Jadro kritiky PVV Fico II, že je veľmi nekonkrétne, na čom sa zhodli opozícia i kibici, sa preto môže zdať aj banálne. Ale nie je to tak. Miera „ničnepovedania“ a otáznikov, ktoré mali byť v tomto štádiu aspoň „nahrubo“ načrtnuté, je extrémna. Vyššia, než u podobných textov ktorejkoľvek bývalej vlády, ktorých sloboda tvorby bola omnoho nižšia, keďže sa, ako koaličné, museli dohodnúť.
Verejné financie, dôchodky, justícia, zdravotníctvo – a dá sa pokračovať – sú kľúčové oblasti, v ktorých zostáva aj po PVV úplne otvorené, čo sa bude diať. To, že na príjmovej strane, kde chcú nájsť tri štvrtiny z „pohľadávanej“ 1,5 miliardy, majú asi tri pevné body – zvýšenie progresivity nadštandardných príjmov, hazard, bankový odvod – hovorí o pripravenosti Smeru na vládnutie presne toľko, ako živelné nápady, ktoré sa vynárajú súbežne s čítaním programu v NR SR, ale sa doň už nezmestili… Napríklad posledný – stopercentná garancia štátu na bankové vklady cez prevod fondu ochrany vkladov do verejných financií. S pointou – účtovné zníženie deficitu.
Bizarným paradoxom je, že vo vyhlásení sa do bludu opakujú termíny „stratégia”, „strategický”. Nielen programový dokument, ale vôbec všetky kroky k vládnutiu, ktoré práve robia, respektíve medializujú (či ako testovacie balóniky, alebo reálne zámery), svedčia o presnom opaku: Smer je bez predstavy o krajine, alebo nie je dosť slobodný, aby ju sformuloval . Len jedna ideologická drobnosť: Darmo Fico nosí v hlave „zákaz zisku”, čo je sčasti nostalgia za koreňmi a sčasti marketingový „banner”. Systémové domyslenie – návrat k jedinej štátnej poisťovni, alebo k financovaniu zdravotníctva priamo z rozpočtu – absentuje v PVV i v diskusiách naokolo. Vysvetlenie, že monopol by aj chceli (teda Fico, ostatným to je jedno, ale z lojality prikyvujú), avšak prekážkou je previazanosť s podnikateľmi v rezorte, programovú bezprizornosť môže zdôvodniť, ale ju neospravedlňuje. Lobisti sú všade na svete, Smer má však vysoko nadpolovičnú väčšinu mandátov. A keby v ňom existovala .aspoň rovnováha koncepčných a bočných motívov, tak by otázka bola dávno na stole aspoň tak, ako cvičenie s druhým dôchodkovým pilierom, ktorého hendikepom zrejme je, že zahraniční vlastníci fondov sa zdráhajú obchodovať so Smerom a domáci správcovia nemajú právomoci….
Isto, nastolenie témy jednej poisťovne by už nebolo politicky legitímne. Nech je totiž víťazná strana akokoľvek silná, zásadné reformy sa majú ohlasovať vo volebnom programe (konkrétne „Programové zameranie Smer-sociálna demokracia 2012-2016”). Tam tiež nič nie je, a v PVV je už neskoro.
To, čo preráža najviac a maže všetky ostatné vnemy a dojmy, je však doslova preťaženie verbálnym balastom. Vedecky sa tváriace siahodlhé súvetia bez obsahu, či s nezmyselným obsahom typu „kvalita života obyvateľstva sa musí formovať v konkrétnom prostredí regiónov Slovenska, vláda preto podporí regionálny rozvoj vertikálnou a horizontálnou koordináciou so zohľadnením rôznorodosti regiónov”, sa prelievajú od prvej po siedmu kapitolu a sú jasnou správou o tom, že Slovensko bude štyri roky zápasiť – okrem iného – s mentálnym hendikepom svojich správcov.
Verejné financie, dôchodky, justícia, zdravotníctvo – a dá sa pokračovať – sú kľúčové oblasti, v ktorých zostáva aj po PVV úplne otvorené, čo sa bude diať. To, že na príjmovej strane, kde chcú nájsť tri štvrtiny z „pohľadávanej“ 1,5 miliardy, majú asi tri pevné body – zvýšenie progresivity nadštandardných príjmov, hazard, bankový odvod – hovorí o pripravenosti Smeru na vládnutie presne toľko, ako živelné nápady, ktoré sa vynárajú súbežne s čítaním programu v NR SR, ale sa doň už nezmestili… Napríklad posledný – stopercentná garancia štátu na bankové vklady cez prevod fondu ochrany vkladov do verejných financií. S pointou – účtovné zníženie deficitu.
Bizarným paradoxom je, že vo vyhlásení sa do bludu opakujú termíny „stratégia”, „strategický”. Nielen programový dokument, ale vôbec všetky kroky k vládnutiu, ktoré práve robia, respektíve medializujú (či ako testovacie balóniky, alebo reálne zámery), svedčia o presnom opaku: Smer je bez predstavy o krajine, alebo nie je dosť slobodný, aby ju sformuloval . Len jedna ideologická drobnosť: Darmo Fico nosí v hlave „zákaz zisku”, čo je sčasti nostalgia za koreňmi a sčasti marketingový „banner”. Systémové domyslenie – návrat k jedinej štátnej poisťovni, alebo k financovaniu zdravotníctva priamo z rozpočtu – absentuje v PVV i v diskusiách naokolo. Vysvetlenie, že monopol by aj chceli (teda Fico, ostatným to je jedno, ale z lojality prikyvujú), avšak prekážkou je previazanosť s podnikateľmi v rezorte, programovú bezprizornosť môže zdôvodniť, ale ju neospravedlňuje. Lobisti sú všade na svete, Smer má však vysoko nadpolovičnú väčšinu mandátov. A keby v ňom existovala .aspoň rovnováha koncepčných a bočných motívov, tak by otázka bola dávno na stole aspoň tak, ako cvičenie s druhým dôchodkovým pilierom, ktorého hendikepom zrejme je, že zahraniční vlastníci fondov sa zdráhajú obchodovať so Smerom a domáci správcovia nemajú právomoci….
Isto, nastolenie témy jednej poisťovne by už nebolo politicky legitímne. Nech je totiž víťazná strana akokoľvek silná, zásadné reformy sa majú ohlasovať vo volebnom programe (konkrétne „Programové zameranie Smer-sociálna demokracia 2012-2016”). Tam tiež nič nie je, a v PVV je už neskoro.
To, čo preráža najviac a maže všetky ostatné vnemy a dojmy, je však doslova preťaženie verbálnym balastom. Vedecky sa tváriace siahodlhé súvetia bez obsahu, či s nezmyselným obsahom typu „kvalita života obyvateľstva sa musí formovať v konkrétnom prostredí regiónov Slovenska, vláda preto podporí regionálny rozvoj vertikálnou a horizontálnou koordináciou so zohľadnením rôznorodosti regiónov”, sa prelievajú od prvej po siedmu kapitolu a sú jasnou správou o tom, že Slovensko bude štyri roky zápasiť – okrem iného – s mentálnym hendikepom svojich správcov.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.