Na najvyššej oficiálnej úrovni sa to deje napr. dôrazom na novú evanjelizáciu (tejto téme sa bude venovať najbližšia biskupská synoda vo Vatikáne). Na úrovni teológov, farárov a zástupcov farností (zvlášť v nemeckej jazykovej oblasti) mnohí prichádzajú s požiadavkami reforiem v cirkvi, ktoré by pomohli obnoviť kresťanský život v podmienkach súčasnej spoločnosti.
V rámci Teologického fóra (TF) vnímame, že situácia na Slovensku je čiastočne iná ako v západnej Európe; základné problémy, ako aj pozitíva a negatíva v cirkvi však považujeme za spoločné. Preto sa ako katolícki kresťania zo Slovenska zapájame do hľadania riešení pre život cirkvi a chceme spolupracovať na jej obnove.
V nasledujúcom texte predkladáme za Teologické fórum niekoľko téz na diskusiu i následnú realizáciu.
1. Modlitba
Pri každej vhodnej príležitosti budeme hovoriť o potrebe obnovy katolíckej cirkvi v duchu evanjelia a aktuálnych potrieb našich čias. Počas slávenia bohoslužieb a pri ďalších vhodných verejných príležitostiach budeme sa modliť za uskutočnenie cirkevnej reformy a za našich bratov a sestry vo svete, ktorí sa zasadzujú za obnovu cirkvi.
2. Eucharistia
Slávenie eucharistie chápeme ako konanie spoločenstva, ktoré sa zasväcuje do Kristovej lásky, preto budeme poukazovať na rozdiel medzi slávením eucharistie len podľa noriem cirkvi a slávením eucharistie aj podľa Ježišovho príkladu. Zároveň sa budeme usilovať, aby spoločenstvo eucharistického slávenia bolo príťažlivé aj pre tých, ktorí sa úradnými normami cirkvi cítia vylúčení z tohto spoločenstva, hoci osobne túžia zažiť to isté, čo dával spravodlivým i hriešnikom skúsiť Ježiš, keď im prvý šiel v ústrety. My dnes máme ísť takto v ústrety pokrsteným katolíkom, čo sa nedokážu vo všetkom stotožniť so svojou cirkvou, členom iných kresťanských cirkví, ľuďom hľadajúcim, čo v cirkvi nikdy reálne neboli, i tzv. „problémovým“ skupinám, ako sú napr. ľudia rozvedení a znovu sobášení. Slávenie eucharistie „na Ježišovu pamiatku“ zároveň pokladáme za model, ktorý nie je určujúcim len pre samotné sviatostné slávenie, ale aj pre štruktúry života cirkvi celkove. Tieto štruktúry majú mať už na prvý pohľad charakter služobný a synodálny v zmysle toho evanjelia, ktoré cirkev číta na Zelený štvrtok (Jn13,1-15), nie mocenský a byrokratický.
3. Kňazi
Pripomíname zodpovednosť vedenia cirkvi i bežných veriacich za úpadok kňazov vo farskej službe, od ktorých sa očakáva veľký pracovný výkon, ale málokto sa zaujíma o podmienky, v ktorých musia pracovať a žiť. Vedenie cirkvi na Slovensku kňazov zväčša prekladá z miesta na miesto bez zohľadnenia ich názoru a názorov ich farností. Zdá sa, že biskupi pokladajú za správne, keď si kňazi nikde a s nikým nevytvoria domov a sú kedykoľvek k dispozícii ako vojaci na fronte. Systém, v ktorom cirkev bežne funguje, tlačí vlastne kňazov k tomu, aby fungovali ako manažéri cirkevného života a vykonávatelia rituálov bez osobných vzťahov. Naši kňazi celebrujú eucharistiu príliš často – v nedeľu mnohí až štyrikrát, vo všedné dni bežne dvakrát – pričom počas veľkých sviatkov sa vznešené eucharistické slávenie mení priam na otrockú prácu. Na Slovensku nebol reálne nikdy propagovaný a zavedený trvalý diakonát, a takisto ani povolanie pastorálnych asistentov a asistentiek. V podmienkach, kde kňaza nemá kto zastúpiť v jeho službe, kňazi v mnohých prípadoch eucharistiu a ďalšie sviatosti neslávia, ale iba mechanicky vykonávajú. Namiesto toho, aby sa kňazi slávením liturgie duchovne posilňovali, stávajú sa unavenými a duchovne vyprázdnenými. Vieme, že v mnohých farnostiach nie je možné hneď redukovať slávenie sv. omší, na ktoré sú ľudia zvyknutí. Chceme však hľadať také formy slávenia eucharistie, ktoré by kňazov odľahčili a zároveň viac zviditeľnili krstné kňazstvo všetkých veriacich.
4. Farnosti
Na Slovensku je podobný nedostatok kňazov ako v mnohých iných krajinách. V západnej Európe riešia biskupi nedostatok kňazov zlučovaním farností do veľkých administratívnych celkov – megafarností. Na Slovensku sú už dávnejšie veľké mestské farnosti, kde jeden kňaz má na starosti desať a viac tisícovú farnosť. Riešením pritom nie sú ani viacerí kňazi v jednej farnosti, najmä keď sú považovaní za mobilný personál, čo nepotrebuje s ľuďmi trvalejšie zdieľať ich starosti a radosti. Tiež nemožno nevidieť, že aj tam, kde kňazi spravujú prehľadné spoločenstvá (zvlášť na vidieku), často pastorácia nefunguje, pretože vďaka dlhoročnému blokovaniu reforiem v cirkvi a uprednostneniu celibátu pred inými potrebnými vlastnosťami kňazov, máme mnoho kňazov, ktorí sú neschopní budovať a viesť skutočné cirkevné spoločenstvo. Preto sa budeme usilovať o transformáciu farností z administratívnych jednotiek na spoločenstvá konkrétnych bratov a sestier, kde kňaz v úlohe služobníka jednoty spoločenstva prijme v ňom svoje miesto ako jeden z bratov a spoločenstvo zasa prijme svoju zodpovednosť za duchovný i hospodársky život farnosti. Zároveň budeme podporovať vznik alternatívnych bázových farností na čele so zodpovednými osobami (či už vysvätenými alebo nie), ktoré nebudú zamerané len na vlastnú duchovnú realizáciu, ale v zmysle základnej služby cirkvi pre svet budú otvorené pre všetkých hľadajúcich.
5. Duchovné povolania
Sme presvedčení, že Ježiš Kristus aj dnes, podobne ako v prvých kresťanských časoch, povoláva do služby cirkvi mužov a ženy rôzneho stavu a vzdelania, ktorí chcú napomáhať jednotu a povzbudzovať bratov a sestry vo viere. Zároveň tým ženám a mužom, ktorých miestne cirkevné spoločenstvo rozpozná v ich kňazskom povolaní, budeme dávať verejný priestor na ich službu a svedectvo. V tejto súvislosti podporujeme úsilie našich katolíckych bratov a sestier vo svete, aby sa zmenili cirkevno-právne normy o prístupe k služobnému kňazstvu v cirkvi smerom k väčšej pluralite povolaní. Pokladáme za správne spájať s kňazským životom predstavu o evanjeliom odporúčanej slobode pre Božie kráľovstvo. Túto slobodu však nechápeme ako „single“ životný štýl. Na Slovensku máme dobré skúsenosti so službou ženatých gréckokatolíckych kňazov, ktorí slúžia aj veriacim rímskokatolíckeho obradu. Podobne máme dobré skúsenosti so ženatými mužmi, ktorí sa v časoch komunistickej totality dali tajne vysvätiť za kňazov a obetavo popri svojej rodine a civilnom zamestnaní slúžili ľuďom ako kňazi. Na Slovensku máme aj mnoho kňazov, ktorí sa rozhodli vstúpiť do zodpovedného vzťahu so ženou a do manželstva, a preto podľa súčasných cirkevných noriem museli ukončiť svoju verejnú kňazskú službu. K tým spomedzi nich, ktorí si vážia svoje služobné kňazstvo ako Boží dar pre ľudí a chcú ho naďalej žiť, sa hlásime ako ku svojim kolegom a bratom a odmietame ich pokladať za vylúčených zo sviatostí a spoločenstva. Naopak, budeme hľadať možnosti, ako ich zapojiť do pastoračnej služby.
6. Katechéza
Spolu s inými zodpovednými ľuďmi v cirkvi konštatujeme, že odovzdávanie viery mladým generáciám je v súčasnosti v našich rodinách a cirkevných spoločenstvách veľmi nedostatočné. Problém vidíme aj v tom, že systém vyučovania náboženstva, ako sa po r. 1990 zaviedol na Slovensku, navodzuje ilúziu, že zodpovednosť za formovanie vo viere majú predovšetkým učiteľky a učitelia náboženstva na školách. V predstavách mnohých ľudí sa zo zvestovania evanjelia stal školský predmet, ktorý pre žiakov predstavuje skôr ďalšiu povinnosť ako skúsenosť Božej blízkosti. Kvalita vyučovania náboženstva na našich školách je veľmi rôznorodá, pričom závisí od osobnosti, vzdelanosti a „zápalu“ jednotlivých katechétov. Niektorí z nich sú obetavými sprievodcami a priateľmi mladých ľudí, iní však len podávajú formálne poučky bez vplyvu na život detí a mládeže. Podobne aj príprava na sviatosť birmovania mimo školy býva pričasto formálna a zameriava sa na vonkajšie prejavy kresťanstva. Preto pri zvestovaní kresťanskej viery pokladáme za dôležité zdôrazniť úlohu rodín a menších spoločenstiev vo farnosti. Budeme sa usilovať, aby sa príprava na sviatosti a ďalšia kresťanská formácia preniesli viac do rodín a spoločenstiev. Pri úlohe zvestovať vieru mladej generácii sa opätovne ukazuje, ako je nevyhnutné, aby sa služobné kňazské povolanie nechápalo v cirkvi exkluzívne, ale aby sa podporovala pluralita povolaní, ktoré sa osvedčia v službe detí i starcov, zdravých i chorých, ľudí jednoduchých i vzdelancov.
7. Financie
Požadujeme odluku financovania cirkvi od štátu, ktorá sa uskutoční po dohovore so zástupcami celého ľudu cirkvi, nie na základe utajených dohôd medzi biskupmi a politikmi. Štát sa nemôže vyvliecť zo spolufinancovania kultúrnych pamiatok vo vlastníctve cirkvi a z podpory tých sociálnych aktivít cirkvi, ktoré slúžia všetkým občanom. Na druhej strane pokladáme za zahanbujúce, aby naši kňazi v plnom pastoračnom pracovnom úväzku boli odkázaní na minimálne mzdy zo štátneho rozpočtu namiesto toho, aby ich prácu finančne ocenili samotní členovia cirkvi. Cirkevné financie podľa zásady subsidiarity musia rozdeľovať a kontrolovať tí členovia cirkvi, ktorí ich vytvárajú. Preto budeme presadzovať, aby členovia cirkvi chápali samých seba ako zodpovedných vlastníkov cirkevného majetku, a tak sa aj správali voči vedeniu cirkvi a štátu. Biskupské úrady majú mať vo veciach cirkevnej ekonomiky koordinačnú, nie nekontrolovateľnú mocenskú pozíciu, oddelenú od cirkevnej základne.
.záver
Svojimi záväzkami a podporou reforiem v cirkvi chceme preklenúť priepasť, ktorá jestvuje medzi pápežom a ním menovanými biskupmi na jednej strane a kňazmi a veriacimi ľuďmi na strane druhej. Biskupov nepokladáme za „pánov našej viery“, ani za otcov Božieho ľudu v patriarchálnom zmysle, ale za našich bratov v ich špecifickej službe jednote univerzálnej cirkvi. Cirkev nemá byť stádom nesamostatných ľudí ani zbierkou nespolupracujúcich individualistov, ale spoločenstvom ľudí vzájomného dialógu, svedectva a služby.
Naše návrhy na obnovu cirkvi neadresujeme predovšetkým vyšším cirkevným úradom, ale predkladáme ich na diskusiu a realizáciu. Vďačne privítame, ak sa stanú súčasťou života a budú sa realizovať aj pomocou vyšších cirkevných predstaviteľov. Vychádzame však zo skúseností, že všetky dôležité udalosti v dejinách cirkvi sa najprv žili na úrovni základne, otestovali sa v praxi, a až následne boli celocirkevne vyhodnotené a potvrdené. Svedectvo života vždy predchádza formulácii normy.
Záverom chceme dosvedčiť, že reformní katolíci, za ktorých sa pokladáme, nie sú sekularizovaní alebo liberalizovaní ľudia, nežijúci z pravej viery. Neprispôsobujeme sa duchu doby, ale duchu evanjelia v aktuálnej dobe. Toto nech zostane tým skutočným obsahom výhrady svedomia, ktorý povýši za svoj osobný princíp každý skutočný kresťan a katolík.
Text bol schválený členmi Teologického fóra v Nitre, dňa 3. marca 2012. Predsedom združenia je katolícky kňaz Karol Moravčík. Text vyšiel pôvodne na stranke teoforum.sk, v časopise vyšla jeho skrátená verzia.
V rámci Teologického fóra (TF) vnímame, že situácia na Slovensku je čiastočne iná ako v západnej Európe; základné problémy, ako aj pozitíva a negatíva v cirkvi však považujeme za spoločné. Preto sa ako katolícki kresťania zo Slovenska zapájame do hľadania riešení pre život cirkvi a chceme spolupracovať na jej obnove.
V nasledujúcom texte predkladáme za Teologické fórum niekoľko téz na diskusiu i následnú realizáciu.
1. Modlitba
Pri každej vhodnej príležitosti budeme hovoriť o potrebe obnovy katolíckej cirkvi v duchu evanjelia a aktuálnych potrieb našich čias. Počas slávenia bohoslužieb a pri ďalších vhodných verejných príležitostiach budeme sa modliť za uskutočnenie cirkevnej reformy a za našich bratov a sestry vo svete, ktorí sa zasadzujú za obnovu cirkvi.
2. Eucharistia
Slávenie eucharistie chápeme ako konanie spoločenstva, ktoré sa zasväcuje do Kristovej lásky, preto budeme poukazovať na rozdiel medzi slávením eucharistie len podľa noriem cirkvi a slávením eucharistie aj podľa Ježišovho príkladu. Zároveň sa budeme usilovať, aby spoločenstvo eucharistického slávenia bolo príťažlivé aj pre tých, ktorí sa úradnými normami cirkvi cítia vylúčení z tohto spoločenstva, hoci osobne túžia zažiť to isté, čo dával spravodlivým i hriešnikom skúsiť Ježiš, keď im prvý šiel v ústrety. My dnes máme ísť takto v ústrety pokrsteným katolíkom, čo sa nedokážu vo všetkom stotožniť so svojou cirkvou, členom iných kresťanských cirkví, ľuďom hľadajúcim, čo v cirkvi nikdy reálne neboli, i tzv. „problémovým“ skupinám, ako sú napr. ľudia rozvedení a znovu sobášení. Slávenie eucharistie „na Ježišovu pamiatku“ zároveň pokladáme za model, ktorý nie je určujúcim len pre samotné sviatostné slávenie, ale aj pre štruktúry života cirkvi celkove. Tieto štruktúry majú mať už na prvý pohľad charakter služobný a synodálny v zmysle toho evanjelia, ktoré cirkev číta na Zelený štvrtok (Jn13,1-15), nie mocenský a byrokratický.
3. Kňazi
Pripomíname zodpovednosť vedenia cirkvi i bežných veriacich za úpadok kňazov vo farskej službe, od ktorých sa očakáva veľký pracovný výkon, ale málokto sa zaujíma o podmienky, v ktorých musia pracovať a žiť. Vedenie cirkvi na Slovensku kňazov zväčša prekladá z miesta na miesto bez zohľadnenia ich názoru a názorov ich farností. Zdá sa, že biskupi pokladajú za správne, keď si kňazi nikde a s nikým nevytvoria domov a sú kedykoľvek k dispozícii ako vojaci na fronte. Systém, v ktorom cirkev bežne funguje, tlačí vlastne kňazov k tomu, aby fungovali ako manažéri cirkevného života a vykonávatelia rituálov bez osobných vzťahov. Naši kňazi celebrujú eucharistiu príliš často – v nedeľu mnohí až štyrikrát, vo všedné dni bežne dvakrát – pričom počas veľkých sviatkov sa vznešené eucharistické slávenie mení priam na otrockú prácu. Na Slovensku nebol reálne nikdy propagovaný a zavedený trvalý diakonát, a takisto ani povolanie pastorálnych asistentov a asistentiek. V podmienkach, kde kňaza nemá kto zastúpiť v jeho službe, kňazi v mnohých prípadoch eucharistiu a ďalšie sviatosti neslávia, ale iba mechanicky vykonávajú. Namiesto toho, aby sa kňazi slávením liturgie duchovne posilňovali, stávajú sa unavenými a duchovne vyprázdnenými. Vieme, že v mnohých farnostiach nie je možné hneď redukovať slávenie sv. omší, na ktoré sú ľudia zvyknutí. Chceme však hľadať také formy slávenia eucharistie, ktoré by kňazov odľahčili a zároveň viac zviditeľnili krstné kňazstvo všetkých veriacich.
4. Farnosti
Na Slovensku je podobný nedostatok kňazov ako v mnohých iných krajinách. V západnej Európe riešia biskupi nedostatok kňazov zlučovaním farností do veľkých administratívnych celkov – megafarností. Na Slovensku sú už dávnejšie veľké mestské farnosti, kde jeden kňaz má na starosti desať a viac tisícovú farnosť. Riešením pritom nie sú ani viacerí kňazi v jednej farnosti, najmä keď sú považovaní za mobilný personál, čo nepotrebuje s ľuďmi trvalejšie zdieľať ich starosti a radosti. Tiež nemožno nevidieť, že aj tam, kde kňazi spravujú prehľadné spoločenstvá (zvlášť na vidieku), často pastorácia nefunguje, pretože vďaka dlhoročnému blokovaniu reforiem v cirkvi a uprednostneniu celibátu pred inými potrebnými vlastnosťami kňazov, máme mnoho kňazov, ktorí sú neschopní budovať a viesť skutočné cirkevné spoločenstvo. Preto sa budeme usilovať o transformáciu farností z administratívnych jednotiek na spoločenstvá konkrétnych bratov a sestier, kde kňaz v úlohe služobníka jednoty spoločenstva prijme v ňom svoje miesto ako jeden z bratov a spoločenstvo zasa prijme svoju zodpovednosť za duchovný i hospodársky život farnosti. Zároveň budeme podporovať vznik alternatívnych bázových farností na čele so zodpovednými osobami (či už vysvätenými alebo nie), ktoré nebudú zamerané len na vlastnú duchovnú realizáciu, ale v zmysle základnej služby cirkvi pre svet budú otvorené pre všetkých hľadajúcich.
5. Duchovné povolania
Sme presvedčení, že Ježiš Kristus aj dnes, podobne ako v prvých kresťanských časoch, povoláva do služby cirkvi mužov a ženy rôzneho stavu a vzdelania, ktorí chcú napomáhať jednotu a povzbudzovať bratov a sestry vo viere. Zároveň tým ženám a mužom, ktorých miestne cirkevné spoločenstvo rozpozná v ich kňazskom povolaní, budeme dávať verejný priestor na ich službu a svedectvo. V tejto súvislosti podporujeme úsilie našich katolíckych bratov a sestier vo svete, aby sa zmenili cirkevno-právne normy o prístupe k služobnému kňazstvu v cirkvi smerom k väčšej pluralite povolaní. Pokladáme za správne spájať s kňazským životom predstavu o evanjeliom odporúčanej slobode pre Božie kráľovstvo. Túto slobodu však nechápeme ako „single“ životný štýl. Na Slovensku máme dobré skúsenosti so službou ženatých gréckokatolíckych kňazov, ktorí slúžia aj veriacim rímskokatolíckeho obradu. Podobne máme dobré skúsenosti so ženatými mužmi, ktorí sa v časoch komunistickej totality dali tajne vysvätiť za kňazov a obetavo popri svojej rodine a civilnom zamestnaní slúžili ľuďom ako kňazi. Na Slovensku máme aj mnoho kňazov, ktorí sa rozhodli vstúpiť do zodpovedného vzťahu so ženou a do manželstva, a preto podľa súčasných cirkevných noriem museli ukončiť svoju verejnú kňazskú službu. K tým spomedzi nich, ktorí si vážia svoje služobné kňazstvo ako Boží dar pre ľudí a chcú ho naďalej žiť, sa hlásime ako ku svojim kolegom a bratom a odmietame ich pokladať za vylúčených zo sviatostí a spoločenstva. Naopak, budeme hľadať možnosti, ako ich zapojiť do pastoračnej služby.
6. Katechéza
Spolu s inými zodpovednými ľuďmi v cirkvi konštatujeme, že odovzdávanie viery mladým generáciám je v súčasnosti v našich rodinách a cirkevných spoločenstvách veľmi nedostatočné. Problém vidíme aj v tom, že systém vyučovania náboženstva, ako sa po r. 1990 zaviedol na Slovensku, navodzuje ilúziu, že zodpovednosť za formovanie vo viere majú predovšetkým učiteľky a učitelia náboženstva na školách. V predstavách mnohých ľudí sa zo zvestovania evanjelia stal školský predmet, ktorý pre žiakov predstavuje skôr ďalšiu povinnosť ako skúsenosť Božej blízkosti. Kvalita vyučovania náboženstva na našich školách je veľmi rôznorodá, pričom závisí od osobnosti, vzdelanosti a „zápalu“ jednotlivých katechétov. Niektorí z nich sú obetavými sprievodcami a priateľmi mladých ľudí, iní však len podávajú formálne poučky bez vplyvu na život detí a mládeže. Podobne aj príprava na sviatosť birmovania mimo školy býva pričasto formálna a zameriava sa na vonkajšie prejavy kresťanstva. Preto pri zvestovaní kresťanskej viery pokladáme za dôležité zdôrazniť úlohu rodín a menších spoločenstiev vo farnosti. Budeme sa usilovať, aby sa príprava na sviatosti a ďalšia kresťanská formácia preniesli viac do rodín a spoločenstiev. Pri úlohe zvestovať vieru mladej generácii sa opätovne ukazuje, ako je nevyhnutné, aby sa služobné kňazské povolanie nechápalo v cirkvi exkluzívne, ale aby sa podporovala pluralita povolaní, ktoré sa osvedčia v službe detí i starcov, zdravých i chorých, ľudí jednoduchých i vzdelancov.
7. Financie
Požadujeme odluku financovania cirkvi od štátu, ktorá sa uskutoční po dohovore so zástupcami celého ľudu cirkvi, nie na základe utajených dohôd medzi biskupmi a politikmi. Štát sa nemôže vyvliecť zo spolufinancovania kultúrnych pamiatok vo vlastníctve cirkvi a z podpory tých sociálnych aktivít cirkvi, ktoré slúžia všetkým občanom. Na druhej strane pokladáme za zahanbujúce, aby naši kňazi v plnom pastoračnom pracovnom úväzku boli odkázaní na minimálne mzdy zo štátneho rozpočtu namiesto toho, aby ich prácu finančne ocenili samotní členovia cirkvi. Cirkevné financie podľa zásady subsidiarity musia rozdeľovať a kontrolovať tí členovia cirkvi, ktorí ich vytvárajú. Preto budeme presadzovať, aby členovia cirkvi chápali samých seba ako zodpovedných vlastníkov cirkevného majetku, a tak sa aj správali voči vedeniu cirkvi a štátu. Biskupské úrady majú mať vo veciach cirkevnej ekonomiky koordinačnú, nie nekontrolovateľnú mocenskú pozíciu, oddelenú od cirkevnej základne.
.záver
Svojimi záväzkami a podporou reforiem v cirkvi chceme preklenúť priepasť, ktorá jestvuje medzi pápežom a ním menovanými biskupmi na jednej strane a kňazmi a veriacimi ľuďmi na strane druhej. Biskupov nepokladáme za „pánov našej viery“, ani za otcov Božieho ľudu v patriarchálnom zmysle, ale za našich bratov v ich špecifickej službe jednote univerzálnej cirkvi. Cirkev nemá byť stádom nesamostatných ľudí ani zbierkou nespolupracujúcich individualistov, ale spoločenstvom ľudí vzájomného dialógu, svedectva a služby.
Naše návrhy na obnovu cirkvi neadresujeme predovšetkým vyšším cirkevným úradom, ale predkladáme ich na diskusiu a realizáciu. Vďačne privítame, ak sa stanú súčasťou života a budú sa realizovať aj pomocou vyšších cirkevných predstaviteľov. Vychádzame však zo skúseností, že všetky dôležité udalosti v dejinách cirkvi sa najprv žili na úrovni základne, otestovali sa v praxi, a až následne boli celocirkevne vyhodnotené a potvrdené. Svedectvo života vždy predchádza formulácii normy.
Záverom chceme dosvedčiť, že reformní katolíci, za ktorých sa pokladáme, nie sú sekularizovaní alebo liberalizovaní ľudia, nežijúci z pravej viery. Neprispôsobujeme sa duchu doby, ale duchu evanjelia v aktuálnej dobe. Toto nech zostane tým skutočným obsahom výhrady svedomia, ktorý povýši za svoj osobný princíp každý skutočný kresťan a katolík.
Text bol schválený členmi Teologického fóra v Nitre, dňa 3. marca 2012. Predsedom združenia je katolícky kňaz Karol Moravčík. Text vyšiel pôvodne na stranke teoforum.sk, v časopise vyšla jeho skrátená verzia.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.