Päť hviezdičiek Jána Kurica

Album London Calling som počul vďaka kamarátovi, ktorý mal rodinu v Rakúsku. Bolo to v roku 1980 a bol to presne ten album, na ktorý som čakal. Myslel som si, že Never Mind The Bollocks od Sex Pistols je tou najlepšou platňou vôbec, ale London Calling bol ešte lepší. Mal som to šťastie, že svoju mladosť som prežil v dobe, keď sa niečo dialo. Tak ako v šesťdesiatych rokoch ľudia počúvali bigbít, my sme koncom sedemdesiatych rokov počúvali punkrock. Vtedy som bol chalan z Rovinky, ktorý predsa len trochu inak vnímal punk ako v Londýne, ktorý je asi väčšou dedinou ako tá naša. No keď som sa stretol so starými londýnskymi punkáčmi v Camdene, kde sme s Vidiekom hrali (zhodou okolností na tých istých miestach, kde začínali The Clash, Sex Pistols alebo David Bowie), spätne som si uvedomil, že sme mali úplne rovnaký názor na svet.
Na tomto albume nie je jediná zlá pieseň, ale vypichol by som úvodnú London Calling. Keď som v rakúskej TV videl, ako The Clash plávajú na lodi po Temži a pritom hrajú a spievajú, bol to pre mňa doslova náboženský moment. Páčil sa mi ich postoj, ktorým vyjadrovali, že nič nepredstierajú, že sú sami sebou. Na The Clash sa mi vždy páčilo, že ako kapela nikdy nezaspali a snažili sa vyvíjať. Začínali ako punkeri, potom nahrali London Calling, ktorý bol takou všehochuťou rôznych štýlov, neskôr sa pustili aj do hip-hopu, latinsko-americkej hudby a ďalších žánrov. No vždy si zachovali svoj surový, priamočiary čiže punkový názor. To sa teraz príliš nenosí. Kapely dnes chcú, aby ich hudba bola pre všetkých prijateľná, aby sa hrala v rádiu a pritom zabúdajú, že hudba musí mať svoj názor, svoje poslania. Ako to kedysi robili The Clash. Joe Strummer a Mick Jones mi dali návod, ako vnímať svet.

Ján Kuric je spevákom legendárnej skupiny Vidiek