.ako ste sa dostali na návštevu Severnej Kórey?
Tri roky som žiadal o vízum na ambasáde v Prahe. V roku 2005 tam šiel na oficiálnu cestu predseda parlamentu, vtedy to bol pán Zaorálek, a mohol so sebou zobrať niekoho z novinárov. Bol som tam teda s oficiálnou štátnou delegáciou.
Druhá cesta bola iná. V roku 2007 bola situácia v Severnej Kórei veľmi zlá, štátu dochádzali devízy. Niekoľkým cestovkám vo vytypovaných krajinách vtedy ponúkli turistický pobyt. Ja som takýto zájazd objavil a priznal som, že som novinár. Pozvali si ma na ambasádu, prednášali mi o úspechoch ich ekonomiky, potom mi pobyt povolili.
.čo robí fotograf v takejto neslobodnej krajine?
Nemôžete tam urobiť nestrážený krok. Máte prideleného sprievodcu, ktorý je stále s vami, ešte aj býva v tom istom hoteli. Ale tá druhá cesta mi ako fotografovi veľmi pomohla. Asi desať hodín sme šli cez Severnú Kóreu vlakom a vždy, keď vlak zastavil, fotil som ľudí, vojakov, všetko, čo som videl. Tí ľudia z toho boli v šoku.
.nemali ste z toho problémy?
Nie, vlak vždy rýchlo odišiel, takže na staniciach nikto nestihol zareagovať.
.aké boli stretnutia s bežnými obyvateľmi Severnej Kórey?
Žiadne. Ľudia tam majú zakázané hovoriť s cudzincom, na komunikáciu sú určení sprievodcovia, a ak sa stane akýkoľvek prehrešok, sprievodcovia ručia za ľudí, ktorých sprevádzajú. Keď sme v roku 2005 požadovali stretnutie s obyčajnými ľuďmi, pripravili nám neskutočné divadlo. Vošli sme do nejakého domu, sedela tam pani a mala pri sebe dva televízory a dve videá. Keď sme sa jej na niečo pýtali, odpovedal za ňu sprievodca. Tým nám chceli ukázať, ako tu ľudia žijú. Napokon sme sa dozvedeli, že v tom domčeku nie je ani zavedená elektrina – ale dva televízory tam boli. Keď niekam cestujem prvý raz, mám očakávania a realita ich väčšinou neprekoná. Severná Kórea bola jedinou krajinou, v ktorej to bolo naopak. Tam realita prekonala predstavu. Realita bola absurdnejšia.
.aký je to pocit pre človeka zvyknutého hľadať a zaznamenávať pravdu?
Stále si hovoríte: Toto nie je možné. A potom príde ďalšia, ešte absurdnejšia situácia...
.pokúsili ste sa odovzdať miestnym ľuďom informácie o svete?
Je neuveriteľné, že v dobe technologického pokroku sa režimu podarilo krajinu takto uzavrieť. Mal som v ruke publikáciu Lonely Planet o Južnej Kórei aj o Severnej Kórei. Čítal som ju v autobuse a môj sprievodca na tretí deň nabral odvahu a spýtal sa ma, čo to mám. Dal som mu knižku do ruky, on ju otvoril na stránke s fotografiami z centra Soulu, uvidel moderné mrakodrapy. Pýtal sa, čo to je, a ja som odpovedal, to je Soul, hlavné mesto Južnej Kórey. S vytreštenými očami mi knižku vrátil – bol v šoku. Pritom ľudia, určení na styk s cudzincami, sú elitou, väčšinou študovali v Rusku alebo v Číne, takže aké-také informácie majú.
Teraz v Severnej Kórei povolili mobily, ale v roku 2007 tam mobily neboli. No keď som prišiel na letisko, odobrali mi mobil, a potom mi ho zase na letisku vrátili. Prečo, pýtal som sa, veď ten mobil som aj tak nemal ako používať, nemali mobilnú sieť. Odpoveď bola prostá: nechceli, aby ľudia videli, že mobily existujú.
Tri roky som žiadal o vízum na ambasáde v Prahe. V roku 2005 tam šiel na oficiálnu cestu predseda parlamentu, vtedy to bol pán Zaorálek, a mohol so sebou zobrať niekoho z novinárov. Bol som tam teda s oficiálnou štátnou delegáciou.
Druhá cesta bola iná. V roku 2007 bola situácia v Severnej Kórei veľmi zlá, štátu dochádzali devízy. Niekoľkým cestovkám vo vytypovaných krajinách vtedy ponúkli turistický pobyt. Ja som takýto zájazd objavil a priznal som, že som novinár. Pozvali si ma na ambasádu, prednášali mi o úspechoch ich ekonomiky, potom mi pobyt povolili.
.čo robí fotograf v takejto neslobodnej krajine?
Nemôžete tam urobiť nestrážený krok. Máte prideleného sprievodcu, ktorý je stále s vami, ešte aj býva v tom istom hoteli. Ale tá druhá cesta mi ako fotografovi veľmi pomohla. Asi desať hodín sme šli cez Severnú Kóreu vlakom a vždy, keď vlak zastavil, fotil som ľudí, vojakov, všetko, čo som videl. Tí ľudia z toho boli v šoku.
.nemali ste z toho problémy?
Nie, vlak vždy rýchlo odišiel, takže na staniciach nikto nestihol zareagovať.
.aké boli stretnutia s bežnými obyvateľmi Severnej Kórey?
Žiadne. Ľudia tam majú zakázané hovoriť s cudzincom, na komunikáciu sú určení sprievodcovia, a ak sa stane akýkoľvek prehrešok, sprievodcovia ručia za ľudí, ktorých sprevádzajú. Keď sme v roku 2005 požadovali stretnutie s obyčajnými ľuďmi, pripravili nám neskutočné divadlo. Vošli sme do nejakého domu, sedela tam pani a mala pri sebe dva televízory a dve videá. Keď sme sa jej na niečo pýtali, odpovedal za ňu sprievodca. Tým nám chceli ukázať, ako tu ľudia žijú. Napokon sme sa dozvedeli, že v tom domčeku nie je ani zavedená elektrina – ale dva televízory tam boli. Keď niekam cestujem prvý raz, mám očakávania a realita ich väčšinou neprekoná. Severná Kórea bola jedinou krajinou, v ktorej to bolo naopak. Tam realita prekonala predstavu. Realita bola absurdnejšia.
.aký je to pocit pre človeka zvyknutého hľadať a zaznamenávať pravdu?
Stále si hovoríte: Toto nie je možné. A potom príde ďalšia, ešte absurdnejšia situácia...
.pokúsili ste sa odovzdať miestnym ľuďom informácie o svete?
Je neuveriteľné, že v dobe technologického pokroku sa režimu podarilo krajinu takto uzavrieť. Mal som v ruke publikáciu Lonely Planet o Južnej Kórei aj o Severnej Kórei. Čítal som ju v autobuse a môj sprievodca na tretí deň nabral odvahu a spýtal sa ma, čo to mám. Dal som mu knižku do ruky, on ju otvoril na stránke s fotografiami z centra Soulu, uvidel moderné mrakodrapy. Pýtal sa, čo to je, a ja som odpovedal, to je Soul, hlavné mesto Južnej Kórey. S vytreštenými očami mi knižku vrátil – bol v šoku. Pritom ľudia, určení na styk s cudzincami, sú elitou, väčšinou študovali v Rusku alebo v Číne, takže aké-také informácie majú.
Teraz v Severnej Kórei povolili mobily, ale v roku 2007 tam mobily neboli. No keď som prišiel na letisko, odobrali mi mobil, a potom mi ho zase na letisku vrátili. Prečo, pýtal som sa, veď ten mobil som aj tak nemal ako používať, nemali mobilnú sieť. Odpoveď bola prostá: nechceli, aby ľudia videli, že mobily existujú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.