Slovenská pravica je v troskách. Táto situácia sa podobá na rok 1992 alebo 1994, s tým rozdielom, že má proti sebe zdatnejšieho protivníka, ako bol svojho času Vladimír Mečiar. Pravica urobila v uplynulom desaťročí pre Slovensko mnoho pozitívneho. Stala sa symbolom reformných zmien a nášho začlenenia do bezpečnostných a ekonomických štruktúr západnej civilizácie. Urobila však aj množstvo chýb, pre ktoré skončila s porážkou. A nebolo to len vinou káuz, ako sa to väčšinou prezentuje. Vážnym dôvodom bolo vzdialenie sa bežným ľuďom a ich problémom, ako aj rezignácia na témy a hodnoty, ktoré podobné strany obhajujú vo väčšine krajín Európy, ale aj USA.
Ak chce byť pravicová strana na Slovensku úspešná, musí byť ľudová, brániť národno-štátne záujmy Slovenska, čerpať z kresťanských hodnotových základov západnej civilizácie, venovať viac pozornosti nielen mestám, ale aj vidieku a hlavne vystupovať sociálne, pretože mnohé témy pravice, dokonca aj zmeny, ktoré tu najmä v rokoch 1998 – 2006 robila, boli v skutočnosti sociálnymi témami. Vo voľbách v roku 2010 dostala pravica od ľudí znova šancu. Chýbala nám však pokora pred voličom a túto šancu sme si sami trestuhodne premrhali.
.elitárstvo, naše prekliatie
Hlavnou chybou pravicových strán sa stalo elitárstvo. Žiadna z nich sa nestala skutočne ľudovou stranou. Stredo-pravé strany sa stali stranami, ktoré sa viac venovali bratislavským „kaviarenským“ témam a menej regiónom, najmä vidieku. Samozrejme, aj názory intelektuálnych elít treba brať do úvahy a zaoberať sa nimi, ale treba ich vždy skonfrontovať s reálnym životom. Obyčajní pracujúci ľudia na vidieku a v regiónoch mimo hlavných miest sú oporou pravice všade na svete. Aj na Slovensku to tak bolo. O vidiek sa opieral aj Milan Hodža a jeho agrárna strana, rovnako aj povojnová Demokratická strana, ktorá v roku 1946 vyhrala voľby tak, ako nikto predtým ani potom v dejinách Slovenska.
Tak, ako strana Smer v posledných rokoch racionálne a premyslene obsadila stredový politický priestor, ktorý jej vyprázdnila pravica, tak isto prevzala národné témy a interes o historické symboly Slovenska. Slovenská pravica, paradoxne, od roku 1989 o tieto témy nikdy nejavila záujem a nedokázala ich uchopiť. Prečo sa tak stalo je téma na samostatnú úvahu, podstatné je, že ani počas posledného obdobia, keď pravica vládla, sa tejto témy žiadnym slušným spôsobom neujala. Nevyužila napríklad možnosť zrozumiteľne hájiť naše štátne záujmy voči politike maďarského premiéra Viktora Orbána.
.sociálna pravica
V prostredí pravicových intelektuálov sa rozšírila legenda, že pravica nemôže byť sociálna. Nie je to pravda. Všetky opatrenia, ktoré sa najmä v rokoch 2002 – 2006 robili, boli v konečnom dôsledku sociálnymi: zásadným spôsobom sa zvýšila zamestnanosť, zvýšila sa aj životná úroveň a príjmy obyčajných ľudí. Problém bol v tom, že pravicoví lídri sa nimi zaoberali tak, akoby ich cieľovou skupinou boli nakoniec iba ekonómovia a analytici. Naše strany a aj SDKÚ-DS sa zaoberali najmä makro údajmi, rôznymi grafmi, tabuľkami alebo štrukturálnymi deficitmi, pričom problémy zostali v rodine, škole, zamestnaní či v obci alebo meste.
Tento trend pokračuje. Je načase, aby sme sa venovali problémom, s ktorými sa ľudia stretávajú dennodenne – a to sú najmä školstvo, zdravotníctvo, sociálne otázky, alebo ochrana spotrebiteľa v jeho každodenných drobných „obchodných“ vzťahoch.
Ak budeme chcieť v dohľadnom čase opätovne získať postavenie silnej stredo-pravej strany, bude to veľmi ťažké. V blízkom čase budeme musieť prijať rozhodnutie, či pôjdeme cestou napríklad bavorskej CSU, ktorá je skutočne silnou ľudovou stranou v podobne kresťansky založenej krajine, ako je Slovensko. Alebo pôjdeme ďalej elitárskou cestou, ako to bolo doteraz, ale potom sa nedivme, že tu bude mať Smer stále navrch. A nadávanie na Roberta Fica nepomôže, on len zobral priestor, ktorý sme mu sami svojou elitárskou politikou uvoľnili.
Autor je bratislavský župan a poslanec NR SR.
Ak chce byť pravicová strana na Slovensku úspešná, musí byť ľudová, brániť národno-štátne záujmy Slovenska, čerpať z kresťanských hodnotových základov západnej civilizácie, venovať viac pozornosti nielen mestám, ale aj vidieku a hlavne vystupovať sociálne, pretože mnohé témy pravice, dokonca aj zmeny, ktoré tu najmä v rokoch 1998 – 2006 robila, boli v skutočnosti sociálnymi témami. Vo voľbách v roku 2010 dostala pravica od ľudí znova šancu. Chýbala nám však pokora pred voličom a túto šancu sme si sami trestuhodne premrhali.
.elitárstvo, naše prekliatie
Hlavnou chybou pravicových strán sa stalo elitárstvo. Žiadna z nich sa nestala skutočne ľudovou stranou. Stredo-pravé strany sa stali stranami, ktoré sa viac venovali bratislavským „kaviarenským“ témam a menej regiónom, najmä vidieku. Samozrejme, aj názory intelektuálnych elít treba brať do úvahy a zaoberať sa nimi, ale treba ich vždy skonfrontovať s reálnym životom. Obyčajní pracujúci ľudia na vidieku a v regiónoch mimo hlavných miest sú oporou pravice všade na svete. Aj na Slovensku to tak bolo. O vidiek sa opieral aj Milan Hodža a jeho agrárna strana, rovnako aj povojnová Demokratická strana, ktorá v roku 1946 vyhrala voľby tak, ako nikto predtým ani potom v dejinách Slovenska.
Tak, ako strana Smer v posledných rokoch racionálne a premyslene obsadila stredový politický priestor, ktorý jej vyprázdnila pravica, tak isto prevzala národné témy a interes o historické symboly Slovenska. Slovenská pravica, paradoxne, od roku 1989 o tieto témy nikdy nejavila záujem a nedokázala ich uchopiť. Prečo sa tak stalo je téma na samostatnú úvahu, podstatné je, že ani počas posledného obdobia, keď pravica vládla, sa tejto témy žiadnym slušným spôsobom neujala. Nevyužila napríklad možnosť zrozumiteľne hájiť naše štátne záujmy voči politike maďarského premiéra Viktora Orbána.
.sociálna pravica
V prostredí pravicových intelektuálov sa rozšírila legenda, že pravica nemôže byť sociálna. Nie je to pravda. Všetky opatrenia, ktoré sa najmä v rokoch 2002 – 2006 robili, boli v konečnom dôsledku sociálnymi: zásadným spôsobom sa zvýšila zamestnanosť, zvýšila sa aj životná úroveň a príjmy obyčajných ľudí. Problém bol v tom, že pravicoví lídri sa nimi zaoberali tak, akoby ich cieľovou skupinou boli nakoniec iba ekonómovia a analytici. Naše strany a aj SDKÚ-DS sa zaoberali najmä makro údajmi, rôznymi grafmi, tabuľkami alebo štrukturálnymi deficitmi, pričom problémy zostali v rodine, škole, zamestnaní či v obci alebo meste.
Tento trend pokračuje. Je načase, aby sme sa venovali problémom, s ktorými sa ľudia stretávajú dennodenne – a to sú najmä školstvo, zdravotníctvo, sociálne otázky, alebo ochrana spotrebiteľa v jeho každodenných drobných „obchodných“ vzťahoch.
Ak budeme chcieť v dohľadnom čase opätovne získať postavenie silnej stredo-pravej strany, bude to veľmi ťažké. V blízkom čase budeme musieť prijať rozhodnutie, či pôjdeme cestou napríklad bavorskej CSU, ktorá je skutočne silnou ľudovou stranou v podobne kresťansky založenej krajine, ako je Slovensko. Alebo pôjdeme ďalej elitárskou cestou, ako to bolo doteraz, ale potom sa nedivme, že tu bude mať Smer stále navrch. A nadávanie na Roberta Fica nepomôže, on len zobral priestor, ktorý sme mu sami svojou elitárskou politikou uvoľnili.
Autor je bratislavský župan a poslanec NR SR.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.