Svet Fedora Gála

Nedávno som v súkromnom maile Petrovi Zajacovi napísal približne toto: „Som osamelý, ale nie sám, som intelektuál, ale premýšľam o tom, čo vidím a cítim, nechodím za kultúrou, pochôdzky Prahou mi bohato stačia… Všednodenné obrazy, zvuky, významy. Tu a tam sa niečo zachytí a pobudne. Dnes, napríklad, sa mi po zobudení vybavila táto spomienka spred mnohých desaťročí: Stojím s Mišom Áčom na Námestí SNP a počúvam Markuša, vtedy predsedu Matice slovenskej, ako buráca o nose medzi očami. Myslel tým používanie slovenského jazyka v privátnom aj úradnom styku bez výnimky. Keď som sa rozhliadol, vidím, že okolo mňa je prázdny kruh. A to bolo to námestie plné. Tento blik má v mojej pamäti istot významnejšie postavenie ako všetky štátoprávne diskusie z tých čias. Potom som si zašiel na Staromestské námestie na kávu a panáka. Čašník, Macedónec, sa po anglicky rozhovoril o tom, že chaos, ktorý momentálne prežívame, je predzvesťou novej doby – doby ľudskosti a humanity. Cestou domov som sa stavil na farmárskych trhoch a nakúpil jedlo a pitie.“
Peter Zajac ma pochválil: „Áno toto je modálna semiotika,“ napísal. Že neviete, čo je modálna semiotika? Ani ja som to ešte nedávno nevedel. P. Z. mi vysvetlil, že to je reč vnemov, reč mysle, srdca, duše, úst – obrazy, zvuky, dotyky, slová..., vety, ktoré vypovedajú o svete naokolo. Ten je však ako celok fakt neuchopiteľný a nepochopiteľný.  
Mochito si dávam v krčme, kde za pultom stojí čierne dievča, hovorí po španielsky, ale obaja vieme, že sme kamaráti. Vieme to bez toho, aby sme spolu hovorili, vymieňali si názory na Kubu a Castra, českú politiku a globálnu krízu. Náš dialóg je modálne semiotický a emočne pozitívny. Modálne semiotický je aj verejný diskurs o korupčných kauzách,  hajzľoch v politike a podobne. Našimi telami, mozgami, dušami, vzťahmi a rečami pritom prechádzajú negatívne emócie. Všetko je v prdeli, hovoríme. Veľa nechýba a uveria tomu aj naše deti a vnúčatá. A potom to také naozaj bude.