Jack White je renesančným človekom 21. storočia. So svojimi skupinami The White Stripes, The Raconteurs a Dead Weather nahral desať radových albumov, ako producent sa podieaľal na niekoľkých comebackových albumoch starých hviezd alebo zložil bondovskú skladbu. Má vlastné vydavateľstvo, nahrávacie štúdio, predajňu s platňami a rockový klub. Okrem toho je veľký fanúšik vedy, najmä vedca Nicola Teslu a veľký propagátor návratu klasických platní. Nemusíte byť jeho veľkým fanúšikom, ale jednu vec musíte uznať. Bez tohto 36-ročného hudobníka, pochádzajúceho z Detroitu, by bola dnešná rocková scéna pravdepodobne dosť nudná.
Koncom minulého týždňa mu vyšiel jeho prvý sólový album, ktorý pomenoval Blunderbuss (mušketa). Kritici sú nadšení, Jack White môže byť na svoj nový album skutočne hrdý, je to je najlepšia nahrávka od čias White Blood Cells (2001) od The White Stripes, ktorú nedávno prestížny hudobný magazín Uncut označil za najlepší album minulého desaťročia. Blunderbuss však predstavuje iného Jacka Whita, rozhľadeného hudobníka, ktorý skúsenosti z viac ako desaťročnej kariéry vložil do svojej novej nahrávky, ktorá znie, akoby bola zložená zo všetkých zvukových komponentov jeho predchádzajúcich platní.
Jack White sa presadil koncom deväťdesiatych rokov ako člen dua The White Stripes, v ktorom hral spolu so svojou bývalou manželkou Meg. Dvojica, striktne oblečená do čierno-červených farieb, sa presadila aj vďaka vtedajšieho boomu garážového rocku, ktorý vtedy odštartocali The Strokes. White Stripes boli najprv v ich tieni, ale každým ďalším albumom sa so svojimi blues-folk-country-rockovými skladbami, postavenými na Jackovom výstrednom speve, jeho skreslenej gitare a Meginých jednoduchých, ale rozhodných bicích, dostávali čoraz viac do popredia. Na vrchole záujmu, ktorý dosiahli s albumom Elephant (2005) a hitom Seven Nation Army začalo duo stagnovať, aj keď dodnes nie je jasné, prečo. Vraj Meg chcela čoraz menej koncertovať a nahrávať, čo sa workoholikovi Jackovi nepozdávalo. Ten medzitým založil s Brendanom Bensonom skupinu The Raconteurs, s ktorou oprášil zvuk britských „inváznych" skupín šesťdesiatych rokov a nahral dva vydarené albumy. Dve kapely mu však nestačili. Keďže jeho prvým nástrojom v živote boli bicie, založil ďalšiu skupinu, bluesovo-gotickú The Dead Weather, kde hral výhradne na bubnoch.
Napriek pozitívnym odozvám na The Raconteurs a The Dead Weather jeho fanúšikovia čakali na nový album The White Stripes. Bohužiaľ, začiatkom minulého roka dvojica oznámila, že končí. White sa mohol vydať viacerými smermi, no po tom, ako sa v polovici minulého roka na spoločnú nahrávaciu session nedostavil raper RZA, nahral v štúdiu tri nové pesničky. Vtedy si uvedomil, že vlastne začal nahrávať svoj prvý sólový album. So sólovkami je to tak. Väčšinou ich nahrávajú frustrovaní jedinci, ktorým sa rozpadli kapely a nemajú čo na práci. S Jackovým albumom je to inak. Blunderbuss je jeho nový začiatok. Krátko pred oficiálnym vydaním ho zavesil zdarma na vypočutie cez iTunes a na prvé počutie prekvapil jemnejším zvukom, postaveným na Fender Rhodes piane (to je nástroj, na ktorom hrával napríklad Jaro Filip), no neskôr sa k slovu dostanú Whitovým typickým presoleným zvukom aj klasické gitary (lepšie hádam znie iba rýľ Branuška Jobusa a jeho Vrbovských víťazov), vychádzajúce z klasických bluesových riffov, ibaže v jeho podaní znejú moderne, akoby White len nedávno vymyslel rockovú hudbu. Na Blunderbusse prekvapí fakt, že ho nahral s dvoma rôznymi kapelami, s jednou čisto ženskou a druhou len mužskou. Obe zostavy plánuje zobrať aj na svoje prvé sólové turné, čo nikto pred ním ešte nespravil. Dúfajme, že s nimi v roku 2012 príde aj do Európy.
Jack White: Blunderbuss Third Man Records/XL Recording 2012
Koncom minulého týždňa mu vyšiel jeho prvý sólový album, ktorý pomenoval Blunderbuss (mušketa). Kritici sú nadšení, Jack White môže byť na svoj nový album skutočne hrdý, je to je najlepšia nahrávka od čias White Blood Cells (2001) od The White Stripes, ktorú nedávno prestížny hudobný magazín Uncut označil za najlepší album minulého desaťročia. Blunderbuss však predstavuje iného Jacka Whita, rozhľadeného hudobníka, ktorý skúsenosti z viac ako desaťročnej kariéry vložil do svojej novej nahrávky, ktorá znie, akoby bola zložená zo všetkých zvukových komponentov jeho predchádzajúcich platní.
Jack White sa presadil koncom deväťdesiatych rokov ako člen dua The White Stripes, v ktorom hral spolu so svojou bývalou manželkou Meg. Dvojica, striktne oblečená do čierno-červených farieb, sa presadila aj vďaka vtedajšieho boomu garážového rocku, ktorý vtedy odštartocali The Strokes. White Stripes boli najprv v ich tieni, ale každým ďalším albumom sa so svojimi blues-folk-country-rockovými skladbami, postavenými na Jackovom výstrednom speve, jeho skreslenej gitare a Meginých jednoduchých, ale rozhodných bicích, dostávali čoraz viac do popredia. Na vrchole záujmu, ktorý dosiahli s albumom Elephant (2005) a hitom Seven Nation Army začalo duo stagnovať, aj keď dodnes nie je jasné, prečo. Vraj Meg chcela čoraz menej koncertovať a nahrávať, čo sa workoholikovi Jackovi nepozdávalo. Ten medzitým založil s Brendanom Bensonom skupinu The Raconteurs, s ktorou oprášil zvuk britských „inváznych" skupín šesťdesiatych rokov a nahral dva vydarené albumy. Dve kapely mu však nestačili. Keďže jeho prvým nástrojom v živote boli bicie, založil ďalšiu skupinu, bluesovo-gotickú The Dead Weather, kde hral výhradne na bubnoch.
Napriek pozitívnym odozvám na The Raconteurs a The Dead Weather jeho fanúšikovia čakali na nový album The White Stripes. Bohužiaľ, začiatkom minulého roka dvojica oznámila, že končí. White sa mohol vydať viacerými smermi, no po tom, ako sa v polovici minulého roka na spoločnú nahrávaciu session nedostavil raper RZA, nahral v štúdiu tri nové pesničky. Vtedy si uvedomil, že vlastne začal nahrávať svoj prvý sólový album. So sólovkami je to tak. Väčšinou ich nahrávajú frustrovaní jedinci, ktorým sa rozpadli kapely a nemajú čo na práci. S Jackovým albumom je to inak. Blunderbuss je jeho nový začiatok. Krátko pred oficiálnym vydaním ho zavesil zdarma na vypočutie cez iTunes a na prvé počutie prekvapil jemnejším zvukom, postaveným na Fender Rhodes piane (to je nástroj, na ktorom hrával napríklad Jaro Filip), no neskôr sa k slovu dostanú Whitovým typickým presoleným zvukom aj klasické gitary (lepšie hádam znie iba rýľ Branuška Jobusa a jeho Vrbovských víťazov), vychádzajúce z klasických bluesových riffov, ibaže v jeho podaní znejú moderne, akoby White len nedávno vymyslel rockovú hudbu. Na Blunderbusse prekvapí fakt, že ho nahral s dvoma rôznymi kapelami, s jednou čisto ženskou a druhou len mužskou. Obe zostavy plánuje zobrať aj na svoje prvé sólové turné, čo nikto pred ním ešte nespravil. Dúfajme, že s nimi v roku 2012 príde aj do Európy.
Jack White: Blunderbuss Third Man Records/XL Recording 2012
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.