.ako sú na tom dnes politickí väzni v Bielorusku, máte s nimi vôbec spojenie?
Dnes ich je štrnásť. Niektorí sú bývalí prezidentskí kandidáti alebo členovia ich tímov, no medzi nimi je aj jeden súkromný podnikateľ. Za politických väzňov sa pokladajú aj traja anarchisti – to bolo tiež niečo nové – tí sa pokúsili zapáliť miestne sídlo KGB. Väčšina súčasných politických väzňov v Bielorusku bola zatknutá po voľbách v decembri 2010 (po sfalšovaných prezidentských voľbách sa vtedy v Minsku konali veľké demonštrácie proti režimu – pozn. red.). Pre režim bolo jednoduché ich všetkých odsúdiť, stačilo ich obviniť z verejných nepokojov. Samozrejme, svedčili falošní svedkovia a proti disidentom sa použili všetky materiály a prostriedky, aby ich odsúdili. Sudcov, ktorí mali na starosti tie najvýznamnejšie prípady, po ich ukončení povýšili. Pôvodne sme mali vyše 30 politických väzňov – niektorí boli prepustení naposledy v lete. Politickí väzni sú však témou len pre malú časť spoločnosti. Môžete sa skúsiť spýtať niekoho na ulici: máte tu politických väzňov? Vonku na ulici diktatúru necítite.
.bieloruská opozícia čelí poslednému diktátorovi v Európe, no napriek tomu je rozdelená. Je vôbec šanca na zjednotenie?
Ani nie. Jeden dôvod rozdelenia opozície je ekonomický – snažíme sa získať tie isté zdroje. (Smiech.) Druhá vec je, že ľudia, ktorí sa do politiky pustia, majú vždy ambície a tie sa nemusia dať spojiť. Ďalším faktorom je geopolitické rozdelenie. V opozícii máme napríklad aj bývalú komunistickú stranu, ktorej líder hovorí, že by sme mali pokračovať v integrácii s Ruskom, prijať ruský rubeľ. Nehovorí nič o bieloruskom jazyku. Ako však môžeme my ostatní v opozícii veriť niekomu, kto ľutuje rozpad Sovietskeho zväzu?
.aký máte kontakt so zahraničím?
To sa musí nechať, veľa ľudí z opozície môže ešte stále cestovať. Už v roku 2004 som žartoval, že my v opozícii by sme mali byť niečo ako cestovná kancelária: sprostredkovať čo najviac ľuďom možnosť vycestovať, vidieť a zažiť. Podľa nedávnych štatistík až dve tretiny Bielorusov nikdy nevycestovalo za hranice. A na druhej strane sú Bielorusi svetovými lídrami v počte získaných schengenských víz. V porovnaní s Ruskom alebo Ukrajinou v prepočte na hlavu máme dva- až trikrát viac schengenských víz.
.v Bielorusku je vysoký podiel ľudí, ktorí sú súčasťou vysokoškolského vzdelávania, je ich okolo 70 percent. O čom to číslo hovorí?
Vzdelávací systém v Bielorusku nie je efektívny. Produkuje veľa ľudí s vysokoškolským vzdelaním, ale nízkej kvality. A takisto je vzdelávací systém využívaný ako jeden z prostriedkov, ako dostať od ľudí peniaze. Asi 70 percent študentov napriek všetkým sociálnym istotám platí za vysokoškolské štúdium.
.ste členom opozičného Hnutia za slobodu, o čo sa konkrétne usilujete?
Jedna časť našej organizácie má za hlavný cieľ pomoc obetiam a rodinám obetí politických represií. Sme hlavným administrátorom štipendijného programu Konstanta Kalinowského, čo je program, ktorý vytvorila poľská vláda v 2006, aby pomohla študentom vyhodeným zo škôl pokračovať v štúdiu v Poľsku. Takisto do obrany ľudských práv spadá aj príprava balíkov pre politických väzňov, v súčasnosti väznených. Druhá časť sú informačné aktivity. Máme lokálne kancelárie a vydávame informačné materiály, napríklad o Európskej únii, ktoré sa snažíme distribuovať aj v odľahlejších častiach Bieloruska. Takisto sú dôležité aj medzinárodné aktivity.
.hovorili sme o roztrieštenej opozícii. Existuje potom vôbec nejaká reálna programová alternatíva k režimu Lukašenka?
Jednou z našich aktivít je snaha pracovať s expertmi v Bielorusku na vypracovaní reformných programov pre Bielorusko. Máme kampaň Národný program, v ktorej diskutujeme o tom, ako by sa konkrétne v Bielorusku mohli veci zmeniť – napríklad v priemysle, v školstve, čo by sa malo urobiť s veľkými podnikmi, ako by sa malo privatizovať, ako by sa mala zmeniť verejná správa a ako sa vyrovnať s KGB. A snažíme sa vyvinúť nejaké konkrétne návrhy.
.čo je vaším politickým snom?
Parlamentná republika. Myslím, že tento model vytvára viacero prekážok na monopolizáciu moci či politického života. Veľmi dôležitá je reforma súdnictva, ktorá by ho urobila nezávislým a umožnila obyvateľom obraňovať svoje práva. Nezávislá od výkonnej moci. Ekonomicky by sme mali byť opatrní pri privatizácii, pretože Rusko dokáže veľmi jednoducho mobilizovať zdroje a rozhodne by bolo kupcom číslo jeden a mohol by tak vzniknúť nepomer. Takže privatizácia by sa mala diať postupne a mal by byť zahrnutý aj geopolitický faktor. My ako Hnutie za slobodu sme pravý stred, skôr konzervatívni v zmysle, že štát má stále nejaké povinnosti voči občanom. Vaša krajina je dobrým príkladom. Rovnako ako Estónsko. Sú to jednoducho úspešné príbehy, ktoré by sme mali brať do úvahy.
Dnes ich je štrnásť. Niektorí sú bývalí prezidentskí kandidáti alebo členovia ich tímov, no medzi nimi je aj jeden súkromný podnikateľ. Za politických väzňov sa pokladajú aj traja anarchisti – to bolo tiež niečo nové – tí sa pokúsili zapáliť miestne sídlo KGB. Väčšina súčasných politických väzňov v Bielorusku bola zatknutá po voľbách v decembri 2010 (po sfalšovaných prezidentských voľbách sa vtedy v Minsku konali veľké demonštrácie proti režimu – pozn. red.). Pre režim bolo jednoduché ich všetkých odsúdiť, stačilo ich obviniť z verejných nepokojov. Samozrejme, svedčili falošní svedkovia a proti disidentom sa použili všetky materiály a prostriedky, aby ich odsúdili. Sudcov, ktorí mali na starosti tie najvýznamnejšie prípady, po ich ukončení povýšili. Pôvodne sme mali vyše 30 politických väzňov – niektorí boli prepustení naposledy v lete. Politickí väzni sú však témou len pre malú časť spoločnosti. Môžete sa skúsiť spýtať niekoho na ulici: máte tu politických väzňov? Vonku na ulici diktatúru necítite.
.bieloruská opozícia čelí poslednému diktátorovi v Európe, no napriek tomu je rozdelená. Je vôbec šanca na zjednotenie?
Ani nie. Jeden dôvod rozdelenia opozície je ekonomický – snažíme sa získať tie isté zdroje. (Smiech.) Druhá vec je, že ľudia, ktorí sa do politiky pustia, majú vždy ambície a tie sa nemusia dať spojiť. Ďalším faktorom je geopolitické rozdelenie. V opozícii máme napríklad aj bývalú komunistickú stranu, ktorej líder hovorí, že by sme mali pokračovať v integrácii s Ruskom, prijať ruský rubeľ. Nehovorí nič o bieloruskom jazyku. Ako však môžeme my ostatní v opozícii veriť niekomu, kto ľutuje rozpad Sovietskeho zväzu?
.aký máte kontakt so zahraničím?
To sa musí nechať, veľa ľudí z opozície môže ešte stále cestovať. Už v roku 2004 som žartoval, že my v opozícii by sme mali byť niečo ako cestovná kancelária: sprostredkovať čo najviac ľuďom možnosť vycestovať, vidieť a zažiť. Podľa nedávnych štatistík až dve tretiny Bielorusov nikdy nevycestovalo za hranice. A na druhej strane sú Bielorusi svetovými lídrami v počte získaných schengenských víz. V porovnaní s Ruskom alebo Ukrajinou v prepočte na hlavu máme dva- až trikrát viac schengenských víz.
.v Bielorusku je vysoký podiel ľudí, ktorí sú súčasťou vysokoškolského vzdelávania, je ich okolo 70 percent. O čom to číslo hovorí?
Vzdelávací systém v Bielorusku nie je efektívny. Produkuje veľa ľudí s vysokoškolským vzdelaním, ale nízkej kvality. A takisto je vzdelávací systém využívaný ako jeden z prostriedkov, ako dostať od ľudí peniaze. Asi 70 percent študentov napriek všetkým sociálnym istotám platí za vysokoškolské štúdium.
.ste členom opozičného Hnutia za slobodu, o čo sa konkrétne usilujete?
Jedna časť našej organizácie má za hlavný cieľ pomoc obetiam a rodinám obetí politických represií. Sme hlavným administrátorom štipendijného programu Konstanta Kalinowského, čo je program, ktorý vytvorila poľská vláda v 2006, aby pomohla študentom vyhodeným zo škôl pokračovať v štúdiu v Poľsku. Takisto do obrany ľudských práv spadá aj príprava balíkov pre politických väzňov, v súčasnosti väznených. Druhá časť sú informačné aktivity. Máme lokálne kancelárie a vydávame informačné materiály, napríklad o Európskej únii, ktoré sa snažíme distribuovať aj v odľahlejších častiach Bieloruska. Takisto sú dôležité aj medzinárodné aktivity.
.hovorili sme o roztrieštenej opozícii. Existuje potom vôbec nejaká reálna programová alternatíva k režimu Lukašenka?
Jednou z našich aktivít je snaha pracovať s expertmi v Bielorusku na vypracovaní reformných programov pre Bielorusko. Máme kampaň Národný program, v ktorej diskutujeme o tom, ako by sa konkrétne v Bielorusku mohli veci zmeniť – napríklad v priemysle, v školstve, čo by sa malo urobiť s veľkými podnikmi, ako by sa malo privatizovať, ako by sa mala zmeniť verejná správa a ako sa vyrovnať s KGB. A snažíme sa vyvinúť nejaké konkrétne návrhy.
.čo je vaším politickým snom?
Parlamentná republika. Myslím, že tento model vytvára viacero prekážok na monopolizáciu moci či politického života. Veľmi dôležitá je reforma súdnictva, ktorá by ho urobila nezávislým a umožnila obyvateľom obraňovať svoje práva. Nezávislá od výkonnej moci. Ekonomicky by sme mali byť opatrní pri privatizácii, pretože Rusko dokáže veľmi jednoducho mobilizovať zdroje a rozhodne by bolo kupcom číslo jeden a mohol by tak vzniknúť nepomer. Takže privatizácia by sa mala diať postupne a mal by byť zahrnutý aj geopolitický faktor. My ako Hnutie za slobodu sme pravý stred, skôr konzervatívni v zmysle, že štát má stále nejaké povinnosti voči občanom. Vaša krajina je dobrým príkladom. Rovnako ako Estónsko. Sú to jednoducho úspešné príbehy, ktoré by sme mali brať do úvahy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.