Gotye: Making Mirrors (Universal)
Making Mirrors je tretí album Woutera De Backera, austrálskeho speváka, autora, hráča na klávesoch a zvukového inžiniera s prezývkou Gotye. Žánrové zaradenie tuctu skladieb je jednoznačné – pop, namiesto obvyklého tlaku na pílu však výsledný efekt pôsobí skôr liečivo. Pesničky sú decentne poskladanou kolážou nových aj vintage zvukov, nasamplovaných akustických nástrojov aj vinylových nahrávok starých pol storočia. Netvária sa avantgardne, jedna za druhou plynú, ako keby ich bez rušivých vstupov hrala rozhlasová stanica, ktorú netreba preladiť. Jedna druhej sa nepodobajú, občas nás zaujme nejaký detail, občas plynúci tok hudby prestávame vnímať vedomím, ale podvedomie zostáva naladené pozitívne. Ešte pozitívnejšie pesničky pôsobia v spojení s videoklipmi. Gotye je umelec aj zručný remeselník, ale bez jeho kúzla osobnosti by to nebolo ono.
4/5
.martin Chrobák
Meshuggah: Koloss (Nuclear Blast Records)
Otcovia zakladatelia uderili do stola, zatriasla sa celá scéna. Stovky mladých progresívnych, matematicko-metalových a djentových kapiel majú ďalšiu nedostihnuteľnú métu. V absolútnej izolácii od okolitého hudobného sveta bolo na pochmúrnom severe stvorené kolosálne monštrum. Švédski profesori, zdanlivo kráčajúci po starých vychodených cestičkách, ukryli pod nánosy polámaných gitarových riffov a najkrkolomnejších rytmov svoj zrejme najchytľavejší a najpútavejší materiál. Vitajte vo svete, kde vládne absolútny GROOVE. Konečne po dlhom čase platí stará známa poučka o tom, že dobrý metal sa jednoducho nemôže páčiť vašim rodičom. Najlepší extrémne gitarový album tohto roka? Ťažko si predstaviť iného kandidáta.
5/5
.rudi Rus
Carla Morrison: Déjenme Llorar (Carla Morrison Musica / Cosmica Records)
„Fantastická nová indie pesničkárka!“ – zvolal ktosi pred 4 rokmi na internete, keď Carla Morrison nahrala svoju prvú EP. Táto Mexičanka si možno získa vaše srdcia hlasom – dievčenským, nežným, zvláštne zafarbeným. No aj oduševneným, smutným spevom. Ani jej skladby nie sú hocijaká ledačina. Sú harmonické, melodické. Ich štýl vtláča do pamäti pečať. Je zmesou popu, folku – anglosaského i mexického. Jej čerstvý album Déjenme Llorar (Nechajte ma plakať) je pesničkárskym skvostom, ale aj poučením pre hudobníkov, ktorí si myslia, že na vytvorenie dobrej hudby potrebujú drahú techniku a nástroje. Carlina kapela nakupovala perkusie v predajni s kuchynskými potrebami. A výsledok? Hladí. Aj španielčina. Napríklad v skladbe No quise mirar. Celé je to komorné, úsporné, tu brnk, tam cink, no účinné, dojemné.
5/5
.miro Potoček
The Little Willies: For The Good Times (EMI)
Je hneď niekoľko dôvodov, pre ktoré si toto CD treba aspoň vypočuť. Tým prvým je, prirodzene, Norah Jones, ktorej ide karta prakticky nepretržite (s výnimkou debilnej snímky My Blueberry Nights). Druhým je zaujímavý koncept coververzií viac či menej slávnych country a bluegrassových skladieb. Aj 6 rokov po debute siahli Norah Jones a jej traja spoluhráči po velikánoch (Dolly Parton a jej Jolene, Loretta Lynn, Willie Nelson, Kris Kristofferson, Johnny Cash) i neprávnom zabudnutých (priekopník honky-tonk Lefty Frizzell). Tretím je charakter nahrávky: veľmi civilný, nehviezdny, pôsobiaci ešte uvoľnenejšie než Jeff Bridges na svojej ostatnej platni. Štvrtým a posledným dôvodom je fakt, že väčšina predmetných coverov má zmysel, znejú ináč a to napriek tomu, že sú vlastne akusticky a teritoriálne z rovnakého sveta. Žiadny dubstep. Klavír a hlas, basa, gitara, bicie. Asi najzaujímavejšie a najvzdialenejšie od originálu znie Foul Owl On The Prowl, hitovka z filmu Normana Jewisona z roku 1967 In The Heat Of The Night so Sidneym Poitierom.
4/5
.daniel Baláž
Making Mirrors je tretí album Woutera De Backera, austrálskeho speváka, autora, hráča na klávesoch a zvukového inžiniera s prezývkou Gotye. Žánrové zaradenie tuctu skladieb je jednoznačné – pop, namiesto obvyklého tlaku na pílu však výsledný efekt pôsobí skôr liečivo. Pesničky sú decentne poskladanou kolážou nových aj vintage zvukov, nasamplovaných akustických nástrojov aj vinylových nahrávok starých pol storočia. Netvária sa avantgardne, jedna za druhou plynú, ako keby ich bez rušivých vstupov hrala rozhlasová stanica, ktorú netreba preladiť. Jedna druhej sa nepodobajú, občas nás zaujme nejaký detail, občas plynúci tok hudby prestávame vnímať vedomím, ale podvedomie zostáva naladené pozitívne. Ešte pozitívnejšie pesničky pôsobia v spojení s videoklipmi. Gotye je umelec aj zručný remeselník, ale bez jeho kúzla osobnosti by to nebolo ono.
4/5
.martin Chrobák
Meshuggah: Koloss (Nuclear Blast Records)
Otcovia zakladatelia uderili do stola, zatriasla sa celá scéna. Stovky mladých progresívnych, matematicko-metalových a djentových kapiel majú ďalšiu nedostihnuteľnú métu. V absolútnej izolácii od okolitého hudobného sveta bolo na pochmúrnom severe stvorené kolosálne monštrum. Švédski profesori, zdanlivo kráčajúci po starých vychodených cestičkách, ukryli pod nánosy polámaných gitarových riffov a najkrkolomnejších rytmov svoj zrejme najchytľavejší a najpútavejší materiál. Vitajte vo svete, kde vládne absolútny GROOVE. Konečne po dlhom čase platí stará známa poučka o tom, že dobrý metal sa jednoducho nemôže páčiť vašim rodičom. Najlepší extrémne gitarový album tohto roka? Ťažko si predstaviť iného kandidáta.
5/5
.rudi Rus
Carla Morrison: Déjenme Llorar (Carla Morrison Musica / Cosmica Records)
„Fantastická nová indie pesničkárka!“ – zvolal ktosi pred 4 rokmi na internete, keď Carla Morrison nahrala svoju prvú EP. Táto Mexičanka si možno získa vaše srdcia hlasom – dievčenským, nežným, zvláštne zafarbeným. No aj oduševneným, smutným spevom. Ani jej skladby nie sú hocijaká ledačina. Sú harmonické, melodické. Ich štýl vtláča do pamäti pečať. Je zmesou popu, folku – anglosaského i mexického. Jej čerstvý album Déjenme Llorar (Nechajte ma plakať) je pesničkárskym skvostom, ale aj poučením pre hudobníkov, ktorí si myslia, že na vytvorenie dobrej hudby potrebujú drahú techniku a nástroje. Carlina kapela nakupovala perkusie v predajni s kuchynskými potrebami. A výsledok? Hladí. Aj španielčina. Napríklad v skladbe No quise mirar. Celé je to komorné, úsporné, tu brnk, tam cink, no účinné, dojemné.
5/5
.miro Potoček
The Little Willies: For The Good Times (EMI)
Je hneď niekoľko dôvodov, pre ktoré si toto CD treba aspoň vypočuť. Tým prvým je, prirodzene, Norah Jones, ktorej ide karta prakticky nepretržite (s výnimkou debilnej snímky My Blueberry Nights). Druhým je zaujímavý koncept coververzií viac či menej slávnych country a bluegrassových skladieb. Aj 6 rokov po debute siahli Norah Jones a jej traja spoluhráči po velikánoch (Dolly Parton a jej Jolene, Loretta Lynn, Willie Nelson, Kris Kristofferson, Johnny Cash) i neprávnom zabudnutých (priekopník honky-tonk Lefty Frizzell). Tretím je charakter nahrávky: veľmi civilný, nehviezdny, pôsobiaci ešte uvoľnenejšie než Jeff Bridges na svojej ostatnej platni. Štvrtým a posledným dôvodom je fakt, že väčšina predmetných coverov má zmysel, znejú ináč a to napriek tomu, že sú vlastne akusticky a teritoriálne z rovnakého sveta. Žiadny dubstep. Klavír a hlas, basa, gitara, bicie. Asi najzaujímavejšie a najvzdialenejšie od originálu znie Foul Owl On The Prowl, hitovka z filmu Normana Jewisona z roku 1967 In The Heat Of The Night so Sidneym Poitierom.
4/5
.daniel Baláž
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.