Televízny divák si okrem toho všetkého môže želať už len to, aby zápasy mohol pozerať na niektorej zo slovenských televíznych staníc. Ale na to akoby hokej na Slovensku nebol dostatočne populárnym športom. Ešteže máme Čechov, ktorí vysielajú prenosy nielen zo svojho, ale aj z nášho play-off. Len vďaka nim mohli sledovať prenosy z finále aj tí, ktorí sa na štadióny nedostali.
Vyrovnanej finálovej sérii predchádzala sezóna, v ktorej trojnásobní majstri v rade z Košíc potvrdili svoju dominanciu. Nič na tom nezmenili ani dve pre Slovan mimoriadne priaznivé okolnosti na začiatku a počas sezóny. Prvou bol príchod Miroslava Šatana, ktorý bol jednoznačne najlepším hráčom klubu a spolu s Pálffym aj celej ligy. Druhým pozitívom bol dopingovou aférou vynútený odchod obrancu Lukáša Bohunického, ktorý bol dovtedy najslabším hráčom s množstvom kiksov v každom zápase. Na Košice to však nestačilo, dlhodobá časť ligy sa skončila bez prekvapení.
Prekvapenia priniesli až štvrťfinálové série play-off. V nich vypadli Skalica a Poprad, ktoré skončili v dlhodobej časti so ziskom viac ako 100 bodov na úrovni Slovana – s veľkým náskokom pred ďalšími mužstvami. Oba tímy hrali v sezóne pekný, útočný hokej, no v play-off na ich úkor (aj vinou nešťastnej virózy) postúpili Zvolen a Trenčín. V semifinále sa však už nijaké prekvapenie nekonalo, Košice aj Slovan s prehľadom vyhrali svoje série.
Potom prišla relatívne dlhá prestávka, ktorá znamenala vyrušenie obidvoch tímov zo zápasovej praxe. Takéto vypadnutie z rytmu znášajú tradične horšie Košice a zrejme aj preto svoj prvý domáci zápas prehrali. Na druhý deň to však Slovanu vrátili a v Bratislave si potom obidva tímy tento postup zopakovali v opačnom garde: najprv vyhrali Košice a na druhý deň Slovan, ktorý vyrovnal stav série na 2:2. Znova sa pritom potvrdzovalo, že najväčšou silou Košíc je okrem brankára Hyláka množstvo rýchlych útočníkov, a tromfom Slovana popri Konrádovi najmä útok Šatan-Lipiansky-Hudáček.
Prišiel ďalší zápas v Košiciach, v ňom prvé predĺženie so šťastnou koncovkou pre „oceliarov“. Štvrtý a piaty zápas sa skončili zhodne 2:1 pre domácich, oba zápasy rozhodol jednotlivec. V Bratislave kapitán Miro Šatan na prvý gól nahrával, druhý, dve minúty pred koncom, chladnokrvnou presnou strelou sám dal. V Košiciach strelil kapitán Miroslav Zálešák oba góly svojho tímu, ten druhý minútu pred koncom predĺženia. A aby sme vyzdvihli aj význam jednotlivca z opačného pohľadu, poznamenajme, že ten druhý gól v Košiciach padol po laxnom bránení zo strany Ivana Ďatelinku (ktorý po odchode Bohunického prebral štafetu najviac chybujúceho obrancu Slovana).
V šiestom zápase už mali Košice mečbol. A začal sa pre nich mimoriadne priaznivo – nevynúteným vlastným gólom bratislavského brankára Konráda (gól bol pripísaný Draveckému, puk sa dostal do siete od Bartánusovej korčule, no skutočným autorom gólu bol Konrád). Také niečo dokáže s brankárom zamávať, takže z psychologického hľadiska to mohol byť rozhodujúci moment celej série. Ale nebol. Slovan sa spamätal, Konrád čaroval, zápas sa postupne otočil a Slovan úplne zaslúžene vyhral.
Siedmy, rozhodujúci zápas sa hral až po uzávierke tohto čísla. Nech dopadol tak či onak, majstrovský titul je v dobrých rukách. Oba tímy ukázali krásny hokej, rýchlosť, šikovné ruky aj tvorivé hlavy. Ešte to nebol hokej najvyššej možnej úrovne, ešte stále je napríklad finále českej ligy rýchlejšie a technickejšie, ale na domáce pomery to bolo super finále. Okrem hviezd pritom potešili aj mladí hráči. Najmä 20-roční Hudáček s Bakošom sa ukazujú ako naozaj veľké talenty (a supertalentom je už dnes aj 18-ročný Marko Daňo z Trenčína).
Na finále rušili len dve veci. Prvou bolo vulgárne skandovanie v Bratislave aj Košiciach (viac v Bratislave), na ktoré si diváci zvykli a pritom je to hanba a prejav nášho primitivizmu. Riešenie tohto javu považujeme za veľkú výzvu pre oba kluby. Druhým negatívom boli slovenskí rozhodcovia bez citu pre hru, alibistickí, opakovane podliehajúci tlaku publika. Toto je dlhodobá výzva pre hokejový zväz.
Slovenský hokej teraz čaká nová výzva. Po krátkej skúške v Poprade vstupuje KHL na Slovensko zrejme dlhodobo. Slovan ako klub s najsilnejším zázemím a najbohatšou tradíciou dostáva šancu vyrásť na europsku úroveň. Bude to veľmi náročná úloha, ale aj príležitosť na hokejový rast. Na Slovensku sa v nasledujúcich rokoch bude budovať špičkový klub, ktorý môže vychovávať väčšinu hráčov pre reprezentáciu, pričom najlepší slovenskí hokejisti budú mať prirodzenú domácu métu pred prípadným vstupom do NHL. Je to veľká šanca, ale aj obrovská zodpovednosť Slovana. Dlhodobo by však bolo ideálne, keby v KHL hrali okrem Slovana aj Košice a možno ešte jeden tím, čím by sme sa vrátili k modelu federálnej ligy s troma výkladnými skriňami a vyrovnanou národnou ligou.
Vyrovnanej finálovej sérii predchádzala sezóna, v ktorej trojnásobní majstri v rade z Košíc potvrdili svoju dominanciu. Nič na tom nezmenili ani dve pre Slovan mimoriadne priaznivé okolnosti na začiatku a počas sezóny. Prvou bol príchod Miroslava Šatana, ktorý bol jednoznačne najlepším hráčom klubu a spolu s Pálffym aj celej ligy. Druhým pozitívom bol dopingovou aférou vynútený odchod obrancu Lukáša Bohunického, ktorý bol dovtedy najslabším hráčom s množstvom kiksov v každom zápase. Na Košice to však nestačilo, dlhodobá časť ligy sa skončila bez prekvapení.
Prekvapenia priniesli až štvrťfinálové série play-off. V nich vypadli Skalica a Poprad, ktoré skončili v dlhodobej časti so ziskom viac ako 100 bodov na úrovni Slovana – s veľkým náskokom pred ďalšími mužstvami. Oba tímy hrali v sezóne pekný, útočný hokej, no v play-off na ich úkor (aj vinou nešťastnej virózy) postúpili Zvolen a Trenčín. V semifinále sa však už nijaké prekvapenie nekonalo, Košice aj Slovan s prehľadom vyhrali svoje série.
Potom prišla relatívne dlhá prestávka, ktorá znamenala vyrušenie obidvoch tímov zo zápasovej praxe. Takéto vypadnutie z rytmu znášajú tradične horšie Košice a zrejme aj preto svoj prvý domáci zápas prehrali. Na druhý deň to však Slovanu vrátili a v Bratislave si potom obidva tímy tento postup zopakovali v opačnom garde: najprv vyhrali Košice a na druhý deň Slovan, ktorý vyrovnal stav série na 2:2. Znova sa pritom potvrdzovalo, že najväčšou silou Košíc je okrem brankára Hyláka množstvo rýchlych útočníkov, a tromfom Slovana popri Konrádovi najmä útok Šatan-Lipiansky-Hudáček.
Prišiel ďalší zápas v Košiciach, v ňom prvé predĺženie so šťastnou koncovkou pre „oceliarov“. Štvrtý a piaty zápas sa skončili zhodne 2:1 pre domácich, oba zápasy rozhodol jednotlivec. V Bratislave kapitán Miro Šatan na prvý gól nahrával, druhý, dve minúty pred koncom, chladnokrvnou presnou strelou sám dal. V Košiciach strelil kapitán Miroslav Zálešák oba góly svojho tímu, ten druhý minútu pred koncom predĺženia. A aby sme vyzdvihli aj význam jednotlivca z opačného pohľadu, poznamenajme, že ten druhý gól v Košiciach padol po laxnom bránení zo strany Ivana Ďatelinku (ktorý po odchode Bohunického prebral štafetu najviac chybujúceho obrancu Slovana).
V šiestom zápase už mali Košice mečbol. A začal sa pre nich mimoriadne priaznivo – nevynúteným vlastným gólom bratislavského brankára Konráda (gól bol pripísaný Draveckému, puk sa dostal do siete od Bartánusovej korčule, no skutočným autorom gólu bol Konrád). Také niečo dokáže s brankárom zamávať, takže z psychologického hľadiska to mohol byť rozhodujúci moment celej série. Ale nebol. Slovan sa spamätal, Konrád čaroval, zápas sa postupne otočil a Slovan úplne zaslúžene vyhral.
Siedmy, rozhodujúci zápas sa hral až po uzávierke tohto čísla. Nech dopadol tak či onak, majstrovský titul je v dobrých rukách. Oba tímy ukázali krásny hokej, rýchlosť, šikovné ruky aj tvorivé hlavy. Ešte to nebol hokej najvyššej možnej úrovne, ešte stále je napríklad finále českej ligy rýchlejšie a technickejšie, ale na domáce pomery to bolo super finále. Okrem hviezd pritom potešili aj mladí hráči. Najmä 20-roční Hudáček s Bakošom sa ukazujú ako naozaj veľké talenty (a supertalentom je už dnes aj 18-ročný Marko Daňo z Trenčína).
Na finále rušili len dve veci. Prvou bolo vulgárne skandovanie v Bratislave aj Košiciach (viac v Bratislave), na ktoré si diváci zvykli a pritom je to hanba a prejav nášho primitivizmu. Riešenie tohto javu považujeme za veľkú výzvu pre oba kluby. Druhým negatívom boli slovenskí rozhodcovia bez citu pre hru, alibistickí, opakovane podliehajúci tlaku publika. Toto je dlhodobá výzva pre hokejový zväz.
Slovenský hokej teraz čaká nová výzva. Po krátkej skúške v Poprade vstupuje KHL na Slovensko zrejme dlhodobo. Slovan ako klub s najsilnejším zázemím a najbohatšou tradíciou dostáva šancu vyrásť na europsku úroveň. Bude to veľmi náročná úloha, ale aj príležitosť na hokejový rast. Na Slovensku sa v nasledujúcich rokoch bude budovať špičkový klub, ktorý môže vychovávať väčšinu hráčov pre reprezentáciu, pričom najlepší slovenskí hokejisti budú mať prirodzenú domácu métu pred prípadným vstupom do NHL. Je to veľká šanca, ale aj obrovská zodpovednosť Slovana. Dlhodobo by však bolo ideálne, keby v KHL hrali okrem Slovana aj Košice a možno ešte jeden tím, čím by sme sa vrátili k modelu federálnej ligy s troma výkladnými skriňami a vyrovnanou národnou ligou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.