Nápady lietajú jeden za druhým. Kúzlom, no zároveň rizikom Čaplovičovho mixu je, že jedným dychom opisuje symptómy (vysoká nezamestnanosť mladých, pociťovaná nízka kvalita niektorých vysokých a stredných škôl...), obratom robí niekedy odvážne a hlavne málo preukázané analýzy príčin (priveľa škôl, priveľa študentov niektorých odborov...) a následne hádže nápady a riešenia, ktoré by mali symptómy potlačiť. A v momente, keď je reakcia na ponúkané riešenie chladná, sa minister iba pousmeje s tým, že jeho zámerom bolo práve vyvolať diskusiu.
To sa Dušanovi Čaplovičovi podarilo, a za to mu bez irónie patrí vďaka. S tým, čo minister rozpráva, je to už zložitejšie. Pochybné je jeho poznanie modelov nemeckého a fínskeho školstva, ktorými sa vo svojich argumentoch oháňa – ministrovi presne odpovedal na svojom blogu Miroslav Beblavý, a v článku v Sme minulý týždeň gymnaziálny učiteľ Peter Chlupík. A ešte otáznejšia je ministrova kauzalita, teda súvislosť príčin a následkov, a jeho práca s dátami. Bývalý Jurzycov poradca Marián Zachar na svojom blogu spochybňuje najmä súvislosti medzi vysokou nezamestnanosťou mladých a úrovňou školstva, a na základe dát Eurostatu nachádza oveľa vyššiu súvislosť medzi celkovou úrovňou nezamestnanosti v krajine a nezamestnanosťou mladých („nezamestnanosť mladých je približne 5-krát viac ovplyvnená celkovou zamestnanosťou ako kvalitou vysokých škôl, respektíve 20-krát viac celkovou zamestnanosťou ako kvalitou základných škôl“). Podobné je to s počtom vysokých škôl na Slovensku. Slovensko má 6 vysokých škôl na milión obyvateľov. Spojené štáty majú 13, Veľká Británia má 3 –obe sú v kvalite svetovou špičkou, na rozdiel od Slovenska. Zachar veľmi presne konštatuje, že „kvalita vysokého školstva nesúvisí s počtom vysokých škôl".
To neznamená, že všetky Čaplovičove postrehy sú nepresné a všetky nápady nepoužiteľné. Krajine by nepochybne prospelo, keby školy venovali väčšiu pozornosť matematike, od jej lepšieho učenia a preukázania použiteľnosti v reálnom živote až po to, aby z matematiky maturovalo čo najviac študentov. Otázka je, či to má byť na úkor slobodnej voľby študenta. A nielen ministrovi školstva udiera do očí rastúci počet gymnazistov a nízky počet študentov stredných odborných škôl. Znova tu však pokrivkáva kauzalita. Nebude príčinou malého záujmu rodičov a študentov o stredné odborné školy nízka kvalita týchto škôl, a to nielen vzdelávacích programov, ale aj prostredia, ktoré svojim študentom ponúkajú? Čaplovičova a Ficova fetišizácia „remesla", pod ktorým si v tomto podaní predstavíme skôr slabé vzdelanie ako užitočnú manuálnu zručnosť, naháňa strach.
Hoci Dušan Čaplovič rozpráva veľa a rád, o niektorých veciach nehovorí, akoby o nich nevedel. Zdržanlivý je v téme, ktorá bezpochyby spája všetkých učiteľov, a na úrovni rétoriky aj rodičov, teda v otázke financií v školstve. A rovnako nehovorí o tom, čo zažívajú rodičia, ktorí vstúpia do školy: ako málo sa niektoré školy za posledné dve desaťročia zmenili, zatiaľ čo svet okolo týchto škôl vrátane firiem, v ktorých títo rodičia pracujú, sa zmenil dramaticky. Za otvorenú diskusiu sa možno novému ministrovi školstva poďakovať. Jej výsledky však môžu prekvapiť aj samotného Čaploviča.
To sa Dušanovi Čaplovičovi podarilo, a za to mu bez irónie patrí vďaka. S tým, čo minister rozpráva, je to už zložitejšie. Pochybné je jeho poznanie modelov nemeckého a fínskeho školstva, ktorými sa vo svojich argumentoch oháňa – ministrovi presne odpovedal na svojom blogu Miroslav Beblavý, a v článku v Sme minulý týždeň gymnaziálny učiteľ Peter Chlupík. A ešte otáznejšia je ministrova kauzalita, teda súvislosť príčin a následkov, a jeho práca s dátami. Bývalý Jurzycov poradca Marián Zachar na svojom blogu spochybňuje najmä súvislosti medzi vysokou nezamestnanosťou mladých a úrovňou školstva, a na základe dát Eurostatu nachádza oveľa vyššiu súvislosť medzi celkovou úrovňou nezamestnanosti v krajine a nezamestnanosťou mladých („nezamestnanosť mladých je približne 5-krát viac ovplyvnená celkovou zamestnanosťou ako kvalitou vysokých škôl, respektíve 20-krát viac celkovou zamestnanosťou ako kvalitou základných škôl“). Podobné je to s počtom vysokých škôl na Slovensku. Slovensko má 6 vysokých škôl na milión obyvateľov. Spojené štáty majú 13, Veľká Británia má 3 –obe sú v kvalite svetovou špičkou, na rozdiel od Slovenska. Zachar veľmi presne konštatuje, že „kvalita vysokého školstva nesúvisí s počtom vysokých škôl".
To neznamená, že všetky Čaplovičove postrehy sú nepresné a všetky nápady nepoužiteľné. Krajine by nepochybne prospelo, keby školy venovali väčšiu pozornosť matematike, od jej lepšieho učenia a preukázania použiteľnosti v reálnom živote až po to, aby z matematiky maturovalo čo najviac študentov. Otázka je, či to má byť na úkor slobodnej voľby študenta. A nielen ministrovi školstva udiera do očí rastúci počet gymnazistov a nízky počet študentov stredných odborných škôl. Znova tu však pokrivkáva kauzalita. Nebude príčinou malého záujmu rodičov a študentov o stredné odborné školy nízka kvalita týchto škôl, a to nielen vzdelávacích programov, ale aj prostredia, ktoré svojim študentom ponúkajú? Čaplovičova a Ficova fetišizácia „remesla", pod ktorým si v tomto podaní predstavíme skôr slabé vzdelanie ako užitočnú manuálnu zručnosť, naháňa strach.
Hoci Dušan Čaplovič rozpráva veľa a rád, o niektorých veciach nehovorí, akoby o nich nevedel. Zdržanlivý je v téme, ktorá bezpochyby spája všetkých učiteľov, a na úrovni rétoriky aj rodičov, teda v otázke financií v školstve. A rovnako nehovorí o tom, čo zažívajú rodičia, ktorí vstúpia do školy: ako málo sa niektoré školy za posledné dve desaťročia zmenili, zatiaľ čo svet okolo týchto škôl vrátane firiem, v ktorých títo rodičia pracujú, sa zmenil dramaticky. Za otvorenú diskusiu sa možno novému ministrovi školstva poďakovať. Jej výsledky však môžu prekvapiť aj samotného Čaploviča.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.