Správa, že zomrel Vlado Jukl, zaujala Slovensko menej, než lesný požiar v Tatrách. Vladimír Jukl bol nespochybniteľný hrdina moderných dejín Slovenska, lenže my žijeme vo svete, ktorý stratil rozum aj súradnice, takže už ani svojich hrdinov si nevieme pochovať s úctou. Jukl nedostal slovenské, ale len poľské štátne vyznamenanie, nenakrútili o ňom slovenský film ani dokument, neučí sa o ňom na školách, a ani cirkev si ho nedala do výkladnej skrine. Tým všetkým o sebe prezrádzame veľmi veľa.
Minulý týždeň sa pritom skončil príbeh človeka, akých nie je veľa. Jukl bol verný katolík, už v ranej mladosti sa však zapojil do povstania proti Nemcom a Tisovi, pretože rozoznal zlo fašizmu. Pred smrťou zastrelením ho vtedy zachránil len nevysvetlený zázrak.
Ako hlboko veriaci človek Jukl vzápätí odmietol aj komunizmus a hoci veľa trpel, nikdy sa mu nepoklonil. Dokonca chcel po vzore svojho duchovného učiteľa Kolakoviča zachrániť od zvrátenej ideológie aj samotné Rusko.
Tieto dva postoje sú pre hodnotenie Juklovho života dôležité. Kto môže o sebe povedať, že od počiatku rozoznal dve najväčšie zlá 20. storočia?
Vlado Jukl bol jemný muž. Strávil však dlhé roky v najkrutejších väzeniach, kde okúsil ponižovanie, psychické týranie a fyzické mučenie. Napriek tomu vydržal, nezlomil sa a neprijal žiadne ponuky diabla. Prejavil obrovskú silu inak vo veľmi krehkom tele.
Bol to tiež citlivý človek, intelektuál. Dokázal však založiť a reálne viesť ilegálnu podzemnú cirkev (samozrejme, stál aj pri zrode Sviečkovej demonštrácie z roku 1988). Podzemnou cirkvou urobil zo znormalizovaného Slovenska zaujimavú krajinu, kde nie sú iba ovce, ale aj hrdí ľudia viery, schopní vzdoru. Tisíce a desaťtisíce životov nesie odvtedy pečať Juklovho porozumenia slobody a zodpovednosti. Tie životy sú oveľa bohatšie.
Ani po páde komunizmu sa Vlado Jukl nepomýlil. Rozoznal Mečiara, odmietol nacionalizmus aj všetkých populistov. Nehájil menšie zlá, lebo poznal a ctil dobrá. A nikdy neuctieval ani samostatný slovenský štát, lebo preferoval spoluprácu a obohacovanie oboch kultúr. V januári 1993 preto neoslavoval, skôr sa obával vzájomnej straty a odcudzenia.
Po roku 1989 už tento veľký muž pôsobil skôr na okraji. Ani vlastná cirkev, zaujatá najmä sebou, ho príliš nebrala, takže žil v ústraní, pomáhal vysluhovať omše, staral sa o chrámy a z úzadia radil tým, ktorí sa ho ešte občas pýtali. Nesťažoval sa.
Pamätám sa na rozhovor, ktorý sme pred pár rokmi robili v jeho maličkom byte. Vnímal som vtedy takmer neznesiteľný rozpor: hovoril som s obrovskou osobnosťou, generálom tajnej cirkvi, väzňom svedomia, učiteľom tisícov, a súčasne s takmer zabudnutým starým človekom v akejsi garsónke. Sledoval som jeho reč, oči, tón hlasu, a hľadal som trpkosť. Ale videl som len vyrovnaného muža, ktorý s takmer nebadateľným úsmevom stráži svoje tajomstvo.
Len na chvíľu mi ho odhalil. Vlado Jukl rozoznal temnotu komunizmu aj fašizmu, strpel väzenie, vydržal mučenie, uniesol zodpovednosť za tajnú cirkev a vyrovnal sa pokorne aj s neprajným okolím po roku 1989, pretože aj v najväčšej tme a úzkosti neprestal byť dôverčivým dieťaťom.
Pán Vladimír Jukl, Slovensko si Vás nevážilo, ale máte viac: Váš Otec je na Vás hrdý.
Viac o Vladimírovi Juklovi píšeme v rubrike nekrológ.
Minulý týždeň sa pritom skončil príbeh človeka, akých nie je veľa. Jukl bol verný katolík, už v ranej mladosti sa však zapojil do povstania proti Nemcom a Tisovi, pretože rozoznal zlo fašizmu. Pred smrťou zastrelením ho vtedy zachránil len nevysvetlený zázrak.
Ako hlboko veriaci človek Jukl vzápätí odmietol aj komunizmus a hoci veľa trpel, nikdy sa mu nepoklonil. Dokonca chcel po vzore svojho duchovného učiteľa Kolakoviča zachrániť od zvrátenej ideológie aj samotné Rusko.
Tieto dva postoje sú pre hodnotenie Juklovho života dôležité. Kto môže o sebe povedať, že od počiatku rozoznal dve najväčšie zlá 20. storočia?
Vlado Jukl bol jemný muž. Strávil však dlhé roky v najkrutejších väzeniach, kde okúsil ponižovanie, psychické týranie a fyzické mučenie. Napriek tomu vydržal, nezlomil sa a neprijal žiadne ponuky diabla. Prejavil obrovskú silu inak vo veľmi krehkom tele.
Bol to tiež citlivý človek, intelektuál. Dokázal však založiť a reálne viesť ilegálnu podzemnú cirkev (samozrejme, stál aj pri zrode Sviečkovej demonštrácie z roku 1988). Podzemnou cirkvou urobil zo znormalizovaného Slovenska zaujimavú krajinu, kde nie sú iba ovce, ale aj hrdí ľudia viery, schopní vzdoru. Tisíce a desaťtisíce životov nesie odvtedy pečať Juklovho porozumenia slobody a zodpovednosti. Tie životy sú oveľa bohatšie.
Ani po páde komunizmu sa Vlado Jukl nepomýlil. Rozoznal Mečiara, odmietol nacionalizmus aj všetkých populistov. Nehájil menšie zlá, lebo poznal a ctil dobrá. A nikdy neuctieval ani samostatný slovenský štát, lebo preferoval spoluprácu a obohacovanie oboch kultúr. V januári 1993 preto neoslavoval, skôr sa obával vzájomnej straty a odcudzenia.
Po roku 1989 už tento veľký muž pôsobil skôr na okraji. Ani vlastná cirkev, zaujatá najmä sebou, ho príliš nebrala, takže žil v ústraní, pomáhal vysluhovať omše, staral sa o chrámy a z úzadia radil tým, ktorí sa ho ešte občas pýtali. Nesťažoval sa.
Pamätám sa na rozhovor, ktorý sme pred pár rokmi robili v jeho maličkom byte. Vnímal som vtedy takmer neznesiteľný rozpor: hovoril som s obrovskou osobnosťou, generálom tajnej cirkvi, väzňom svedomia, učiteľom tisícov, a súčasne s takmer zabudnutým starým človekom v akejsi garsónke. Sledoval som jeho reč, oči, tón hlasu, a hľadal som trpkosť. Ale videl som len vyrovnaného muža, ktorý s takmer nebadateľným úsmevom stráži svoje tajomstvo.
Len na chvíľu mi ho odhalil. Vlado Jukl rozoznal temnotu komunizmu aj fašizmu, strpel väzenie, vydržal mučenie, uniesol zodpovednosť za tajnú cirkev a vyrovnal sa pokorne aj s neprajným okolím po roku 1989, pretože aj v najväčšej tme a úzkosti neprestal byť dôverčivým dieťaťom.
Pán Vladimír Jukl, Slovensko si Vás nevážilo, ale máte viac: Váš Otec je na Vás hrdý.
Viac o Vladimírovi Juklovi píšeme v rubrike nekrológ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.