateľne menšie, odporúča sa postupovať skutočne opatrne a vplyv na živočíchy aj vegetáciu dôsledne sledovať. Vypaľovanie je potrebné na veľkých a zanedbaných územiach, kde iné možnosti (napríklad vyhrabávanie stariny) nepripadajú pre veľkú rozlohu do úvahy. Vždy treba vypaľovať v zime alebo v predjarí, šachovnicovo alebo v striedavých pásoch a raz za niekoľko rokov. Každý amatérsky ochranár-pyroman by mal myslieť na to, že vypaľovať možno len na základe povolenia, inak bude o 331 eur ľahší. Pripomeňme, že ani taká smrť zadusením nie je bohvieaký zážitok.
.stepi sa rady obnažujú
Existuje množstvo živočíchov a rastlín, ktoré milujú zošliapávanú alebo obnaženú zem. V modernej ochrane prírody sa dnes môžete stretnúť aj s takým manažmentom, ktorý bol v minulosti nemysliteľný. Okrem vypaľovania a pasenia treba z času na čas udržiavať takéto jedinečné miesta zdanlivo drastickými spôsobmi. Používajú sa pri tom aj traktory či dokonca vojenské pásové vozidlá. Všetko sa však musí robiť postupne a mozaikovito. Aj ľudia zadarmo a nevedomky zlepšujú stav niektorých chránených území. Najčastejším príkladom je zošliapávanie, cyklistika alebo jazdectvo, ktoré bránia rozrastajúcej sa mačine, aby blokovala obnovu týchto miest. Bez zošliapávania by mnohé ohrozené populácie rastlín a živočíchov dávno zanikli. Návštevnosť preto netreba v takýchto typoch rezervácií, napríklad na Devínskej Kobyle pri Bratislave, obmedzovať a výletníkov šikanovať či dokonca pokutovať. Naopak, tam, kde treba zošliapávanie a obnažovanie lokálne zvýšiť, pomôže strategická inštalácia odpočívadiel, informačných tabúľ alebo dokonca ohnísk.
Jednou zo zbytočných chýb je vedenie náučných a turistických chodníkov po hranici chráneného územia, namiesto aby viedli jeho stredom. Treba si uvedomiť, že zošliapávanie vlastne nahrádza pasenie, ktoré bolo v minulosti bežné. K likvidácii alebo potlačeniu nevhodných drevín môže stačiť, ak dovolíme ľuďom z blízkej obce schádzať sa v rezervácii pri táboráku a sude piva. Ak potrebujeme narušiť povrch pôdy razantnejšie, iste nebude problém dohodnúť sa s majiteľmi terénnych áut alebo motoriek. Obrovský potenciál má čoraz populárnejšie jazdectvo. Kone sú ideálny nástroj pre manažment piesčin a už spomínaných vresovísk. Strach z nedisciplinovanosti návštevníkov je často nepodložený. Ak vyjde ľuďom ochrana prírody v ústrety a strážcovia prírody ich nebudú len šikanovať, ale najmä zrozumiteľne informovať, je pravdepodobné, že ľudia nebudú na tento prístup reagovať porušovaním dohôd.
Autor je zoológ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.