.naposledy sa o tom, že dlhovej kríze ešte nie je koniec, presvedčilo Španielsko. Začiatkom apríla plánovala španielska vláda predať 3,5 miliardy vládneho dlhu splatného medzi rokmi 2015 a 2020. Podarilo sa jej predať len 2,5 miliardy. To je znak toho, že trhy nie sú presvedčené, že to najhoršie máme za sebou.
.paradox z Madridu
Španielsky prípad je paradoxný. Korene problémov tejto krajiny nie sú fiškálne – spočívajú skôr v neudržateľnej úverovej a stavebnej expanzii, ktorá prerástla do fiškálnej krízy prostredníctvom vládnych záruk bankovému sektoru. Španieli sa k svojim problémom stavajú hrdinsky. Tohtoročný španielsky rozpočet sa všeobecne vníma ako najúspornejší od pánu Francovho režimu. V rámci jedného roku tak vláda znížila deficit verejných financií z 8,5 percenta HDP na 5,3 percenta. To je síce stále vysoké číslo, ale konsolidácia takýchto rozmerov je pozoruhodná.
Jadro španielskeho trápenia tak neleží v tom, že by španielski politici boli príliš nezodpovední na to, aby sa venovali znižovaniu verejného deficitu. Udalosti z periférie eurozóny nám, naopak, ukazujú politikov, ktorí sú pod tlakom z Bruselu až podozrivo obetaví a ochotní stať sa nezvoliteľnými prostredníctvom radikálnych, nepopulárnych škrtov.
Prečo potom stredomorské krajiny nedosahujú pri náprave súčasného stavu rýchlejší pokrok? Odpoveď spočíva v probléme, ktorý trápi nielen Španielsko či Grécko, ale prakticky celý vyspelý svet: v nedostatku rastu. Udržateľné fiškálne konsolidácie si totiž vyžadujú reálny hospodársky rast aspoň tak veľmi, ako si vyžadujú zodpovedné hospodárenie s verejnými financiami. Najoptimistickejšie prognózy pritom naznačujú, že eurozóna bude stagnovať minimálne do štvrtého štvrťroka 2012, a možno i potom. Sedemnásť miliónov ľudí je v eurozóne bez práce – najviac od roku 1997. V Španielsku dosahuje nezamestnanosť vyše 23 percent.
.krátkozraké škrty
Európske krajiny na naštartovanie rastu potrebujú hlboké reformy – liberalizáciu pracovných trhov, škrty v medzných daňových sadzbách, uvoľnenie regulácie, ktorá bráni rozvoju niektorých sektorov ekonomiky, ako aj radikálnu prestavbu európskych systémov blahobytu, ktoré vytvárajú perverzné motivácie pre ľudí, ktorí by chceli pracovať či podnikať. Šanca, že krajiny eurozóny pristúpia k takýmto reformám, je malá. Bezprostredný tlak Bruselu, ako aj finančných trhov, na okamžité znižovanie deficitu v kombinácii so silou domácich záujmových skupín spôsobuje, že tieto reformy sa zrejme ani neudejú.
Mnohé z reforiem, ktoré krajiny ako Grécko či Španielsko potrebujú, by pre okamžité znižovanie deficitu urobili málo. Znižovanie implicitných záväzkov penzijného systému nedodá okamžitú solventnosť krajine, ktorá je na hranici bankrotu. Navyše mnohé z nutných reforiem by sa stretli s odporom záujmových skupín.
Politikom na periférii eurozóny tak neostáva iné, ako plátať rozpočet spôsobom, ktorý prinesie okamžitý efekt a ktorý nenarazí na mocné záujmové skupiny. Krajiny tak škrtajú výdaje na verejné investície do infraštruktúry, výskumu a vývoja či turizmu. Španielska vláda tiež zvyšuje dane z príjmu právnických osôb.
Takáto politika síce prinesie okamžitý efekt, ale je krátkozraká, pokiaľ je jej cieľom stabilizácia verejných financií v dlhšom horizonte. Vyššie dane pre firmy nemotivujú investorov podnikať v Španielsku, a mnohých popudia natoľko, že Španielsko opustia. To by mali mať ešte viac na pamäti malé krajiny – napríklad Slovensko – ktoré čelia mimoriadne elastickému domácemu a zahraničnému kapitálu, pre ktorý nie je pohyb v rámci európskeho ekonomického priestoru problémom.
.omyl pravicových ekonómov
Na výdajovej strane nie je perspektíva o nič radostnejšia. Akokoľvek na to mnohí pravicoví ekonómovia radi zabúdajú, nie všetky verejné výdaje sú si rovné. Niektoré sú len plytvaním, iné sú vyslovene škodlivé, ale niektoré sú užitočným vstupom na fungovanie súkromného sektora.
Áno, je možné viesť debatu o tom, ktoré z týchto funkcií by trhy vedeli plniť lepšie. Pointa je však v tom, že logika politického procesu vedie politikov k najradikálnejším škrtom práve v tej poslednej oblasti, a k menším či nijakým škrtom v dvoch predošlých oblastiach. Tohtoročný španielsky rozpočet tak zvyšuje penzie o 3 percentá, pričom pristupuje k 30-percentým škrtom z objemu výdavkov v oblastiach, ako sú investície do infraštruktúry, dopravy či výskumu a vývoja.
Dá sa predpokladať, že tieto vládne výdavky budú súkromným podnikateľom chýbať viac než výdavky na penzie, podpory v nezamestnanosti či poľnohospodárske dotácie. A to sa prejaví na ekonomickom raste krajiny aj eurozóny.
Autor je ekonóm v Legatum Institute v Londýne.
.paradox z Madridu
Španielsky prípad je paradoxný. Korene problémov tejto krajiny nie sú fiškálne – spočívajú skôr v neudržateľnej úverovej a stavebnej expanzii, ktorá prerástla do fiškálnej krízy prostredníctvom vládnych záruk bankovému sektoru. Španieli sa k svojim problémom stavajú hrdinsky. Tohtoročný španielsky rozpočet sa všeobecne vníma ako najúspornejší od pánu Francovho režimu. V rámci jedného roku tak vláda znížila deficit verejných financií z 8,5 percenta HDP na 5,3 percenta. To je síce stále vysoké číslo, ale konsolidácia takýchto rozmerov je pozoruhodná.
Jadro španielskeho trápenia tak neleží v tom, že by španielski politici boli príliš nezodpovední na to, aby sa venovali znižovaniu verejného deficitu. Udalosti z periférie eurozóny nám, naopak, ukazujú politikov, ktorí sú pod tlakom z Bruselu až podozrivo obetaví a ochotní stať sa nezvoliteľnými prostredníctvom radikálnych, nepopulárnych škrtov.
Prečo potom stredomorské krajiny nedosahujú pri náprave súčasného stavu rýchlejší pokrok? Odpoveď spočíva v probléme, ktorý trápi nielen Španielsko či Grécko, ale prakticky celý vyspelý svet: v nedostatku rastu. Udržateľné fiškálne konsolidácie si totiž vyžadujú reálny hospodársky rast aspoň tak veľmi, ako si vyžadujú zodpovedné hospodárenie s verejnými financiami. Najoptimistickejšie prognózy pritom naznačujú, že eurozóna bude stagnovať minimálne do štvrtého štvrťroka 2012, a možno i potom. Sedemnásť miliónov ľudí je v eurozóne bez práce – najviac od roku 1997. V Španielsku dosahuje nezamestnanosť vyše 23 percent.
.krátkozraké škrty
Európske krajiny na naštartovanie rastu potrebujú hlboké reformy – liberalizáciu pracovných trhov, škrty v medzných daňových sadzbách, uvoľnenie regulácie, ktorá bráni rozvoju niektorých sektorov ekonomiky, ako aj radikálnu prestavbu európskych systémov blahobytu, ktoré vytvárajú perverzné motivácie pre ľudí, ktorí by chceli pracovať či podnikať. Šanca, že krajiny eurozóny pristúpia k takýmto reformám, je malá. Bezprostredný tlak Bruselu, ako aj finančných trhov, na okamžité znižovanie deficitu v kombinácii so silou domácich záujmových skupín spôsobuje, že tieto reformy sa zrejme ani neudejú.
Mnohé z reforiem, ktoré krajiny ako Grécko či Španielsko potrebujú, by pre okamžité znižovanie deficitu urobili málo. Znižovanie implicitných záväzkov penzijného systému nedodá okamžitú solventnosť krajine, ktorá je na hranici bankrotu. Navyše mnohé z nutných reforiem by sa stretli s odporom záujmových skupín.
Politikom na periférii eurozóny tak neostáva iné, ako plátať rozpočet spôsobom, ktorý prinesie okamžitý efekt a ktorý nenarazí na mocné záujmové skupiny. Krajiny tak škrtajú výdaje na verejné investície do infraštruktúry, výskumu a vývoja či turizmu. Španielska vláda tiež zvyšuje dane z príjmu právnických osôb.
Takáto politika síce prinesie okamžitý efekt, ale je krátkozraká, pokiaľ je jej cieľom stabilizácia verejných financií v dlhšom horizonte. Vyššie dane pre firmy nemotivujú investorov podnikať v Španielsku, a mnohých popudia natoľko, že Španielsko opustia. To by mali mať ešte viac na pamäti malé krajiny – napríklad Slovensko – ktoré čelia mimoriadne elastickému domácemu a zahraničnému kapitálu, pre ktorý nie je pohyb v rámci európskeho ekonomického priestoru problémom.
.omyl pravicových ekonómov
Na výdajovej strane nie je perspektíva o nič radostnejšia. Akokoľvek na to mnohí pravicoví ekonómovia radi zabúdajú, nie všetky verejné výdaje sú si rovné. Niektoré sú len plytvaním, iné sú vyslovene škodlivé, ale niektoré sú užitočným vstupom na fungovanie súkromného sektora.
Áno, je možné viesť debatu o tom, ktoré z týchto funkcií by trhy vedeli plniť lepšie. Pointa je však v tom, že logika politického procesu vedie politikov k najradikálnejším škrtom práve v tej poslednej oblasti, a k menším či nijakým škrtom v dvoch predošlých oblastiach. Tohtoročný španielsky rozpočet tak zvyšuje penzie o 3 percentá, pričom pristupuje k 30-percentým škrtom z objemu výdavkov v oblastiach, ako sú investície do infraštruktúry, dopravy či výskumu a vývoja.
Dá sa predpokladať, že tieto vládne výdavky budú súkromným podnikateľom chýbať viac než výdavky na penzie, podpory v nezamestnanosti či poľnohospodárske dotácie. A to sa prejaví na ekonomickom raste krajiny aj eurozóny.
Autor je ekonóm v Legatum Institute v Londýne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.