Takto spieval na festivale NuJazzDayz_FM 2007 Juraj Haško z banskobystrickej skupiny 100 múch a nebol sám, kto dostal taký nápad. Okrem neho si elektrické piano Fender Rhodes kúpilo alebo požičalo niekoľko ďalších klávesistov z viacerých vystupujúcich skupín.
Urobili tak asi preto, že sa im zdá zvuk tohto nástroja, ktorý zažil najslávnejšie obdobie na prelome 60. a 70. rokov minulého storočia, primerane „cool“. Aj vďaka tomu som si uvedomil, že to, čo je pre dnešných mladých poslucháčov neošúchané a nové, sú často iba recyklované zvuky, nástroje či celé hudobné štýly. To však neprekáža tomu, aby si takáto hudba našla svojich priaznivcov.
Festival NuJazzDayz, ktorý už niekoľko rokov kočuje po rôznych bratislavských sálach, našiel nové útočisko v Hale B2 výstaviska Incheba. Piatkový program začalo domáce zoskupenie Foolcut, ktoré vedie klávesista Dušan Vančo, na gitaru v ňom hrá Pavol Hubinák a na saxofón hudobný publicista a muzikant Marián Jaslovský. Zostavu dopĺňali DJ Lixx a speváčka Katka Fecová. Stihol som len posledné tri skladby, ktoré zneli nasilu nu-jazzovo a nezohrato. Oveľa väčší zážitok pripravil publiku Dan Bárta so skupinou Illustratosphere, ktorý už roky kráča vlastnou muzikantskou cestou, nadväzujúc na najlepšie tradície českého rocku a džezu. V spojení s inteligentnými a hravými textami, ktoré si jeho fanúšikovia radi pospevujú, je to záruka kvality. Značná časť publika po vyčerpávajúcom Bártovom koncerte odišla, z čoho možno usudzovať, že si kúpili vstupenky iba kvôli nemu. Ďalším bodom programu bolo nemecké kvinteto The Hi-Fly Orchestra, jedna z tých kapiel, ktoré si „kúpili Rhodes“. Mladí džezmeni pod vedením saxofonistu a flautistu Floriana Riedla sa nadchli pre muziku z prelomu 50. a 60. rokov 20. storočia – naživo zahratý latino džez s prvkami samby, mamba či rokenrolu pohol ľuďí do tanca. S výnimkou Soul Bossa Novy od Quincyho Jonesa to boli pôvodné veci, pri ktorých som dumal nad tým, ako je možné, že hudba, ktorú pred polstoročím vytlačili z hitparád iné žánre do televíznych prestávok, sa dnes oblúkom vracia ako čosi nové a trendové.
Do latina, džezu a dubu zabŕdli prostredníctvom samplov aj poslední vystupujúci – nemecká producentská dvojica Boozoo Bajou. Ich hudba, studená ako psí ňucháč, ma však vyhnala do jesennej noci.
Sobotňajší program začalo rakúske trio Cidequa, ktoré svoju predstavu o triphope muselo zahrať ako dvojica klávesistov, pretože gitaristovi s výnimkou jednej skladby nefungovalo kombo. Koho neodradili technické problémy, toho mohol vystrašiť insitne rapujúci Carl Bodenstein. A hoci spočiatku to vyzeralo tak, že 100 múch budú hrať pred poloprázdnou sálou, tá sa zaplnila, len čo Bystričania spustili svoju šou. Tí, čo ich videli prvýkrát, museli byť očarení – kostýmami, inštrumentálnymi výkonmi, spevom a textami, oscilujúcimi medzi dadaistickou poéziou a krčmovým humorom. Paródie i láskavé ponášky na Jara Filipa, Mariána Vargu, Deža Ursínyho, slovenský rock-pop, rap i folklór boli milé, akurát mi v hlave vŕtala otázka – a čo ďalej? Je skvelé, že Muchy vedia, komu sa chcú a komu nechcú podobať, ale ešte viac by ma potešili, keby našli vlastnú tvár.
Dramaturgickým zločinom sa mohlo zdať nasledujúce vystúpenie írskej speváčky a multiinštrumentalistky Niny Hynes s klávesákom Fabienom Leseurom, ale v kontexte piatkovho Bártovho koncertu bolo zjavné, že na festival sa zmestí kadečo – aj takýto skvelý škriatkovsko-elfovský rokenrol, ktorý Nina a Fabien zvládli napriek tomu, že ich organizátori „zatlačili“ do hĺbky pódia (a teda ďaleko od divákov aj od odposluchových reproduktorov).
Slovenský projekt Nu Folder, ktorý spískali klávesista Peter Lipa mladší a trúbkar Ľubor „Umelec“ Priehradník, sa podobne ako piatkový Foolcut snažil vopchať do nu-jazzovej formy. Darilo sa im to oveľa lepšie – okrem iného aj kvôli charizmatickej speváčke Svetlane Rymarenkovej, s ktorou prišla na pódium prirodzenosť a r´n´b feeling.
Záver večera patril hviezde, ktorá bola na plagátoch napísaná najväčšími písmenami. Projekt DJ Food z britského labelu Ninja Tune tentoraz zastupoval dídžej Strickly Kev. Hoci prvých dvadsať minút jeho setu ma naštvalo, pretože zahral v presnom poradí skladby, ktoré vyšli na tohtoročnom mixovanom albume, nakoniec som v sále zostal, keď dal najavo, že sa končí promo a začína sa zábava. Inteligentný a vtipný mix všetkých žánrov nenechal ani jednu nohu bez pohybu – kto netancoval, aspoň si podupkával, občas aj s otvorenými ústami – napríklad vtedy, keď majster kuchár posekal na kúsky drum´n´bass, hip-hop, hippie sound a ska a urobil z nich osviežujúci šalát. Minimálne pre toto sa oplatilo na festival prísť. Potešili však aj niektoré dídžejské kreácie Kufrik Brothers či nevtieravé, ale presvedčivé prestávkové hranie dídžeja Juniora.
Hoci to nebol nu-jazzový festival, ako si niektorí podľa názvu stále myslia, zdá sa, že nové džezové dni, určené pre mladšie a „progresívnejšie“ publikum, zapustili už v Bratislave silné korene.
.vladimír Potančok
NuJazzDayz_FM, 5. – 6. október 2007, Bratislava.
Urobili tak asi preto, že sa im zdá zvuk tohto nástroja, ktorý zažil najslávnejšie obdobie na prelome 60. a 70. rokov minulého storočia, primerane „cool“. Aj vďaka tomu som si uvedomil, že to, čo je pre dnešných mladých poslucháčov neošúchané a nové, sú často iba recyklované zvuky, nástroje či celé hudobné štýly. To však neprekáža tomu, aby si takáto hudba našla svojich priaznivcov.
Festival NuJazzDayz, ktorý už niekoľko rokov kočuje po rôznych bratislavských sálach, našiel nové útočisko v Hale B2 výstaviska Incheba. Piatkový program začalo domáce zoskupenie Foolcut, ktoré vedie klávesista Dušan Vančo, na gitaru v ňom hrá Pavol Hubinák a na saxofón hudobný publicista a muzikant Marián Jaslovský. Zostavu dopĺňali DJ Lixx a speváčka Katka Fecová. Stihol som len posledné tri skladby, ktoré zneli nasilu nu-jazzovo a nezohrato. Oveľa väčší zážitok pripravil publiku Dan Bárta so skupinou Illustratosphere, ktorý už roky kráča vlastnou muzikantskou cestou, nadväzujúc na najlepšie tradície českého rocku a džezu. V spojení s inteligentnými a hravými textami, ktoré si jeho fanúšikovia radi pospevujú, je to záruka kvality. Značná časť publika po vyčerpávajúcom Bártovom koncerte odišla, z čoho možno usudzovať, že si kúpili vstupenky iba kvôli nemu. Ďalším bodom programu bolo nemecké kvinteto The Hi-Fly Orchestra, jedna z tých kapiel, ktoré si „kúpili Rhodes“. Mladí džezmeni pod vedením saxofonistu a flautistu Floriana Riedla sa nadchli pre muziku z prelomu 50. a 60. rokov 20. storočia – naživo zahratý latino džez s prvkami samby, mamba či rokenrolu pohol ľuďí do tanca. S výnimkou Soul Bossa Novy od Quincyho Jonesa to boli pôvodné veci, pri ktorých som dumal nad tým, ako je možné, že hudba, ktorú pred polstoročím vytlačili z hitparád iné žánre do televíznych prestávok, sa dnes oblúkom vracia ako čosi nové a trendové.
Do latina, džezu a dubu zabŕdli prostredníctvom samplov aj poslední vystupujúci – nemecká producentská dvojica Boozoo Bajou. Ich hudba, studená ako psí ňucháč, ma však vyhnala do jesennej noci.
Sobotňajší program začalo rakúske trio Cidequa, ktoré svoju predstavu o triphope muselo zahrať ako dvojica klávesistov, pretože gitaristovi s výnimkou jednej skladby nefungovalo kombo. Koho neodradili technické problémy, toho mohol vystrašiť insitne rapujúci Carl Bodenstein. A hoci spočiatku to vyzeralo tak, že 100 múch budú hrať pred poloprázdnou sálou, tá sa zaplnila, len čo Bystričania spustili svoju šou. Tí, čo ich videli prvýkrát, museli byť očarení – kostýmami, inštrumentálnymi výkonmi, spevom a textami, oscilujúcimi medzi dadaistickou poéziou a krčmovým humorom. Paródie i láskavé ponášky na Jara Filipa, Mariána Vargu, Deža Ursínyho, slovenský rock-pop, rap i folklór boli milé, akurát mi v hlave vŕtala otázka – a čo ďalej? Je skvelé, že Muchy vedia, komu sa chcú a komu nechcú podobať, ale ešte viac by ma potešili, keby našli vlastnú tvár.
Dramaturgickým zločinom sa mohlo zdať nasledujúce vystúpenie írskej speváčky a multiinštrumentalistky Niny Hynes s klávesákom Fabienom Leseurom, ale v kontexte piatkovho Bártovho koncertu bolo zjavné, že na festival sa zmestí kadečo – aj takýto skvelý škriatkovsko-elfovský rokenrol, ktorý Nina a Fabien zvládli napriek tomu, že ich organizátori „zatlačili“ do hĺbky pódia (a teda ďaleko od divákov aj od odposluchových reproduktorov).
Slovenský projekt Nu Folder, ktorý spískali klávesista Peter Lipa mladší a trúbkar Ľubor „Umelec“ Priehradník, sa podobne ako piatkový Foolcut snažil vopchať do nu-jazzovej formy. Darilo sa im to oveľa lepšie – okrem iného aj kvôli charizmatickej speváčke Svetlane Rymarenkovej, s ktorou prišla na pódium prirodzenosť a r´n´b feeling.
Záver večera patril hviezde, ktorá bola na plagátoch napísaná najväčšími písmenami. Projekt DJ Food z britského labelu Ninja Tune tentoraz zastupoval dídžej Strickly Kev. Hoci prvých dvadsať minút jeho setu ma naštvalo, pretože zahral v presnom poradí skladby, ktoré vyšli na tohtoročnom mixovanom albume, nakoniec som v sále zostal, keď dal najavo, že sa končí promo a začína sa zábava. Inteligentný a vtipný mix všetkých žánrov nenechal ani jednu nohu bez pohybu – kto netancoval, aspoň si podupkával, občas aj s otvorenými ústami – napríklad vtedy, keď majster kuchár posekal na kúsky drum´n´bass, hip-hop, hippie sound a ska a urobil z nich osviežujúci šalát. Minimálne pre toto sa oplatilo na festival prísť. Potešili však aj niektoré dídžejské kreácie Kufrik Brothers či nevtieravé, ale presvedčivé prestávkové hranie dídžeja Juniora.
Hoci to nebol nu-jazzový festival, ako si niektorí podľa názvu stále myslia, zdá sa, že nové džezové dni, určené pre mladšie a „progresívnejšie“ publikum, zapustili už v Bratislave silné korene.
.vladimír Potančok
NuJazzDayz_FM, 5. – 6. október 2007, Bratislava.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.