Veľká Británia je novým Československom. Aspoň Alex Salmond, líder Škótskej národnej strany (SNP), ktorá Škótom momentálne vládne, chce, aby sme tomu uverili. Napokon, na tom, že politici SNP radi hovoria práve o zamatovom rozvode, nie je nič prekvapujúce. Veď, ak by Škóti nehovorili o československom príklade, čo iné by im zostalo? Rozpad Sovietskeho zväzu? Alebo – hrozná predstava – koniec Juhoslávie? To nie sú ktovieaké príklady. Hoci, jeden úradník SNP dokázal uviesť ešte iný príklad: „My sme ako Čierna hora, nie Kosovo.” Viete si predstaviť, ako si tým nakláňa ohromených voličov? Ťažko. Ale príklad mierového rozdelenia Československa, to je iná káva.
.angličania a nezávislé Škótsko
Škótska vláda pod vedením strany SNP rozhodla, že na jeseň roku 2014 usporiada v krajine referendum o nezávislosti Škótska. Takže ak si budú Škóti želať nezávislosť, oddelia sa od Británie podľa vzoru Československa a v roku 2015 vznikne na mape nový štát – nezávislé Škótsko.
Je to naozaj také vážne? Môže sa to stať? Veď únia Škótska a Anglicka viedla k vzniku jedného z najbohatších a najúspešnejších štátov na zemi, s globálnou ríšou od východu na západ. Môže sa to všetko skončiť? A ako?
Ak máme rozumieť tomu, čo sa stane, musíme sa najskôr pozrieť do minulosti. Škóti a Angličania proti sebe bojovali celé stáročia, až kým v roku 1603 nevznikla únia dvoch korún. Znie vám to povedome? Áno, bola to duálna monarchia, niečo ako Rakúsko-Uhorsko. Ešte dôležitejší bol rok 1707, keď škótsky parlament odhlasoval vznik únie s Anglickom. Škótsko a Anglicko prestali existovať ako nezávislé entity a vzniklo Spojené kráľovstvo. To sa odvtedy ešte niekoľkokrát zmenilo. Pod Anglicko pôvodne patril aj Wales, ktorý bol anektovaný v 16. storočí a svoju osobitú historickú tortúru prešlo aj Írsko. V roku 1801 sa Íri formálne stali časťou Spojeného kráľovstva, v roku 1921 bol ostrov rozdelený, pričom dominantne katolícky juh vytvoril nezávislú republiku a prevažne protestantský sever zostal časťou Británie. Až do roku 1972 mal sever ostrova svoj vlastný parlament, roky plné krvavého násilia však viedli k jeho rozpusteniu, aby bol po mnohých prerušených pokusoch napokon v roku 1998 opäť obnovený. Takže dnešná Británia je nerovnovážnym spoločenstvom niekoľkých konštitutívnych častí s rôznymi systémami správy. V roku 1998 boli vrámci tzv. devolúcie presunuté isté právomoci z centra na velšské zhromaždenie, referendum v Škótsku viedlo k vytvoreniu škótskeho parlamentu a miestnej vlády o rok neskôr. Škótske orgány majú pomerne rozsiahle právomoci a s výnimkou zahraničnej politiky a obrany kontrolujú väčšinu vecí v Škótsku. Svoj parlament nemá, paradoxne, iba Anglicko.
Dôsledkom je, že Angličania sa sťažujú na Škótov, že majú pod kontrolou vlastnú krajinu a zároveň cez britský parlament ovplyvňujú celú Britániu, čo okrem iného znamená lepší prístup k finančným zdrojom, na úkor Angličanov. Stále viac Angličanov preto podporuje škótsku nezávislosť.
.rozhodnú slovenské hlasy?
V Škótsku bolo za nezávislosť dlhodobo asi 30 percent voličov. V roku 2001 však Škótska národná strana, ktorá nezávislosť presadzuje, dostala ohromujúcich 45,4 percenta hlasov. Samozrejme, neznamená to nevyhnutne, že toľko isto ľudí je aj za odtrhnutie Škótska. Táto strana sa však cíti týmto volebným ziskom natoľko istá, že navrhuje o nezávislosti usporiadať budúci rok referendum. Výsledok sa dnes nedá predpovedať, napokon, rovnako ako samotné znenie otázky.
V minulosti podporovali Škóti predovšetkým ľavicovú labouristickú stranu. To je už minulosť. Podpora labouristov napriek všetkému upadá. Mnohí považujú škótsky labouristický establišment za vyčerpaný a skorumpovaný. Tak ako konzervatívci. Margaret Thatcherová tu bola nenávidená a jej strana sa dostala na úplný okraj: z 59 škótskych poslancov sedí v londýnskom parlamente iba jeden konzervatívec. SNP, na rozdiel od toho, považujú za stranu, ktorá má víziu a prirodzenú dynamiku, navyše ju vedie charizmatický Salmond.
Samozrejme, že na nezávislosť to nestačí. Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že zástancovia nezávislosti sú najmä mladí voliči, SNP sa preto snaží zmeniť zákon tak, aby v referende mohli hlasovať aj 16- či 17-roční.
Britský premiér David Cameron škótsku vládu tlačí k tomu, aby bola otázka čo najjednoznačnejšia: či chcete zostať „in, alebo ísť out”. SNP si tým však taká istá nie je. Preferuje, samozrejme, druhú odpoveď, ale zároveň hľadá spôsob, ako referendum využiť aspoň na zväčšenie škótskej autonómie.
Nuž, a potom sú tu slovenskí voliči. O čo ide? Nie je to žiadny vtip, referenda sa totiž budú môcť zúčastniť ľudia s trvalým bydliskom v Škótsku. Takže zatiaľ čo Škóti žijúci v Anglicku voliť nebudú, Íri, Velšania, ale aj obyvatelia štátov EÚ žijúci v Škótsku voliť môžu. Budúcnosť Britského kráľovstva tak môžu ovplyvniť priamo aj Slováci.
.bye-bye Británia
Ešte pred 50 či 25 rokmi nezaujímala myšlienka škótskej nezávislosti takmer nikoho. Čo sa zmenilo? Škóti mali, samozrejme, vždy vedomie svojej vlastnej identity, ale od roku 1707 bolá táto identita zviazaná s britskosťou. Škótsko je plné imperiálnych sôch a pamätníkov venovaných jeho rodákom, ktorí padli v Indii, Južnej Afrike či v dvoch svetových vojnách. Ako hovorí škótsky historik Tom Devine, „škótske vojenské dejiny boli vždy kľúčovou súčasťou škótskej identity”. Ale to sa, ako hovorí, zmenilo. Význam a prestíž armády poklesla najmä po vojne v Iraku. Dnes už nepočujete argumenty typu, že sme spolu bojovali v dvoch vojnách, skôr, že čo bolo, to bolo a dnes to už nehrá rolu. Pád tejto škótskej militaristickej tradície súvisí s vzostupom podpory pre stranu SNP, tvrdí historik.
Pre povojnovú Britániu boli charakteristické aj obrovské britské firmy, ktoré v Škótsku zamestnávali tisíce ľudí, ako napríklad British Coal alebo British Steel. Väčšina z toho patrí dnes minulosti, tento proces sa začal ešte počas Thatcherovej vlády. Naopak, módne je dnes byť hrdý na všetko škótske. Stačí navštíviť škótske múzeá. Novozrekonštruované Škótske národné múzeum, ktoré bolo otvorené len minulý rok, ale jeho história siaha do roku 1780, oslavuje všetko škótske, antické aj moderné. Svoje miesto tu má aj prvá vyklonovaná ovečka Dolly. Neďaleko od nej stojí prvá parná lokomotíva, dielo Jamesa Watta, škótskeho rodáka, či exponát Johna Logie Bairda, ktorý vynašiel televíziu alebo sira Alexandra Fleminga, ktorý objavil penicilín. Áno, pochopili ste správne. Bez Škótov by nebola žiadna priemyselná revolúcia, televízia, moderný svet alebo prelomové objavy v modernej medcíne. Trošku preháňam, ale presne o to ide.
Neďaleko odtiaľ stojí zrekonštruovaná Škótska národná galéria. Bola to prvá otvorená galéria, ako sa v Británii hovorí, galéria portrétov, na svete. Presne v roku 1889. Priatelia mi hovorili, že v minulosti sa galéria za prídavné meno „škótska” tak trochu hambila. Dnes to už neplatí. Stará budova je ohromujúco nádherná. Vrcholná viktoriánska gotika, zdobená slávnymi a korunovanými Škótmi na stenách. Nájdete tu všetkých, od škótskej kráľovnej Márie zo 16. storočia po Livingtona, viktoriánskeho objaviteľa strednej Afriky. Cieľom múzea, ako tvrdí jeden môj priateľ, je zachytiť niečo, čomu sa hovorí zeitgeist – čo si dnes Škóti o sebe myslia. Historik Devin to potvrduje, „škótska značka je dnes veľmi silná”. Je to naozaj tak. Dnes je to ešte všetko spojené s Britániou, ale nikto si už nemyslí, že to tak aj musí zostať.
.albánsko, Macedónsko.. a Škótsko
Čo však bude znamenať prípadná nezávislosť Škótska pre obyčajných ľudí v ich obyčajnom živote? Nepovedie odtrhnutie od Británie k vzniku mnohých zbytočných problémov? Bilboard novín The Scotsman varuje: „Go-Alone Scotland May Need Border Controls”. Teda ak Škótsko pôjde svojou cestou, nemožno vylúčiť nové hraničné kontroly. A čo mena? Strana SNP bola vždy za euro, dnes hovoria, že chcú zachovať libru. Veľké otázky sa spájajú aj s členstvom v Európskej únii a NATO.
EÚ totiž ešte podobný problém nikdy neriešila. Podľa Jima Wyllieho, ktorý vyučuje medzinárodné vzťahy na Aberdeen University, je len logické, že ak by sa Škótsko odtrhlo od Británie, znamenalo by to aj jeho vystúpenie z Európskej únie. Súhlasí s ním aj sir Malcolm Rifkind, bývalý britský minister zahraničných vecí a člen britského parlamentu: „Členom EÚ je Británia, nie Škótsko,” tvrdí.
Celé je to inak, tvrdia ich kritici. Anglicko a Škótsko predsa spolu vytvorili úniu a ak sa túto úniu rozhodnú rozpustiť, obidva štáty budú po Británii rovnako nástupníckymi. Veď presne to sa stalo pri rozdelení Československa aj pri rozpade bývalej Juhoslávie. Na rozdiel od Sovietskeho zväzu, kde sa nástupníckym štátom stalo iba Rusko.
Profesor európskych štúdii na univerzite v Edinburghu Drew Scott hovorí, že keď ide o EÚ, nútené vypovedanie Škótska by nebolo iba nelegálne, ale že Škótsko by rovnako ako zvyšok Británie museli nanovo vynegociovať v Únii svoje postavenie. A teda okrem iného aj počty hlasov, europoslancov a podobne. Navyše, Únia už v minulosti ukázala schopnosť zvládať podobné situácie, keď sa napríklad zjednotilo Nemecko alebo keď Grónsko EÚ opustilo. Aj keby vznikli nejaké právne otázky, čo nepredpokladá, „riešili by sa ako politická, nie právna otázka.”
Súhlasí s nám aj Angus Robertson, hovorca SNP pre obranu a zahraničné vzťahy. Škótsko je predsa krajinou, ktorá je producentom ropy, vie si niekto predstaviť, kladie rétorickú otázku, „že by sme sa vážne postavili do radu na členstvo za Albánsko a Macedónsko? Veď je to hlúposť.” Rifkind vehementne nesúhlasí. Ak sa Škótsko rozhodne vystúpiť a byť nezávislé (čomu on sám neverí), rozhodne sa vystúpiť aj z EÚ. Strana SNP je podľa neho naivná, ak si myslí, že krajiny ako Španielsko alebo Cyprus, ktoré samy na vlastnom území čelia secesionizmu, to budú Škótom uľahčovať. „Katalánci a Baskovia sa budú pozerať pozorne ako jastrabi.”
Keď ide o otázku členstva v NATO, oficiálnou líniou SNP je odchod z organizácie. V strane sú však aj členovia, ktorí navrhujú prehododnotiť a zmeniť túto politiku strany. Ale to, o čom sa nediskutuje, je otázka jadrových zbraní. Britský jadrový potenciál vrátane jadrových ponoriek, v skutočnosti všetok vojenský jadrový potenciál, je sústredený vo Falsane v Škótsku. William Walker, ktorý učí medzinárodné vzťahy na St Andrew’s University a ktorý o jadrových strelách Trident v minulosti písal, tvrdí, že zatiaľ čo jadrové ponorky by sa mohli presunúť do Lamanšského prielivu, v Británii niet iné vhodné miesto na dislokáciu rakiet. Vybudovanie nových bunkrov by trvalo celé roky. Takže, „trvanie na vysťahovaní námorníctva zo Škótska je ekvivalentom jadrového odzbrojenia Veľkej Británie,” dodáva. Iní s ním nesúhlasia. Tvrdia, že odchod námorníctva by bol problém, ale zvyšok Británie by si s týmto problémom poradil. Myslí si to napríklad sir Rifkind, aj keď aj on varuje, že „všetci, tak Škótsko ako Anglicko, by bolo takouto schizmou a traumou oslabené”. Dodáva, že Británia je dlhodobo upadajúcou mocnosťou a keby prišlo k takémuto vývoju, krajiny ako napríklad Brazília by sa mohli pýtať, prečo sú takéto štáty stále členmi Bezpečnostnej rady OSN. „Vnímanie by sa zmenilo,” dodáva. Británia by síce stratila iba 5,2 milióna obyvateľov a stále by mala 57,2 milióna vlastných obyvateľov, ale mnohí v cudzine by ju začali považovať za ostrov vedľa Európy, rozdelený hranicou uprostred.
.zo Sarajeva do Škótska
Oddnes do dňa referenda bude dosť času na to, aby zazneli všetky argumenty, ktoré treba počuť. Škótom by bolo lepšie, ako hovoria politici SNP, Angličania by ich neťahali do nezákonných a nepopulárnych vojen vo svete. Ale boli by zase malým a nepodstatným štátikom na periférii Európy, tvrdia oponenti nezávislosti. Samozrejme, že na prvý pohľad nevidieť žiadne podobnosti medzi Škótskom a Sarajevom, hovorí mi Igor Stiks, spisovateľ a akademik, ktorý sa narodil v Sarajeve a teraz pôsobí na Edinburgh University, ale sú tu spoločné momenty, ktoré si mnohí neuvedomujú. Veď aj ľudia v bývalej Juhoslávii krátko pred jej rozpadom uverili tomu, že „všetko zostane rovnaké, iba každý z nás bude bohatší. Získame kontrolu nad – v škótskom prípade ťažbou ropy a s tým spojenými sociálnymi benefitmi – a ľudia to ocenia. Už vám ale nepovedia, čo stratíte.” A tu odkazuje na nedozerné dôsledky, ktoré možno len ťažko predpokladať, na nové rozdelenia medzi ľuďmi, na rôznu dynamiku vývoja, ktorá mnohých vytlačí na okraj. „To všetko musíme mať na pamäti. Mnoho ľudí si tu v Británii nemyslí, že skúsenosť z Balkánu im môže niečo povedať. A to je chyba.” Zatiaľ čo on a jeho kolegovia študujú v Škótsku konzekvencie rozpadu Juhoslávie a dopad na otázky občanstva a ďalšie, za ich oknami sa začal odohrávať podobný príbeh.
A čo slovenský a český príklad? Profesorka Judy Battová, ktorá sa dlhodobo venuje strednej Európe, tvrdí, že hoci na prvý pohľad vyzerá situácia odlišne, vidí tu isté podobnosti. Napríklad v tom, ako sú symboly štátnosti dôležité pre Škótov dnes a ako boli pre Slovákov pred vyhlásením nezávislosti. Škóti sa na Slovákov podobajú, pretože aj oni sú v tejto otázke „veľmi ambivalentní”. A hoci Škóti na rozdiel od Slovákov rozhodnú o tejto otázke v referende, je celkom možné, že pred nezávislosťou uprednostnia väčšiu autonómiu. Ak by k tomu došlo, je možné, že Angličania a Británia dospejú k názoru, že udržovať takúto úniu im nestojí za to. A to je niečo, čo môže pripomínať ozvenu konca Československa. Tim Judah/
Novinár, historik a autor viacerých kníh pracuje ako reportér pre britský týždenník Economist. V minulosti bol o. i. korešpondentom z vojny v Kosove, písal pre New York Review of Books, Observer či denníky Times, Sunday Telegraph a Guardian. Pracoval aj pre televíziu BBC. Je autorom piatich kníh o Balkáne a Etiópii, osobitne vysoko hodnotenej knihy Srbi: Dejiny, mýtus a zničenie Juhoslávie, ktorú v roku 1997 vydalo vydavateľstvo Yale University Press. Študoval na London School of Economics a Tufts University. Žije v Londýne, je ženatý a má päť detí. Publikovaný text a cesta do Škótska boli podporené grantom Pulitzer Center.
.angličania a nezávislé Škótsko
Škótska vláda pod vedením strany SNP rozhodla, že na jeseň roku 2014 usporiada v krajine referendum o nezávislosti Škótska. Takže ak si budú Škóti želať nezávislosť, oddelia sa od Británie podľa vzoru Československa a v roku 2015 vznikne na mape nový štát – nezávislé Škótsko.
Je to naozaj také vážne? Môže sa to stať? Veď únia Škótska a Anglicka viedla k vzniku jedného z najbohatších a najúspešnejších štátov na zemi, s globálnou ríšou od východu na západ. Môže sa to všetko skončiť? A ako?
Ak máme rozumieť tomu, čo sa stane, musíme sa najskôr pozrieť do minulosti. Škóti a Angličania proti sebe bojovali celé stáročia, až kým v roku 1603 nevznikla únia dvoch korún. Znie vám to povedome? Áno, bola to duálna monarchia, niečo ako Rakúsko-Uhorsko. Ešte dôležitejší bol rok 1707, keď škótsky parlament odhlasoval vznik únie s Anglickom. Škótsko a Anglicko prestali existovať ako nezávislé entity a vzniklo Spojené kráľovstvo. To sa odvtedy ešte niekoľkokrát zmenilo. Pod Anglicko pôvodne patril aj Wales, ktorý bol anektovaný v 16. storočí a svoju osobitú historickú tortúru prešlo aj Írsko. V roku 1801 sa Íri formálne stali časťou Spojeného kráľovstva, v roku 1921 bol ostrov rozdelený, pričom dominantne katolícky juh vytvoril nezávislú republiku a prevažne protestantský sever zostal časťou Británie. Až do roku 1972 mal sever ostrova svoj vlastný parlament, roky plné krvavého násilia však viedli k jeho rozpusteniu, aby bol po mnohých prerušených pokusoch napokon v roku 1998 opäť obnovený. Takže dnešná Británia je nerovnovážnym spoločenstvom niekoľkých konštitutívnych častí s rôznymi systémami správy. V roku 1998 boli vrámci tzv. devolúcie presunuté isté právomoci z centra na velšské zhromaždenie, referendum v Škótsku viedlo k vytvoreniu škótskeho parlamentu a miestnej vlády o rok neskôr. Škótske orgány majú pomerne rozsiahle právomoci a s výnimkou zahraničnej politiky a obrany kontrolujú väčšinu vecí v Škótsku. Svoj parlament nemá, paradoxne, iba Anglicko.
Dôsledkom je, že Angličania sa sťažujú na Škótov, že majú pod kontrolou vlastnú krajinu a zároveň cez britský parlament ovplyvňujú celú Britániu, čo okrem iného znamená lepší prístup k finančným zdrojom, na úkor Angličanov. Stále viac Angličanov preto podporuje škótsku nezávislosť.
.rozhodnú slovenské hlasy?
V Škótsku bolo za nezávislosť dlhodobo asi 30 percent voličov. V roku 2001 však Škótska národná strana, ktorá nezávislosť presadzuje, dostala ohromujúcich 45,4 percenta hlasov. Samozrejme, neznamená to nevyhnutne, že toľko isto ľudí je aj za odtrhnutie Škótska. Táto strana sa však cíti týmto volebným ziskom natoľko istá, že navrhuje o nezávislosti usporiadať budúci rok referendum. Výsledok sa dnes nedá predpovedať, napokon, rovnako ako samotné znenie otázky.
V minulosti podporovali Škóti predovšetkým ľavicovú labouristickú stranu. To je už minulosť. Podpora labouristov napriek všetkému upadá. Mnohí považujú škótsky labouristický establišment za vyčerpaný a skorumpovaný. Tak ako konzervatívci. Margaret Thatcherová tu bola nenávidená a jej strana sa dostala na úplný okraj: z 59 škótskych poslancov sedí v londýnskom parlamente iba jeden konzervatívec. SNP, na rozdiel od toho, považujú za stranu, ktorá má víziu a prirodzenú dynamiku, navyše ju vedie charizmatický Salmond.
Samozrejme, že na nezávislosť to nestačí. Prieskumy verejnej mienky ukazujú, že zástancovia nezávislosti sú najmä mladí voliči, SNP sa preto snaží zmeniť zákon tak, aby v referende mohli hlasovať aj 16- či 17-roční.
Britský premiér David Cameron škótsku vládu tlačí k tomu, aby bola otázka čo najjednoznačnejšia: či chcete zostať „in, alebo ísť out”. SNP si tým však taká istá nie je. Preferuje, samozrejme, druhú odpoveď, ale zároveň hľadá spôsob, ako referendum využiť aspoň na zväčšenie škótskej autonómie.
Nuž, a potom sú tu slovenskí voliči. O čo ide? Nie je to žiadny vtip, referenda sa totiž budú môcť zúčastniť ľudia s trvalým bydliskom v Škótsku. Takže zatiaľ čo Škóti žijúci v Anglicku voliť nebudú, Íri, Velšania, ale aj obyvatelia štátov EÚ žijúci v Škótsku voliť môžu. Budúcnosť Britského kráľovstva tak môžu ovplyvniť priamo aj Slováci.
.bye-bye Británia
Ešte pred 50 či 25 rokmi nezaujímala myšlienka škótskej nezávislosti takmer nikoho. Čo sa zmenilo? Škóti mali, samozrejme, vždy vedomie svojej vlastnej identity, ale od roku 1707 bolá táto identita zviazaná s britskosťou. Škótsko je plné imperiálnych sôch a pamätníkov venovaných jeho rodákom, ktorí padli v Indii, Južnej Afrike či v dvoch svetových vojnách. Ako hovorí škótsky historik Tom Devine, „škótske vojenské dejiny boli vždy kľúčovou súčasťou škótskej identity”. Ale to sa, ako hovorí, zmenilo. Význam a prestíž armády poklesla najmä po vojne v Iraku. Dnes už nepočujete argumenty typu, že sme spolu bojovali v dvoch vojnách, skôr, že čo bolo, to bolo a dnes to už nehrá rolu. Pád tejto škótskej militaristickej tradície súvisí s vzostupom podpory pre stranu SNP, tvrdí historik.
Pre povojnovú Britániu boli charakteristické aj obrovské britské firmy, ktoré v Škótsku zamestnávali tisíce ľudí, ako napríklad British Coal alebo British Steel. Väčšina z toho patrí dnes minulosti, tento proces sa začal ešte počas Thatcherovej vlády. Naopak, módne je dnes byť hrdý na všetko škótske. Stačí navštíviť škótske múzeá. Novozrekonštruované Škótske národné múzeum, ktoré bolo otvorené len minulý rok, ale jeho história siaha do roku 1780, oslavuje všetko škótske, antické aj moderné. Svoje miesto tu má aj prvá vyklonovaná ovečka Dolly. Neďaleko od nej stojí prvá parná lokomotíva, dielo Jamesa Watta, škótskeho rodáka, či exponát Johna Logie Bairda, ktorý vynašiel televíziu alebo sira Alexandra Fleminga, ktorý objavil penicilín. Áno, pochopili ste správne. Bez Škótov by nebola žiadna priemyselná revolúcia, televízia, moderný svet alebo prelomové objavy v modernej medcíne. Trošku preháňam, ale presne o to ide.
Neďaleko odtiaľ stojí zrekonštruovaná Škótska národná galéria. Bola to prvá otvorená galéria, ako sa v Británii hovorí, galéria portrétov, na svete. Presne v roku 1889. Priatelia mi hovorili, že v minulosti sa galéria za prídavné meno „škótska” tak trochu hambila. Dnes to už neplatí. Stará budova je ohromujúco nádherná. Vrcholná viktoriánska gotika, zdobená slávnymi a korunovanými Škótmi na stenách. Nájdete tu všetkých, od škótskej kráľovnej Márie zo 16. storočia po Livingtona, viktoriánskeho objaviteľa strednej Afriky. Cieľom múzea, ako tvrdí jeden môj priateľ, je zachytiť niečo, čomu sa hovorí zeitgeist – čo si dnes Škóti o sebe myslia. Historik Devin to potvrduje, „škótska značka je dnes veľmi silná”. Je to naozaj tak. Dnes je to ešte všetko spojené s Britániou, ale nikto si už nemyslí, že to tak aj musí zostať.
.albánsko, Macedónsko.. a Škótsko
Čo však bude znamenať prípadná nezávislosť Škótska pre obyčajných ľudí v ich obyčajnom živote? Nepovedie odtrhnutie od Británie k vzniku mnohých zbytočných problémov? Bilboard novín The Scotsman varuje: „Go-Alone Scotland May Need Border Controls”. Teda ak Škótsko pôjde svojou cestou, nemožno vylúčiť nové hraničné kontroly. A čo mena? Strana SNP bola vždy za euro, dnes hovoria, že chcú zachovať libru. Veľké otázky sa spájajú aj s členstvom v Európskej únii a NATO.
EÚ totiž ešte podobný problém nikdy neriešila. Podľa Jima Wyllieho, ktorý vyučuje medzinárodné vzťahy na Aberdeen University, je len logické, že ak by sa Škótsko odtrhlo od Británie, znamenalo by to aj jeho vystúpenie z Európskej únie. Súhlasí s ním aj sir Malcolm Rifkind, bývalý britský minister zahraničných vecí a člen britského parlamentu: „Členom EÚ je Británia, nie Škótsko,” tvrdí.
Celé je to inak, tvrdia ich kritici. Anglicko a Škótsko predsa spolu vytvorili úniu a ak sa túto úniu rozhodnú rozpustiť, obidva štáty budú po Británii rovnako nástupníckymi. Veď presne to sa stalo pri rozdelení Československa aj pri rozpade bývalej Juhoslávie. Na rozdiel od Sovietskeho zväzu, kde sa nástupníckym štátom stalo iba Rusko.
Profesor európskych štúdii na univerzite v Edinburghu Drew Scott hovorí, že keď ide o EÚ, nútené vypovedanie Škótska by nebolo iba nelegálne, ale že Škótsko by rovnako ako zvyšok Británie museli nanovo vynegociovať v Únii svoje postavenie. A teda okrem iného aj počty hlasov, europoslancov a podobne. Navyše, Únia už v minulosti ukázala schopnosť zvládať podobné situácie, keď sa napríklad zjednotilo Nemecko alebo keď Grónsko EÚ opustilo. Aj keby vznikli nejaké právne otázky, čo nepredpokladá, „riešili by sa ako politická, nie právna otázka.”
Súhlasí s nám aj Angus Robertson, hovorca SNP pre obranu a zahraničné vzťahy. Škótsko je predsa krajinou, ktorá je producentom ropy, vie si niekto predstaviť, kladie rétorickú otázku, „že by sme sa vážne postavili do radu na členstvo za Albánsko a Macedónsko? Veď je to hlúposť.” Rifkind vehementne nesúhlasí. Ak sa Škótsko rozhodne vystúpiť a byť nezávislé (čomu on sám neverí), rozhodne sa vystúpiť aj z EÚ. Strana SNP je podľa neho naivná, ak si myslí, že krajiny ako Španielsko alebo Cyprus, ktoré samy na vlastnom území čelia secesionizmu, to budú Škótom uľahčovať. „Katalánci a Baskovia sa budú pozerať pozorne ako jastrabi.”
Keď ide o otázku členstva v NATO, oficiálnou líniou SNP je odchod z organizácie. V strane sú však aj členovia, ktorí navrhujú prehododnotiť a zmeniť túto politiku strany. Ale to, o čom sa nediskutuje, je otázka jadrových zbraní. Britský jadrový potenciál vrátane jadrových ponoriek, v skutočnosti všetok vojenský jadrový potenciál, je sústredený vo Falsane v Škótsku. William Walker, ktorý učí medzinárodné vzťahy na St Andrew’s University a ktorý o jadrových strelách Trident v minulosti písal, tvrdí, že zatiaľ čo jadrové ponorky by sa mohli presunúť do Lamanšského prielivu, v Británii niet iné vhodné miesto na dislokáciu rakiet. Vybudovanie nových bunkrov by trvalo celé roky. Takže, „trvanie na vysťahovaní námorníctva zo Škótska je ekvivalentom jadrového odzbrojenia Veľkej Británie,” dodáva. Iní s ním nesúhlasia. Tvrdia, že odchod námorníctva by bol problém, ale zvyšok Británie by si s týmto problémom poradil. Myslí si to napríklad sir Rifkind, aj keď aj on varuje, že „všetci, tak Škótsko ako Anglicko, by bolo takouto schizmou a traumou oslabené”. Dodáva, že Británia je dlhodobo upadajúcou mocnosťou a keby prišlo k takémuto vývoju, krajiny ako napríklad Brazília by sa mohli pýtať, prečo sú takéto štáty stále členmi Bezpečnostnej rady OSN. „Vnímanie by sa zmenilo,” dodáva. Británia by síce stratila iba 5,2 milióna obyvateľov a stále by mala 57,2 milióna vlastných obyvateľov, ale mnohí v cudzine by ju začali považovať za ostrov vedľa Európy, rozdelený hranicou uprostred.
.zo Sarajeva do Škótska
Oddnes do dňa referenda bude dosť času na to, aby zazneli všetky argumenty, ktoré treba počuť. Škótom by bolo lepšie, ako hovoria politici SNP, Angličania by ich neťahali do nezákonných a nepopulárnych vojen vo svete. Ale boli by zase malým a nepodstatným štátikom na periférii Európy, tvrdia oponenti nezávislosti. Samozrejme, že na prvý pohľad nevidieť žiadne podobnosti medzi Škótskom a Sarajevom, hovorí mi Igor Stiks, spisovateľ a akademik, ktorý sa narodil v Sarajeve a teraz pôsobí na Edinburgh University, ale sú tu spoločné momenty, ktoré si mnohí neuvedomujú. Veď aj ľudia v bývalej Juhoslávii krátko pred jej rozpadom uverili tomu, že „všetko zostane rovnaké, iba každý z nás bude bohatší. Získame kontrolu nad – v škótskom prípade ťažbou ropy a s tým spojenými sociálnymi benefitmi – a ľudia to ocenia. Už vám ale nepovedia, čo stratíte.” A tu odkazuje na nedozerné dôsledky, ktoré možno len ťažko predpokladať, na nové rozdelenia medzi ľuďmi, na rôznu dynamiku vývoja, ktorá mnohých vytlačí na okraj. „To všetko musíme mať na pamäti. Mnoho ľudí si tu v Británii nemyslí, že skúsenosť z Balkánu im môže niečo povedať. A to je chyba.” Zatiaľ čo on a jeho kolegovia študujú v Škótsku konzekvencie rozpadu Juhoslávie a dopad na otázky občanstva a ďalšie, za ich oknami sa začal odohrávať podobný príbeh.
A čo slovenský a český príklad? Profesorka Judy Battová, ktorá sa dlhodobo venuje strednej Európe, tvrdí, že hoci na prvý pohľad vyzerá situácia odlišne, vidí tu isté podobnosti. Napríklad v tom, ako sú symboly štátnosti dôležité pre Škótov dnes a ako boli pre Slovákov pred vyhlásením nezávislosti. Škóti sa na Slovákov podobajú, pretože aj oni sú v tejto otázke „veľmi ambivalentní”. A hoci Škóti na rozdiel od Slovákov rozhodnú o tejto otázke v referende, je celkom možné, že pred nezávislosťou uprednostnia väčšiu autonómiu. Ak by k tomu došlo, je možné, že Angličania a Británia dospejú k názoru, že udržovať takúto úniu im nestojí za to. A to je niečo, čo môže pripomínať ozvenu konca Československa. Tim Judah/
Novinár, historik a autor viacerých kníh pracuje ako reportér pre britský týždenník Economist. V minulosti bol o. i. korešpondentom z vojny v Kosove, písal pre New York Review of Books, Observer či denníky Times, Sunday Telegraph a Guardian. Pracoval aj pre televíziu BBC. Je autorom piatich kníh o Balkáne a Etiópii, osobitne vysoko hodnotenej knihy Srbi: Dejiny, mýtus a zničenie Juhoslávie, ktorú v roku 1997 vydalo vydavateľstvo Yale University Press. Študoval na London School of Economics a Tufts University. Žije v Londýne, je ženatý a má päť detí. Publikovaný text a cesta do Škótska boli podporené grantom Pulitzer Center.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.