KNIHA Juraj Raýman Tri hodiny ráno Marek Šulík, 2007
„Sú tri hodiny ráno, keď sa tvoje auto konečne vyderie z hmly, ktorá zahalila diaľnicu ešte na Považí...“ Ľahučký, realistický začiatok temného akčného hororu. Najprv nehoda na diaľnici, vzápätí mŕtva starenka v aute. To ešte neviete, či autorovi máte alebo nemáte veriť. Opis následnej rodinnej krízy je takmer realistický, absurdné premiestňovanie mŕtvoly a neúspešný pokus o jej zakopanie už odkazuje na akúsi čierno-grotesknú „literature noir“. Novela Juraja Raýmana, ktorý debutoval začiatkom deväťdesiatych rokov a potom 14 rokov literárne mlčal, zaujme zvláštnym žánrom („psychologický triler“) a prekvapí autorovou schopnosťou udržať aj mierne skeptického čitateľa v napätí od úvodného nadpisu až po záverečnú tiráž. V kontexte mladšej slovenskej literatúry, ktorej autori sa urputne snažia o psychoanalytické hlbiny a veľké umenie (pričom im často jedno aj druhé uniká), ide z tohto hľadiska o dosť pozoruhodnú výnimku. Raýman rozpráva napínavý príbeh, jeho hrdina chvíľku nepozornosti za volantom zaplatí prepadom do sureálneho sveta živých mŕtvych a svoj kalich dopíja až do trpkého dna. Knižka na jedno prečítanie, ktorá neašpiruje na „veľkú literatúru“. Možno práve preto sa k nej zvláštnym spôsobom – a z nečakanej strany – približuje. Za pozornosť stojí aj fakt, že knihu vydal filmár-dokumentarista Marek Šulík. Ide o jednorazovú akciu alebo sa objavil nový vydavateľ?
.juraj Kušnierik
FILM Tsotsi Projekt 100
Mladý juhoafrický delikvent Tsotsi nájde v ukradnutom aute batoľa. Zaskočený a zmätený touto skutočnosťou sa rozhodne nechať si ho. Zatiaľ čo po ňom pátrajú zúfalí rodičia dieťaťa, násilný mladík Tsotsi sa snaží dať dieťaťu to, čo nikto nedal jemu. Lásku. Absenciu výraznejšieho dramatického konfliktu sa tvorcovia snažia nahradiť Tsotsiho vnútorným prerodom. Ten je však načrtnutý len v hrubých náznakoch, chýba mu plynulosť, ladnosť, viac detailov, ktoré by priblížili Tsotsiho zmenu. Mnohé sekvencie zamrazia svojou autentickosťou, niektoré však pôsobia silene a nadbytočne. Tvorcovia okrem príbehu Tsotsiho prinášajú výpoveď o každodennom živote v slumoch Johannesburgu. Ukazujú ich bez príkras i bez citovej manipulácie, o to silnejšie však môžu vyznieť. Režisér Gavin Hood preukázal výrazný cit pre vizuálnu stránku filmu. Najvýraznejšie pasáže filmu vrátane úvodnej a záverečnej sekvencie dokáže vyrozprávať takmer bez slov. Namiesto nich využíva kompozičné riešenia a vizuálne symboly. Práve ony dodávajú Tsotsiho vnútornému zápasu zdanie realistickosti, pomocou nich sa nás filmová výpoveď dotýka. Hood zručne pracuje aj s hudbou, ktorou vhodne dokresľuje obrazy a zvýrazňuje ich silu. Omnoho menej filmárskej zručnosti i osobnej zrelosti odrážajú filmové dialógy. Niektorým replikám chýba život, pôsobia umelo. Tsotsi nie je film primárne o Južnej Afrike. Ani o chudobe alebo násilí. Predstavuje najmä výpoveď o možnosti vykúpiť sa z vlastných zlyhaní. Cenné posolstvo však čiastočne troskotá na nevyzretom scenári.
.ľuba Heinzlová
KNIHA TIBOR HUSZÁR: LETOKRUHY VEČNOSTI SLOVART, 2007
Po siedmich rokoch tvrdej práce na projekte drevených kostolíkov na Slovensku sa do kníhkupectiev dostala krásna kniha Tibora Huszára Letokruhy večnosti. Autor cez hľadáčik objektívu vniká do osudov a záhybov ľudí, ktorí sú celou dušou oddaní Bohu. Fotografie nemapujú len architektonické krásy drevených kostolíkov, ale dotýkajú sa božieho svetla, ktoré prúdi cez medzierky a okná na tváre ľudí. Huszárov rukopis je neopakovateľný a jeho portréty dýchajú emóciami. Sú pokojné, akoby sám autor so svojou charizmou bol ten, v ktorého veria. Jeho fotografie nám umožňujú nahliadnuť do malých interiérov, preplnených mystickou energiou. Kniha vyniká nielen brilantnou tlačou a skvelou grafikou, ale najmä silnými fotografiami plnými príbehov, z ktorých cítiť entuziasmus, oddanosť a hĺbku. Slovom entuziazmus možno pomenovať prácu autorov ako Nachtwey, Salgado či Koudelka, ktorí sa vedia naplno vložiť do svojich fotografií a celú myseľ sústreďujú na hľadáčik svojich fotoaparátov. Patrí k nim aj Tibor Huszár. Čiernobiele fotografie akoby nás vracali do dôb minulých, menej unáhlených a čistejších. Akoby nám autor chcel naznačiť, kam sa uberáme v dnešnom chaotickom svete. Tieto fotografie nestačí len prelistovať, treba sa k nim neustále vracať, skúmať ich plán a hĺbku. A to dokáže len výnimočný fotograf.
.matúš Zajac
„Sú tri hodiny ráno, keď sa tvoje auto konečne vyderie z hmly, ktorá zahalila diaľnicu ešte na Považí...“ Ľahučký, realistický začiatok temného akčného hororu. Najprv nehoda na diaľnici, vzápätí mŕtva starenka v aute. To ešte neviete, či autorovi máte alebo nemáte veriť. Opis následnej rodinnej krízy je takmer realistický, absurdné premiestňovanie mŕtvoly a neúspešný pokus o jej zakopanie už odkazuje na akúsi čierno-grotesknú „literature noir“. Novela Juraja Raýmana, ktorý debutoval začiatkom deväťdesiatych rokov a potom 14 rokov literárne mlčal, zaujme zvláštnym žánrom („psychologický triler“) a prekvapí autorovou schopnosťou udržať aj mierne skeptického čitateľa v napätí od úvodného nadpisu až po záverečnú tiráž. V kontexte mladšej slovenskej literatúry, ktorej autori sa urputne snažia o psychoanalytické hlbiny a veľké umenie (pričom im často jedno aj druhé uniká), ide z tohto hľadiska o dosť pozoruhodnú výnimku. Raýman rozpráva napínavý príbeh, jeho hrdina chvíľku nepozornosti za volantom zaplatí prepadom do sureálneho sveta živých mŕtvych a svoj kalich dopíja až do trpkého dna. Knižka na jedno prečítanie, ktorá neašpiruje na „veľkú literatúru“. Možno práve preto sa k nej zvláštnym spôsobom – a z nečakanej strany – približuje. Za pozornosť stojí aj fakt, že knihu vydal filmár-dokumentarista Marek Šulík. Ide o jednorazovú akciu alebo sa objavil nový vydavateľ?
.juraj Kušnierik
FILM Tsotsi Projekt 100
Mladý juhoafrický delikvent Tsotsi nájde v ukradnutom aute batoľa. Zaskočený a zmätený touto skutočnosťou sa rozhodne nechať si ho. Zatiaľ čo po ňom pátrajú zúfalí rodičia dieťaťa, násilný mladík Tsotsi sa snaží dať dieťaťu to, čo nikto nedal jemu. Lásku. Absenciu výraznejšieho dramatického konfliktu sa tvorcovia snažia nahradiť Tsotsiho vnútorným prerodom. Ten je však načrtnutý len v hrubých náznakoch, chýba mu plynulosť, ladnosť, viac detailov, ktoré by priblížili Tsotsiho zmenu. Mnohé sekvencie zamrazia svojou autentickosťou, niektoré však pôsobia silene a nadbytočne. Tvorcovia okrem príbehu Tsotsiho prinášajú výpoveď o každodennom živote v slumoch Johannesburgu. Ukazujú ich bez príkras i bez citovej manipulácie, o to silnejšie však môžu vyznieť. Režisér Gavin Hood preukázal výrazný cit pre vizuálnu stránku filmu. Najvýraznejšie pasáže filmu vrátane úvodnej a záverečnej sekvencie dokáže vyrozprávať takmer bez slov. Namiesto nich využíva kompozičné riešenia a vizuálne symboly. Práve ony dodávajú Tsotsiho vnútornému zápasu zdanie realistickosti, pomocou nich sa nás filmová výpoveď dotýka. Hood zručne pracuje aj s hudbou, ktorou vhodne dokresľuje obrazy a zvýrazňuje ich silu. Omnoho menej filmárskej zručnosti i osobnej zrelosti odrážajú filmové dialógy. Niektorým replikám chýba život, pôsobia umelo. Tsotsi nie je film primárne o Južnej Afrike. Ani o chudobe alebo násilí. Predstavuje najmä výpoveď o možnosti vykúpiť sa z vlastných zlyhaní. Cenné posolstvo však čiastočne troskotá na nevyzretom scenári.
.ľuba Heinzlová
KNIHA TIBOR HUSZÁR: LETOKRUHY VEČNOSTI SLOVART, 2007
Po siedmich rokoch tvrdej práce na projekte drevených kostolíkov na Slovensku sa do kníhkupectiev dostala krásna kniha Tibora Huszára Letokruhy večnosti. Autor cez hľadáčik objektívu vniká do osudov a záhybov ľudí, ktorí sú celou dušou oddaní Bohu. Fotografie nemapujú len architektonické krásy drevených kostolíkov, ale dotýkajú sa božieho svetla, ktoré prúdi cez medzierky a okná na tváre ľudí. Huszárov rukopis je neopakovateľný a jeho portréty dýchajú emóciami. Sú pokojné, akoby sám autor so svojou charizmou bol ten, v ktorého veria. Jeho fotografie nám umožňujú nahliadnuť do malých interiérov, preplnených mystickou energiou. Kniha vyniká nielen brilantnou tlačou a skvelou grafikou, ale najmä silnými fotografiami plnými príbehov, z ktorých cítiť entuziasmus, oddanosť a hĺbku. Slovom entuziazmus možno pomenovať prácu autorov ako Nachtwey, Salgado či Koudelka, ktorí sa vedia naplno vložiť do svojich fotografií a celú myseľ sústreďujú na hľadáčik svojich fotoaparátov. Patrí k nim aj Tibor Huszár. Čiernobiele fotografie akoby nás vracali do dôb minulých, menej unáhlených a čistejších. Akoby nám autor chcel naznačiť, kam sa uberáme v dnešnom chaotickom svete. Tieto fotografie nestačí len prelistovať, treba sa k nim neustále vracať, skúmať ich plán a hĺbku. A to dokáže len výnimočný fotograf.
.matúš Zajac
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.