Ten mýtus je o dvoch heroických mladých novinároch z denníka Washington Post, vedených tajným zdrojom a zásadovým mužom, ktorého nazývali „hlbokým hrdlom“. Zatiaľ čo títo dvaja novinári rozlúskli prípad a vyvolali škandál, ich skúsenejší kolegovia, americká prokuratúra aj FBI, tápali a zlyhali. Počas celej svojej investigatívnej práce nútili títo dvaja muži vládne agentúry, aby považovali Watergate za bezprecedentnú ústavnú krízu. Žiadna Pulitzerova cena nebola nikdy zaslúžená viac ako práve táto v roku 1973. Dvaja mladí novinári zachránili republiku!
.prečo to robil?
Mýtus bol vyfabrikovaný v knihe Všetci prezidentovi muži a potvrdený v roku 1976 vo filme s rovnomenným názvom, s Robertom Redfordom ako Bobom Woodwardom a Dunstinom Hoffmanom ako Carlom Bernsteinom.
Kniha s názvom Únik: Prečo sa Mark Felt stal Hlbokým hrdlom je obsiahlou štúdiou a správou o Woodwardových a Bernsteinových článkoch a informáciách, ktoré im posúval Mark Felt z FBI, ktorého identita ako Hlbokého hrdla bola zverejnená v roku 2005. Kniha Maxa Hollanda sa zameriava na poslednú veľkú nezodpovedanú otázku aféry Watergate: Prečo Felt, číslo 2 na zozname kandidátov, ktorí mali v FBI nahradiť J. Edgara Hoovera, riskoval reputáciu a kariéru, aby informoval Wahington Post?
Woodward a Bernstein vykresľujú Hlboké hrdlo, píše Holland, ako „nesebeckého vysokopostaveného úradníka, ktorý má záujem odhaliť nezákonosti Nixonovej vlády“. Ale to je vypočítavý nezmysel.
Pravda bola priamo pred Woodwardom. To, že ju odmietol vidieť, malo za následok skutočnosť, že sa stal – svojvoľne alebo z vlastnej hlúposti – kolaborabtom na zruinovaní dobrej povesti a kariéry čestného štátneho zamestnanca Patricka Graya.
Felt bol posadnutý hnevom a ambíciami. Keď Hoover zomrel, mesiac pred únikom informácií, Felt, ktorý dovtedy pochleboval Hooverovi, sa považoval za jeho nástupcu. Prezident Nixon však počas návštevy FBI rozhodol, že dočasným riaditeľom sa stane Gray z ministerstva spravodlivosti. Felt potlačil svoj hnev, získal si Grayovu dôveru a potom sa ho rozhodol zničiť. Jeho metódou bolo vypustenie informácií mladučkým novinárom z novín, ktoré vo Washingtone každý čítal. Cieľom bolo ukázať Grayovu nekompetentnosť, čo by rozhnevalo Nixona a ten by jeho nomináciu na schvaľovanie do Senátu nikdy neposlal. A keby Gray ako outsider skončil, Nixon by svoju pozornosť upriamil na človeka zvnútra, ktorý by FBI vedel riadiť ako Hoover čiže na Felta. Ten pre istotu Grayovi lichotil, aby sa poistil v prípade, že by Nixon chcel odporúčanie na nového riaditeľa od samotného Graya. Bolo to cynické a zlomyseľné, ale dokonale vymyslené.
Kým Nixon v roku 1972 zistil, že úniky pochádzajú práve od Felta, považoval ho za kandidáta na riaditeľa. Pri pohľade na Feltove machinácie a podvody vyzerá Nixonov Biely dom ako kláštor karmelitánskych mníšok.
.kto je tu hrdina?
Odpornejšie, ako zruinovanie reputácie Graya, bolo to, čo urobil Felt inštitúcii, ktorú mal povinnosť chrániť. Tým, že spôsobil úniky informácii, ktoré agenti FBI zistili o Watergate, FBI diskreditoval. Vo vládnom prostredí spôsobil, že FBI vyzerala ako služba hlupáčikov, ktorí nedokázali udržať vlastné tajomstvá. Mimo vlády vyzerala FBI ako trojprstý lenivec, ktorý nestíha s nebojácnou flotilou z Washington Postu ohaľovať pravdu. Brilantný Washington Post FBI za všetko kritizoval, pritom FBI si robila svoje úlohy, Felt ich kradol a Post opisoval. Woodward a Bernstein sa stali oslavovanými stenografmi. A hoci Hlboké hrdlo bol opísaný ako muž, ktorého poškodili odposluchy a násilné vlúpania Bieleho domu, Felt samotný podľa Hollanda „schvaľoval nelegálne a tajné vniknutia do domov ľudí spájaných s hnutím Weather Underground“ (ľavicová ilegálna organizácia, pozn. prekl.). V roku 1979 bol Felt obvinený a odsúdený. Prezident Reagan mu dal milosť. Bob Woodward ho v svojej knihe Tajný muž opisuje ako človeka, ktorý „hovoril pravdu“. Pre muža, ktorý klamal Patovi Grayovi, svojim kolegom v FBI a každému jednému novinárovi, ktorý sa ho počas 30 rokov pýtal, či bol Hlbokým hrdlom, je to pocta.
Ak bol Felt hrdina, prečo nepredstúpil pred krajinu a nepovedal, čo spravil a prečo? Pretože on žiadnym hrdinom nebol. Mark Felt použil Washington Post na to, aby zničil svojich rivalov a urýchlil svoje ambície a Post sa o jeho motívy nestaral, pretože Felt im pomáhal zničiť ich starého nepriateľa. Tak vyzerala najlepšia hodina americkej žurnalistiky.
Autor je bývalý politik a novinár, pracoval pre prezidentov Nixona a Reagana.
.prečo to robil?
Mýtus bol vyfabrikovaný v knihe Všetci prezidentovi muži a potvrdený v roku 1976 vo filme s rovnomenným názvom, s Robertom Redfordom ako Bobom Woodwardom a Dunstinom Hoffmanom ako Carlom Bernsteinom.
Kniha s názvom Únik: Prečo sa Mark Felt stal Hlbokým hrdlom je obsiahlou štúdiou a správou o Woodwardových a Bernsteinových článkoch a informáciách, ktoré im posúval Mark Felt z FBI, ktorého identita ako Hlbokého hrdla bola zverejnená v roku 2005. Kniha Maxa Hollanda sa zameriava na poslednú veľkú nezodpovedanú otázku aféry Watergate: Prečo Felt, číslo 2 na zozname kandidátov, ktorí mali v FBI nahradiť J. Edgara Hoovera, riskoval reputáciu a kariéru, aby informoval Wahington Post?
Woodward a Bernstein vykresľujú Hlboké hrdlo, píše Holland, ako „nesebeckého vysokopostaveného úradníka, ktorý má záujem odhaliť nezákonosti Nixonovej vlády“. Ale to je vypočítavý nezmysel.
Pravda bola priamo pred Woodwardom. To, že ju odmietol vidieť, malo za následok skutočnosť, že sa stal – svojvoľne alebo z vlastnej hlúposti – kolaborabtom na zruinovaní dobrej povesti a kariéry čestného štátneho zamestnanca Patricka Graya.
Felt bol posadnutý hnevom a ambíciami. Keď Hoover zomrel, mesiac pred únikom informácií, Felt, ktorý dovtedy pochleboval Hooverovi, sa považoval za jeho nástupcu. Prezident Nixon však počas návštevy FBI rozhodol, že dočasným riaditeľom sa stane Gray z ministerstva spravodlivosti. Felt potlačil svoj hnev, získal si Grayovu dôveru a potom sa ho rozhodol zničiť. Jeho metódou bolo vypustenie informácií mladučkým novinárom z novín, ktoré vo Washingtone každý čítal. Cieľom bolo ukázať Grayovu nekompetentnosť, čo by rozhnevalo Nixona a ten by jeho nomináciu na schvaľovanie do Senátu nikdy neposlal. A keby Gray ako outsider skončil, Nixon by svoju pozornosť upriamil na človeka zvnútra, ktorý by FBI vedel riadiť ako Hoover čiže na Felta. Ten pre istotu Grayovi lichotil, aby sa poistil v prípade, že by Nixon chcel odporúčanie na nového riaditeľa od samotného Graya. Bolo to cynické a zlomyseľné, ale dokonale vymyslené.
Kým Nixon v roku 1972 zistil, že úniky pochádzajú práve od Felta, považoval ho za kandidáta na riaditeľa. Pri pohľade na Feltove machinácie a podvody vyzerá Nixonov Biely dom ako kláštor karmelitánskych mníšok.
.kto je tu hrdina?
Odpornejšie, ako zruinovanie reputácie Graya, bolo to, čo urobil Felt inštitúcii, ktorú mal povinnosť chrániť. Tým, že spôsobil úniky informácii, ktoré agenti FBI zistili o Watergate, FBI diskreditoval. Vo vládnom prostredí spôsobil, že FBI vyzerala ako služba hlupáčikov, ktorí nedokázali udržať vlastné tajomstvá. Mimo vlády vyzerala FBI ako trojprstý lenivec, ktorý nestíha s nebojácnou flotilou z Washington Postu ohaľovať pravdu. Brilantný Washington Post FBI za všetko kritizoval, pritom FBI si robila svoje úlohy, Felt ich kradol a Post opisoval. Woodward a Bernstein sa stali oslavovanými stenografmi. A hoci Hlboké hrdlo bol opísaný ako muž, ktorého poškodili odposluchy a násilné vlúpania Bieleho domu, Felt samotný podľa Hollanda „schvaľoval nelegálne a tajné vniknutia do domov ľudí spájaných s hnutím Weather Underground“ (ľavicová ilegálna organizácia, pozn. prekl.). V roku 1979 bol Felt obvinený a odsúdený. Prezident Reagan mu dal milosť. Bob Woodward ho v svojej knihe Tajný muž opisuje ako človeka, ktorý „hovoril pravdu“. Pre muža, ktorý klamal Patovi Grayovi, svojim kolegom v FBI a každému jednému novinárovi, ktorý sa ho počas 30 rokov pýtal, či bol Hlbokým hrdlom, je to pocta.
Ak bol Felt hrdina, prečo nepredstúpil pred krajinu a nepovedal, čo spravil a prečo? Pretože on žiadnym hrdinom nebol. Mark Felt použil Washington Post na to, aby zničil svojich rivalov a urýchlil svoje ambície a Post sa o jeho motívy nestaral, pretože Felt im pomáhal zničiť ich starého nepriateľa. Tak vyzerala najlepšia hodina americkej žurnalistiky.
Autor je bývalý politik a novinár, pracoval pre prezidentov Nixona a Reagana.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.