Slovenská pravica dostala od voličov zaslúženú facku. Takú silnú a takú zaslúženú, že jej môže trvať dlho, kým sa spamätá. Je to tvrdá životná skúsenosť hraničiaca s bojom o prežitie. Pravica musí pochopiť, v čom zlyhala, ale dôležité je zobrať si z porážky správnu lekciu. Niektorí pravicoví politici so závisťou pozerajú naľavo od stredu. Radi by kopírovali technológiu moci, ktorá zabezpečí 83 poslancov v parlamente. Bola by to chyba. Nestačí premaľovať fasádu, vymeniť tváre a dať si novú nálepku. Nestačí nahradiť staré modly a rétorické zaklínadlá novými modlami a novými zaklínadlami.
Prečo pravica prehrala? Pretože podliezla všetky latky, ktoré si sama dala. Hovorila voličom o slušnosti, ale príliš často sa musela odvolávať na to, že tí druhí sú ešte horší. Tvrdila, že prináša pozitívne zmeny, ale utopila ich v každodenných hádkach. Pravica pred dvoma rokmi vyvolala veľké očakávania, no stratila schopnosť prinášať výsledky. A nepochopiteľne zahodila dôveru ľudí a potopila vlastnú vládu. Pravicové strany a SDKÚ-DS zvlášť prestali byť aj v očiach mnohých pravicových voličov tou modernejšou, normálnejšou a slušnejšou politickou alternatívou.
.nová doba, nová ponuka
Ak sa za krátkych dvadsať rokov moderného Slovenska vôbec dá hovoriť o tradičných hodnotách pravice, tak je to hlad po zmenách, ktoré modernizujú krajinu. Pravica bola tá sila, ktorá štát demokratizovala, ktorá posilňovala občiansku spoločnosť, ktorá doviedla Slovensko do západného sveta a ktorá postavila základy jeho ekonomického rozvoja. Všetko toto znamenalo hmatateľný posun k lepšiemu z „čiernej diery Európy”. V roku 2006 sa ľuďom na Slovensku žilo lepšie ako v roku 1998. A mnohí to tak cítili, mnohí mohli byť hrdí na to, kde žijú.
Koľkí voliči pravice mohli byť 10. marca 2012 hrdí na to, kam sa Slovensko dostalo? Výsledky volieb nám to povedali jasne. Slušní ľudia, ktorí platia dane, majú nárok na normálne fungujúci štát, v ktorom sa im dobre žije. Majú právo, aby mali dobré štartovacie podmienky pri dôležitých rozhodnutiach v ich živote. Potrebujú mať pocit, že žijú v slušnej krajine. Alebo mať aspoň nádej, že sa kvalita ich života zlepší. Pravica nebola v stave, aby im takúto nádej dala.
Ak chceme byť opäť silní, musíme dať ľuďom novú ponuku. Musíme reagovať na ich oprávnené nároky, musíme im vytvárať lepšie podmienky na ich každodenný život a odstraňovať prekážky. Nesmie sa báť tém, ako sú príliš vysoké ceny, neférové obchodné praktiky a nedostatok škôlok. Znamená to viac počúvať, reagovať na problémy ľudí a zrozumiteľne komunikovať. Pravica už nikdy nesmie zabudnúť, že reformy nie sú ciele našej politiky, ale nástroje, ktoré majú zlepšovať život. Ale rovnako nesmieme rezignovať na ambíciu modernizovať Slovensko. A nesmieme stratiť odvahu ponúkať popri malých vylepšeniach aj veľké, ťažké zmeny. Iná doba si žiada iné reformy. Ale stále sú to reformy, aj keď sa tomuto slovu budeme s odporom vyhýbať.
Bola by chyba spolu s nestráviteľným jazykom plným HDP a makrotabuliek zahodiť aj ambície a obsah. Nestačí, keď sa premaľujeme z mestských intelektuálov na dedinských gazdov. Skutočný koniec slovenskej pravice nastane, keď namiesto poctivej práce s voličom začne fantazírovať, aké iné „-izmy” si prilepí na dobitú fasádu.
.slušná a normálna
Na Slovensku existuje silný dopyt po normálnej pravicovej strane pre normálnych ľudí. Takej, na ktorú si ľudia spomenú ako na prvú, keď potrebujú pomoc. Slušní a pracovití ľudí uveria len slušným a pracovitým politikom. Toto je príležitosť pre pravicu začať si opäť budovať vzťah s voličmi založený na dôvere, že samozrejmé veci budú naozaj samozrejmé, že štát môže normálne fungovať a že život môže byť lepší a pokojnejší. Ten, kto túto príležitosť pochopí a dokáže dať voličom novú ponuku, môže ašpirovať na lídra a byť silou, ktorá pravicu spája.
Autorka je poslankyňa NR SR a kandiduje na predsedníčku SDKÚ.
Prečo pravica prehrala? Pretože podliezla všetky latky, ktoré si sama dala. Hovorila voličom o slušnosti, ale príliš často sa musela odvolávať na to, že tí druhí sú ešte horší. Tvrdila, že prináša pozitívne zmeny, ale utopila ich v každodenných hádkach. Pravica pred dvoma rokmi vyvolala veľké očakávania, no stratila schopnosť prinášať výsledky. A nepochopiteľne zahodila dôveru ľudí a potopila vlastnú vládu. Pravicové strany a SDKÚ-DS zvlášť prestali byť aj v očiach mnohých pravicových voličov tou modernejšou, normálnejšou a slušnejšou politickou alternatívou.
.nová doba, nová ponuka
Ak sa za krátkych dvadsať rokov moderného Slovenska vôbec dá hovoriť o tradičných hodnotách pravice, tak je to hlad po zmenách, ktoré modernizujú krajinu. Pravica bola tá sila, ktorá štát demokratizovala, ktorá posilňovala občiansku spoločnosť, ktorá doviedla Slovensko do západného sveta a ktorá postavila základy jeho ekonomického rozvoja. Všetko toto znamenalo hmatateľný posun k lepšiemu z „čiernej diery Európy”. V roku 2006 sa ľuďom na Slovensku žilo lepšie ako v roku 1998. A mnohí to tak cítili, mnohí mohli byť hrdí na to, kde žijú.
Koľkí voliči pravice mohli byť 10. marca 2012 hrdí na to, kam sa Slovensko dostalo? Výsledky volieb nám to povedali jasne. Slušní ľudia, ktorí platia dane, majú nárok na normálne fungujúci štát, v ktorom sa im dobre žije. Majú právo, aby mali dobré štartovacie podmienky pri dôležitých rozhodnutiach v ich živote. Potrebujú mať pocit, že žijú v slušnej krajine. Alebo mať aspoň nádej, že sa kvalita ich života zlepší. Pravica nebola v stave, aby im takúto nádej dala.
Ak chceme byť opäť silní, musíme dať ľuďom novú ponuku. Musíme reagovať na ich oprávnené nároky, musíme im vytvárať lepšie podmienky na ich každodenný život a odstraňovať prekážky. Nesmie sa báť tém, ako sú príliš vysoké ceny, neférové obchodné praktiky a nedostatok škôlok. Znamená to viac počúvať, reagovať na problémy ľudí a zrozumiteľne komunikovať. Pravica už nikdy nesmie zabudnúť, že reformy nie sú ciele našej politiky, ale nástroje, ktoré majú zlepšovať život. Ale rovnako nesmieme rezignovať na ambíciu modernizovať Slovensko. A nesmieme stratiť odvahu ponúkať popri malých vylepšeniach aj veľké, ťažké zmeny. Iná doba si žiada iné reformy. Ale stále sú to reformy, aj keď sa tomuto slovu budeme s odporom vyhýbať.
Bola by chyba spolu s nestráviteľným jazykom plným HDP a makrotabuliek zahodiť aj ambície a obsah. Nestačí, keď sa premaľujeme z mestských intelektuálov na dedinských gazdov. Skutočný koniec slovenskej pravice nastane, keď namiesto poctivej práce s voličom začne fantazírovať, aké iné „-izmy” si prilepí na dobitú fasádu.
.slušná a normálna
Na Slovensku existuje silný dopyt po normálnej pravicovej strane pre normálnych ľudí. Takej, na ktorú si ľudia spomenú ako na prvú, keď potrebujú pomoc. Slušní a pracovití ľudí uveria len slušným a pracovitým politikom. Toto je príležitosť pre pravicu začať si opäť budovať vzťah s voličmi založený na dôvere, že samozrejmé veci budú naozaj samozrejmé, že štát môže normálne fungovať a že život môže byť lepší a pokojnejší. Ten, kto túto príležitosť pochopí a dokáže dať voličom novú ponuku, môže ašpirovať na lídra a byť silou, ktorá pravicu spája.
Autorka je poslankyňa NR SR a kandiduje na predsedníčku SDKÚ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.