Európa by mala by šťastná, že USA nás svojím rozhodnutím dostali do situácie, v ktorej my Európania nemáme inú voľbu, iba začať sa vážne zaoberať budúcnosťou nášho obranného potenciálu bez šance tu a tam si podriemkať na pohodlnom vankúši amerických vojenských záruk.
Globálne bezpečnostné prostredie naberá na dynamike, aká je možno porovnateľná iba s obdobím krátko po páde komunizmu. Je ťažké odhadnúť, aké geopolitické a bezpečnostné dopady bude mať Arabská jar. Nevieme, čo prinesie vývoj v Iráne, Sýrii, či v niektorých zlyhávajúcich stredoafrických krajinách, napríklad v Južnom Sudáne alebo v Somálsku. Čelíme ekonomickej kríze, ktorá dnes reálne ohrozuje už aj stabilitu viacerých členských štátov EÚ a ktorá pravdepodobne neumožní v najbližších rokoch zásadným spôsobom prekonať jednu z chronických chorôb Európy – dlhodobé opomínanie významu jej obranného potenciálu. Generálny tajomník NATO preto už dlhší čas otvorene hovorí o bezpečnostnej kríze, ktorá môže nasledovať po globálnej ekonomickej kríze, ak európske štáty budú naďalej pokračovať v demontáži svojho obranného potenciálu. To posledné, čo dnes oslabená Európa potrebuje, je prepuknutie nového konfliktu. My Európania si bez priamej či nepriamej spoluúčasti USA nedokážeme v dohľadnom čase poradiť s bezpečnostnou krízou ani v európskom priestore. Pri pohľade na množiace sa vyhlásenia o plánoch európskych lídrov na drastické znižovanie obranných výdavkov (naposledy Česko a Španielsko), sa niet čomu čudovať.
Kríza je vždy aj príležitosť, ktorú by bolo nerozumné nevyužiť. Rozumné je zlepšiť efektivitu a transparentnosť využívania dostupných obranných zdrojov, pred deštruktívnym plošným „šetrením“, aké už zažil azda každý rezort obrany v Európe. Krátkodobým cieľom každého štátu EÚ musí byť uchovanie toho obranného potenciálu, ktorým disponuje a do ktorého investoval nemalé zdroje.
Čo sa týka nových prístupov k rozvoju obranného potenciálu Európy, situácia je o čosi zložitejšia. Ako opakovane zaznelo na GLOBSEC-u, Európa musí získať schopnosť vojensky zasiahnuť ako celok, a to v celom spektre bojových operácií. To je podľa viacerých diskutujúcich jediná cesta, ako si udržať geopolitický vplyv. Má to však háčik. EÚ, rovnako ako NATO, nemá vlastné vojenské sily. Tie vlastnia – a o ich použití rozhodujú – členské krajiny. Azda najviac sa v rámci EÚ, ale aj NATO diskutuje o zdieľaní alebo združovaní vojenských spôsobilostí. Z ekonomického hľadiska je to dobrá myšlienka, ale iba ak pripustíme, že cieľom zdieľania a združovania spôsobilostí nebude ešte výraznejší tlak na znižovanie výdavkov na obranu, ale získanie prístupu k moderným vojenským spôsobilostiam za rovnaké peniaze. O čosi horšie je to už pri pohľade na vojenské aspekty a takmer beznádejne to zatiaľ vyzerá pri pohľade na politické a legislatívne aspekty zdieľania a združovania vojenských spôsobilostí. Ako v zásade všetky doterajšie iniciatívy tohto typu (napríklad koncept síl reakčných síl NATO, ale aj koncept bojových skupín EÚ), aj iniciatíva na zdieľanie a združovanie spôsobilostí skôr či neskôr narazí na kľúčovú prekážku, ktorá zabráni akémukoľvek pokroku smerom k spoločnému obrannému potenciálu Európy. Jasne ju pomenoval jeden účastník GLOBSEC-u, tvrdiac, že „kým Európania neprevezmú plnú zodpovednosť za vlastnú bezpečnosť a za stabilitu v ich bezprostrednom okolí, Európa nebude mať spoločné vojenské kapacity.“ Slovami iného diskutéra „Európa musí jasne definovať, čo chce brániť a musí byť presvedčená, že má zmysel za to preliať krv vlastných občanov.“
Aká je, a najmä aká bude úloha Európy pri obrane Európy? Všetko nasvedčuje tomu, že európskym imperatívom najbližších rokov bude niečo, čomu asi najlepšie pristane označenie „obrana obranného potenciálu európskych štátov“. Pre budúcnosť však bude rozhodujúce, aký mix opatrení európske štáty namiešajú do tejto „obrany“. Medzinárodné riešenia, využívajúce platformu NATO a EÚ, by v tomto mixe rozhodne nemali chýbať, a to aj napriek všetkým zdanlivo neprekonateľným prekážkam.
Autor je členom Generálneho štábu ozbrojených síl SR.
Globálne bezpečnostné prostredie naberá na dynamike, aká je možno porovnateľná iba s obdobím krátko po páde komunizmu. Je ťažké odhadnúť, aké geopolitické a bezpečnostné dopady bude mať Arabská jar. Nevieme, čo prinesie vývoj v Iráne, Sýrii, či v niektorých zlyhávajúcich stredoafrických krajinách, napríklad v Južnom Sudáne alebo v Somálsku. Čelíme ekonomickej kríze, ktorá dnes reálne ohrozuje už aj stabilitu viacerých členských štátov EÚ a ktorá pravdepodobne neumožní v najbližších rokoch zásadným spôsobom prekonať jednu z chronických chorôb Európy – dlhodobé opomínanie významu jej obranného potenciálu. Generálny tajomník NATO preto už dlhší čas otvorene hovorí o bezpečnostnej kríze, ktorá môže nasledovať po globálnej ekonomickej kríze, ak európske štáty budú naďalej pokračovať v demontáži svojho obranného potenciálu. To posledné, čo dnes oslabená Európa potrebuje, je prepuknutie nového konfliktu. My Európania si bez priamej či nepriamej spoluúčasti USA nedokážeme v dohľadnom čase poradiť s bezpečnostnou krízou ani v európskom priestore. Pri pohľade na množiace sa vyhlásenia o plánoch európskych lídrov na drastické znižovanie obranných výdavkov (naposledy Česko a Španielsko), sa niet čomu čudovať.
Kríza je vždy aj príležitosť, ktorú by bolo nerozumné nevyužiť. Rozumné je zlepšiť efektivitu a transparentnosť využívania dostupných obranných zdrojov, pred deštruktívnym plošným „šetrením“, aké už zažil azda každý rezort obrany v Európe. Krátkodobým cieľom každého štátu EÚ musí byť uchovanie toho obranného potenciálu, ktorým disponuje a do ktorého investoval nemalé zdroje.
Čo sa týka nových prístupov k rozvoju obranného potenciálu Európy, situácia je o čosi zložitejšia. Ako opakovane zaznelo na GLOBSEC-u, Európa musí získať schopnosť vojensky zasiahnuť ako celok, a to v celom spektre bojových operácií. To je podľa viacerých diskutujúcich jediná cesta, ako si udržať geopolitický vplyv. Má to však háčik. EÚ, rovnako ako NATO, nemá vlastné vojenské sily. Tie vlastnia – a o ich použití rozhodujú – členské krajiny. Azda najviac sa v rámci EÚ, ale aj NATO diskutuje o zdieľaní alebo združovaní vojenských spôsobilostí. Z ekonomického hľadiska je to dobrá myšlienka, ale iba ak pripustíme, že cieľom zdieľania a združovania spôsobilostí nebude ešte výraznejší tlak na znižovanie výdavkov na obranu, ale získanie prístupu k moderným vojenským spôsobilostiam za rovnaké peniaze. O čosi horšie je to už pri pohľade na vojenské aspekty a takmer beznádejne to zatiaľ vyzerá pri pohľade na politické a legislatívne aspekty zdieľania a združovania vojenských spôsobilostí. Ako v zásade všetky doterajšie iniciatívy tohto typu (napríklad koncept síl reakčných síl NATO, ale aj koncept bojových skupín EÚ), aj iniciatíva na zdieľanie a združovanie spôsobilostí skôr či neskôr narazí na kľúčovú prekážku, ktorá zabráni akémukoľvek pokroku smerom k spoločnému obrannému potenciálu Európy. Jasne ju pomenoval jeden účastník GLOBSEC-u, tvrdiac, že „kým Európania neprevezmú plnú zodpovednosť za vlastnú bezpečnosť a za stabilitu v ich bezprostrednom okolí, Európa nebude mať spoločné vojenské kapacity.“ Slovami iného diskutéra „Európa musí jasne definovať, čo chce brániť a musí byť presvedčená, že má zmysel za to preliať krv vlastných občanov.“
Aká je, a najmä aká bude úloha Európy pri obrane Európy? Všetko nasvedčuje tomu, že európskym imperatívom najbližších rokov bude niečo, čomu asi najlepšie pristane označenie „obrana obranného potenciálu európskych štátov“. Pre budúcnosť však bude rozhodujúce, aký mix opatrení európske štáty namiešajú do tejto „obrany“. Medzinárodné riešenia, využívajúce platformu NATO a EÚ, by v tomto mixe rozhodne nemali chýbať, a to aj napriek všetkým zdanlivo neprekonateľným prekážkam.
Autor je členom Generálneho štábu ozbrojených síl SR.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.