Vo svete klasickej hudby existuje niekoľko súťaží, ktoré dokážu otvoriť dvere do prestížnych koncertných sál a prinútia impresáriov i dirigentov spozornieť. Patria k nim napríklad Súťaž kráľovnej Alžbety v Bruseli, Čajkovského súťaž v Moskve alebo Medzinárodná súťaž ARD v Mníchove. Stredoeurópsky festival hudobného umenia v Žiline, ktorý organizuje Hudobné centrum, každoročne pozýva laureátov týchto podujatí, aby predviedli svoje umenie na Slovensku. Podobná intenzívna konfrontácia s medzinárodnými interpretačnými štandardmi či presnejšie „nadštandardmi“ by u nás mala prebiehať pravidelne, pretože môže byť inšpiráciou i motiváciou pre domácich hudobníkov a zdrojom nových zážitkov pre publikum. Vytvára tiež povedomie o hodnotách a umiestňuje slovenské interpretačné umenie do medzinárodného kontextu. Vidím, ako teraz niekoľko mojich priateľov hudobníkov varovne dvíha prst pred prílišným zjednodušovaním: samozrejme, interpretačné súťaže majú aj svoju odvrátenú stranu. Ako mi nedávno v rozhovore pre Hudobný život povedal obdivovaný český hráč na lesnom rohu Radek Baborák, vystavujú interpretov v pomerne mladom veku predčasnému tlaku, ktorý vyplýva z úspechu. Exponovaním „súťažného“ repertoáru pôsobia tiež normatívne a v súčasnosti už rozhodne nemôžu byť výlučným kľúčom pri vyhľadávaní zaujímavých hudobníkov. Dôkazom sú viacerí interpreti, ktorí vďaka súťažiam na jednu či dve sezóny zažiarili a viac o nich nebolo príliš počuť. Iní sa medzi hudobnú elitu dostali aj bez nich.
Do Žiliny som sa vybral na predposledný festivalový koncert, na ktorom Symfonický orchester Slovenského rozhlasu dirigoval vo Švajčiarsku žijúci Angličan Kevin Griffiths. „Nikdy som nebol fanúšikom súťaží. Raz som sa navyše zúčastnil na jednej, kde to pre mňa nedopadlo príliš dobre. Pochopil som, že výsledok takéhoto posudzovania príliš závisí od vkusu štyroch či piatich jednotlivcov v porote a vždy sa očakáva tak trochu šou,“ povedal mi otvorene mladý hudobník, ktorý v roku 2010 získal 2. cenu na Medzinárodnej dirigentskej súťaži Georga Soltiho vo Frankfurte. Na koncerte sa v skladbe Nina Rotu ako sólista predstavil aj fenomenálny slovenský kontrabasista a žilinský rodák Roman Patkoló (1982), ktorého výnimočný talent od roku 1998 podporuje nadácia svetoznámej huslistky Anne Sophie Mutterovej. Do pozornosti protežantky Herberta von Karajana sa dostal vďaka svojmu profesorovi v Mníchove Klausovi Trumpfovi. „Nič mi nepovedal, len ma požiadal, aby som natočil DVD. To potom poslal pani Mutterovej. Pozrela si ho a prišla do školy, kde si ma vypočula. Moje vystúpenie bolo vlastne akýmsi konkurzom a mal som šťastie,“ spomína skromne virtuóz, ktorý mal okrem poslucháčov na celom svete možnosť svoje umenie predstaviť i osobnostiam ako André Previn, Zubin Mehta či Daniel Barenboim. Ani jeho súťaže dnes príliš nelákajú. „Ako študent som bol veľmi motivovaný porovnávať sa s inými, dnes chcem hlavne hrať hudbu,“ hovorí Patkoló, ktorý sa vo veku dvadsaťtri rokov stal profesorom kontrabasovej hry na Hochschule für Musik und Theater v Mníchove, kde predtým študoval. Čo spája laureáta dirigentskej súťaže s víťazom súťaží pre inštrumentalistov? Okrem výnimočného talentu predovšetkým otvorenosť, flexibilita a nadhľad. „Okrem klasicistického a romantického repertoára sa venujem aj súčasnej hudbe,“ hovorí Patkoló, ktorý s Anne Sophie Mutterovou premiéroval diela Kryzstofa Pendereckého či Wolfganga Rihma. „Verím, že dnešný dirigent musí byť veľmi všestranný. Vyhľadávam príležitosti, no nesnažím sa nič siliť,“ približuje svoj prístup Griffiths. Preto v Londýne založil súbor, s ktorým realizoval kritikou cenené nahrávky hudby Steva Reicha, ale spolupracoval aj s renomovanými špecialistami na starú hudbu The Orchestra of the Age of Enlightenment. Víťazom celého festivalu – súťaže sa napokon trochu prekvapivo stal francúzsky saxofonista Alexandre Doisy, ktorý v bodovom hodnotení predbehol favorizovaného klaviristu Jevgenija Božanova. Koncept Stredoeurópskeho festivalu koncertného umenia, ako súťažnej prehliadky, je možno už do istej miery prekonaný a pri kvalite víťazov najprestížnejších svetových súťaží nepôsobí porovnávanie organistu s klavírnym triom práve najzmysluplnejšie, ako sviatok interpretačného umenia má však v slovenskom hudobnom živote veľmi dôležité miesto. To, prečo to akosi nezaregistrovali dramaturgovia ostatných koncertných inštitúcií a neprídu si do Žiliny vybrať sólistov, ako to každoročne robí festival Pražská jar alebo prečo v Žiline nemajú väčšie zastúpenie hudobníci zo Slovenska, by bolo už témou na iný článok. Mimochodom: na Pražskej jari vystúpi budúci rok Roman Patkoló.
Autor je hudobný publicista.
Stredoeurópsky festival koncertného umenia v Žiline, 16.–21. apríla 2012.
Do Žiliny som sa vybral na predposledný festivalový koncert, na ktorom Symfonický orchester Slovenského rozhlasu dirigoval vo Švajčiarsku žijúci Angličan Kevin Griffiths. „Nikdy som nebol fanúšikom súťaží. Raz som sa navyše zúčastnil na jednej, kde to pre mňa nedopadlo príliš dobre. Pochopil som, že výsledok takéhoto posudzovania príliš závisí od vkusu štyroch či piatich jednotlivcov v porote a vždy sa očakáva tak trochu šou,“ povedal mi otvorene mladý hudobník, ktorý v roku 2010 získal 2. cenu na Medzinárodnej dirigentskej súťaži Georga Soltiho vo Frankfurte. Na koncerte sa v skladbe Nina Rotu ako sólista predstavil aj fenomenálny slovenský kontrabasista a žilinský rodák Roman Patkoló (1982), ktorého výnimočný talent od roku 1998 podporuje nadácia svetoznámej huslistky Anne Sophie Mutterovej. Do pozornosti protežantky Herberta von Karajana sa dostal vďaka svojmu profesorovi v Mníchove Klausovi Trumpfovi. „Nič mi nepovedal, len ma požiadal, aby som natočil DVD. To potom poslal pani Mutterovej. Pozrela si ho a prišla do školy, kde si ma vypočula. Moje vystúpenie bolo vlastne akýmsi konkurzom a mal som šťastie,“ spomína skromne virtuóz, ktorý mal okrem poslucháčov na celom svete možnosť svoje umenie predstaviť i osobnostiam ako André Previn, Zubin Mehta či Daniel Barenboim. Ani jeho súťaže dnes príliš nelákajú. „Ako študent som bol veľmi motivovaný porovnávať sa s inými, dnes chcem hlavne hrať hudbu,“ hovorí Patkoló, ktorý sa vo veku dvadsaťtri rokov stal profesorom kontrabasovej hry na Hochschule für Musik und Theater v Mníchove, kde predtým študoval. Čo spája laureáta dirigentskej súťaže s víťazom súťaží pre inštrumentalistov? Okrem výnimočného talentu predovšetkým otvorenosť, flexibilita a nadhľad. „Okrem klasicistického a romantického repertoára sa venujem aj súčasnej hudbe,“ hovorí Patkoló, ktorý s Anne Sophie Mutterovou premiéroval diela Kryzstofa Pendereckého či Wolfganga Rihma. „Verím, že dnešný dirigent musí byť veľmi všestranný. Vyhľadávam príležitosti, no nesnažím sa nič siliť,“ približuje svoj prístup Griffiths. Preto v Londýne založil súbor, s ktorým realizoval kritikou cenené nahrávky hudby Steva Reicha, ale spolupracoval aj s renomovanými špecialistami na starú hudbu The Orchestra of the Age of Enlightenment. Víťazom celého festivalu – súťaže sa napokon trochu prekvapivo stal francúzsky saxofonista Alexandre Doisy, ktorý v bodovom hodnotení predbehol favorizovaného klaviristu Jevgenija Božanova. Koncept Stredoeurópskeho festivalu koncertného umenia, ako súťažnej prehliadky, je možno už do istej miery prekonaný a pri kvalite víťazov najprestížnejších svetových súťaží nepôsobí porovnávanie organistu s klavírnym triom práve najzmysluplnejšie, ako sviatok interpretačného umenia má však v slovenskom hudobnom živote veľmi dôležité miesto. To, prečo to akosi nezaregistrovali dramaturgovia ostatných koncertných inštitúcií a neprídu si do Žiliny vybrať sólistov, ako to každoročne robí festival Pražská jar alebo prečo v Žiline nemajú väčšie zastúpenie hudobníci zo Slovenska, by bolo už témou na iný článok. Mimochodom: na Pražskej jari vystúpi budúci rok Roman Patkoló.
Autor je hudobný publicista.
Stredoeurópsky festival koncertného umenia v Žiline, 16.–21. apríla 2012.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.