Nie všetko sú víťazstvá, ale ubúda jednoznačných pádov. Zatiaľ poslednou lastovičkou je film Eštebák režiséra Juraja Nvotu a scenáristu Ľubomíra Slivku.
Vracia sa, ako aj predchádzajúca Nvotova snímka Muzika (2007), nakrútená podľa literárnej predlohy Petra Pišťanka, do doby normalizácie. Tentoraz boli námetom reálne príbehy ľudí, materiál o nich zbieral scenárista v Ústave pamäti národa. Nezmenilo sa obdobie, nezmenil sa ani úsmevný režisérov pohľad na kruté časy.
Mienkotvorný britský žurnalista Christopher Hitchens, priateľ Václava Havla, človek, ktorého koncom osemdesiatych rokov zadržali tunajšie represívne zložky štátneho aparátu, lebo sa zúčastnil stretnutia Charty 77, napísal o totalitarizme, že sa vyznačuje nutkaním zakázať a cenzurovať knihy, umlčať disidentov, odsudzovať tých, čo stoja mimo, vpadnúť do ich súkromnej sféry a následne zariadiť exkluzívnu spásu. Také čosi sa deje aj v Nvotovom Eštebákovi: O mladíka Adama, vášnivého rádioamatéra, prejaví pre jeho zručnosti záujem Štátna bezpečnosť. Keď sa Adam bráni vyhovieť, vtrhnú mu do súkromia a úskokmi si vymôžu jeho súhlas – z Adama sa stáva konfident nasadený na odpočúvanie nepriateľov krajiny. Svoj údel však neprijíma bez zvyšku, vnútri sa búri, nestotožňuje, trápi, lavíruje...
Je dôležité hovoriť o minulosti. Pre budúcnosť. Slovenská fiction kinematografia sa umeleckému účtovaniu s minulosťou vyhýba. Myslím, že sa ho bojí. Je to veľká škoda, ale tento fakt o Slovákoch dosť veľa vypovedá.
Odpočúvanie nie je vo filmoch ojedinelá téma, len na ukážku dvojnásobné pars pro toto: Kachyňovo desaťročia trezorované a stále mrazivé Ucho z roku 1970 a Coppolov Rozhovor (1974) s Genem Hackmanom v hlavnej úlohe. Aj komediálne spracovanie tragických spoločenských udalostí a javov sa z času na čas objaví: Diktátor, Život je krásny, Vlak života, Štyri levy... Humor je fajn vec, jedna z najlepších na svete, umenie o tom vie svoje. Niekedy však humor môže budiť dojem priveľkej naivity, ak je zneužívaný ako ružové okuliare, obranný štít, nevestin závoj pred tvárou, čo nedovoľuje pozrieť sa pravde poriadne do očí. Sú veci, s ktorými by sa bolo treba vyrovnať. Kde sa mäkký pohľad na krutú minulosť môže (viem, znie to hrozne) zmeniť na tendenčnosť, a tá je nebezpečná, lebo obrusuje hrany, ktoré by mali ostať ostré a rezať a bodať do krvi – ako memento. A to aj napriek veselohernému podaniu látky. Mrazenie v chrbte by malo ostať prítomné, hmatateľné. Lebo inak sa vinníci, vrahovia, smradi menia na tolerovateľné persony. Tragické okamihy by mali vyznieť, ale ak sú hneď zatreté niečím vtipným, rozplývajú sa v éteri. Normalizácia predsa nebola len taká špionážna hra o to, kto koho preciká... Možno je pes zakopaný v hereckých predstaviteľoch – napriek precíznemu a kvalitnému castingu. Eštebák je predstavovaný ako trpká komédia, komediálnosť v nej je jasne rozpoznateľná, trpkosti nebolo umožnené vyznieť naplno, čím zmizol taký prepotrebný kontrapunkt. Herecký ansámbel sa totiž nezbavil smiešnosti ani vtedy, keď bolo treba zvážnieť či nahnať strach. (S výnimkou Szidi Tobias v úlohe riaditeľky školy – akoby jediná v krátkom výstupe dokázala ukázať ten hrozný marazmus ten hroznej doby.)
Najnovší film Juraja Nvotu Eštebák nepatrí medzi víťazstvá slovenskej kinematografie, ale rozhodne nepatrí ani medzi jej pády. Treba ho vidieť. Je náš a, hoci s istou okľukou, vypovedá o nás.
Eštebák (Slovensko, Poľsko, Česko 2011). Réžia: Juraj Nvota. Námet a scenár: Ľubomír Slivka. Kamera: Jan Malíř. Strih: Alois Fišárek. Hrajú: Jiří Mádl, Michaela Majerníková, Jan Budař, Ondřej Vetchý, Arnošt Goldflma, Vlado Hajdu, Marko Igonda, Táňa Pauhofová, Szidi Tobias, Dorota Nvotová, Ľubomír Piktor a ďalší.
Vracia sa, ako aj predchádzajúca Nvotova snímka Muzika (2007), nakrútená podľa literárnej predlohy Petra Pišťanka, do doby normalizácie. Tentoraz boli námetom reálne príbehy ľudí, materiál o nich zbieral scenárista v Ústave pamäti národa. Nezmenilo sa obdobie, nezmenil sa ani úsmevný režisérov pohľad na kruté časy.
Mienkotvorný britský žurnalista Christopher Hitchens, priateľ Václava Havla, človek, ktorého koncom osemdesiatych rokov zadržali tunajšie represívne zložky štátneho aparátu, lebo sa zúčastnil stretnutia Charty 77, napísal o totalitarizme, že sa vyznačuje nutkaním zakázať a cenzurovať knihy, umlčať disidentov, odsudzovať tých, čo stoja mimo, vpadnúť do ich súkromnej sféry a následne zariadiť exkluzívnu spásu. Také čosi sa deje aj v Nvotovom Eštebákovi: O mladíka Adama, vášnivého rádioamatéra, prejaví pre jeho zručnosti záujem Štátna bezpečnosť. Keď sa Adam bráni vyhovieť, vtrhnú mu do súkromia a úskokmi si vymôžu jeho súhlas – z Adama sa stáva konfident nasadený na odpočúvanie nepriateľov krajiny. Svoj údel však neprijíma bez zvyšku, vnútri sa búri, nestotožňuje, trápi, lavíruje...
Je dôležité hovoriť o minulosti. Pre budúcnosť. Slovenská fiction kinematografia sa umeleckému účtovaniu s minulosťou vyhýba. Myslím, že sa ho bojí. Je to veľká škoda, ale tento fakt o Slovákoch dosť veľa vypovedá.
Odpočúvanie nie je vo filmoch ojedinelá téma, len na ukážku dvojnásobné pars pro toto: Kachyňovo desaťročia trezorované a stále mrazivé Ucho z roku 1970 a Coppolov Rozhovor (1974) s Genem Hackmanom v hlavnej úlohe. Aj komediálne spracovanie tragických spoločenských udalostí a javov sa z času na čas objaví: Diktátor, Život je krásny, Vlak života, Štyri levy... Humor je fajn vec, jedna z najlepších na svete, umenie o tom vie svoje. Niekedy však humor môže budiť dojem priveľkej naivity, ak je zneužívaný ako ružové okuliare, obranný štít, nevestin závoj pred tvárou, čo nedovoľuje pozrieť sa pravde poriadne do očí. Sú veci, s ktorými by sa bolo treba vyrovnať. Kde sa mäkký pohľad na krutú minulosť môže (viem, znie to hrozne) zmeniť na tendenčnosť, a tá je nebezpečná, lebo obrusuje hrany, ktoré by mali ostať ostré a rezať a bodať do krvi – ako memento. A to aj napriek veselohernému podaniu látky. Mrazenie v chrbte by malo ostať prítomné, hmatateľné. Lebo inak sa vinníci, vrahovia, smradi menia na tolerovateľné persony. Tragické okamihy by mali vyznieť, ale ak sú hneď zatreté niečím vtipným, rozplývajú sa v éteri. Normalizácia predsa nebola len taká špionážna hra o to, kto koho preciká... Možno je pes zakopaný v hereckých predstaviteľoch – napriek precíznemu a kvalitnému castingu. Eštebák je predstavovaný ako trpká komédia, komediálnosť v nej je jasne rozpoznateľná, trpkosti nebolo umožnené vyznieť naplno, čím zmizol taký prepotrebný kontrapunkt. Herecký ansámbel sa totiž nezbavil smiešnosti ani vtedy, keď bolo treba zvážnieť či nahnať strach. (S výnimkou Szidi Tobias v úlohe riaditeľky školy – akoby jediná v krátkom výstupe dokázala ukázať ten hrozný marazmus ten hroznej doby.)
Najnovší film Juraja Nvotu Eštebák nepatrí medzi víťazstvá slovenskej kinematografie, ale rozhodne nepatrí ani medzi jej pády. Treba ho vidieť. Je náš a, hoci s istou okľukou, vypovedá o nás.
Eštebák (Slovensko, Poľsko, Česko 2011). Réžia: Juraj Nvota. Námet a scenár: Ľubomír Slivka. Kamera: Jan Malíř. Strih: Alois Fišárek. Hrajú: Jiří Mádl, Michaela Majerníková, Jan Budař, Ondřej Vetchý, Arnošt Goldflma, Vlado Hajdu, Marko Igonda, Táňa Pauhofová, Szidi Tobias, Dorota Nvotová, Ľubomír Piktor a ďalší.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.