A tou školstvo na Slovensku naozaj je. Celospoločensky kriticky vnímaná úroveň všetkých typov škôl, všeobecná nespokojnosť s mimoriadne nevydarenou školskou „reformou“, štrajkovo naladení učitelia – to všetko sa už zrejme nebude dať dlhodobo ignorovať.
Ako sa k tejto situácii postavila vláda Roberta Fica vo svojom programovom vyhlásení? Celú kapitolu Znalostná spoločnosť, vzdelávanie a kultúra je možné charakterizovať jedným slovom: bezradnosť. Z dokumentu nevidno nijakú ucelenú predstavu, ako nahromadené problémy riešiť. Nevidno dokonca ani len chuť či schopnosť tieto problémy zreteľne identifikovať a jasne pomenovať. Programové vyhlásenie nielenže neponúka pre naše choré školstvo nijakú terapiu, ono sa nesnaží ani len približne stanoviť diagnózu.
Výsledkom je, že celá táto časť programového vyhlásenia je akýmsi súborom rôznych nápadov, ktoré navzájom väčšinou ani príliš nesúvisia. Ak sa medzi nimi dá nájsť nejaký výraznejší spoločný menovateľ, tak je to „zohľadňovanie požiadaviek trhu práce“. Ako to mieni vláda zohľadňovať? To stojí za doslovný citát:
„V oblasti financovania škôl a školských zariadení uskutoční také opatrenia, aby vzdelávanie nebolo len výhodným biznisom z peňazí daňových poplatníkov, podmieni existenciu a financovanie škôl predovšetkým uplatnením ich absolventov na trhu práce vo vyštudovanom odbore.“
Ak sa vláde naozaj podarí uskutočniť takéto opatrenia, budú školy zrejme postihované za nezamestnanosť svojich absolventov, respektíve za ich zamestnanie v inom než vyštudovanom odbore. Zamestnanie absolventov je však ovplyvnené množstvom faktorov, na ktoré nemá škola nijaký dosah. Postih príde navyše vždy až s viacročným odstupom, pretože ak je vôbec možné spoľahlivo sledovať uplatnenie absolventov, určite sa to dá len v horizonte niekoľkých rokov.
Ťažko si predstaviť niečo ťažkopádnejšie, ako takýto mechanizmus financovania škôl. Ale neprekvapuje to. Ide totiž presne o tú ťažkopádnosť, ktoré je úplne typická pre myslenie, založené na inštinktívnej nedôvere v trhové mechanizmy a neskrývanom nadšení pre štátne plánovanie vo všetkých možných oblastiach.
Otázky financovania škôl sa pritom bytostne dotýkajú nielen žiakov, ale najmä učiteľov. Práve tieto otázky zaujímajú v dnešnej situácii mnohých učiteľov zrejme viac, než akékoľvek uskutočnené či neuskutočnené reformy. Pre mnohých z nich bude preto z celého programového vyhlásenia najdôležitejšia asi táto veta: „Vláda bude systémovo riešiť zlepšenie odmeňovania pedagogických, odborných a nepedagogických zamestnancov podľa ich kvality a v závislosti od možností štátneho rozpočtu“. Je to rozumná veta a najmä jej záver ukazuje zmysel pre realitu. Dalo sa to povedať aj jasnejšie, ale aj takto je to dosť jasné. Pre našich žiakov je síce čítanie s porozumením často vážnym problémom, ale pre učiteľov by to nemal byť problém.
Na druhej strane, študentov zrejme poteší iná veta programového vyhlásenia: „Vláda bude garantovať jedno denné bezplatné vysokoškolské vzdelanie na verejných vysokých školách“. Táto veta je dôležitá preto, lebo ukazuje, že autorom programového vyhlásenia nie je jasné ani len to, či môže bezplatné vzdelanie garantovať ústava, zákon, vláda alebo zväz záhradkárov. Zjavne nechápu rozdiel medzi výkonnou a zákonodarnou mocou. Aj keď, možno je lipnutie na takýchto rozdieloch zbytočným puntičkárstvom. Už zase raz je totiž dôležitá len „strana a vláda“, všetko ostatné sú iba ornamenty.
Ako sa k tejto situácii postavila vláda Roberta Fica vo svojom programovom vyhlásení? Celú kapitolu Znalostná spoločnosť, vzdelávanie a kultúra je možné charakterizovať jedným slovom: bezradnosť. Z dokumentu nevidno nijakú ucelenú predstavu, ako nahromadené problémy riešiť. Nevidno dokonca ani len chuť či schopnosť tieto problémy zreteľne identifikovať a jasne pomenovať. Programové vyhlásenie nielenže neponúka pre naše choré školstvo nijakú terapiu, ono sa nesnaží ani len približne stanoviť diagnózu.
Výsledkom je, že celá táto časť programového vyhlásenia je akýmsi súborom rôznych nápadov, ktoré navzájom väčšinou ani príliš nesúvisia. Ak sa medzi nimi dá nájsť nejaký výraznejší spoločný menovateľ, tak je to „zohľadňovanie požiadaviek trhu práce“. Ako to mieni vláda zohľadňovať? To stojí za doslovný citát:
„V oblasti financovania škôl a školských zariadení uskutoční také opatrenia, aby vzdelávanie nebolo len výhodným biznisom z peňazí daňových poplatníkov, podmieni existenciu a financovanie škôl predovšetkým uplatnením ich absolventov na trhu práce vo vyštudovanom odbore.“
Ak sa vláde naozaj podarí uskutočniť takéto opatrenia, budú školy zrejme postihované za nezamestnanosť svojich absolventov, respektíve za ich zamestnanie v inom než vyštudovanom odbore. Zamestnanie absolventov je však ovplyvnené množstvom faktorov, na ktoré nemá škola nijaký dosah. Postih príde navyše vždy až s viacročným odstupom, pretože ak je vôbec možné spoľahlivo sledovať uplatnenie absolventov, určite sa to dá len v horizonte niekoľkých rokov.
Ťažko si predstaviť niečo ťažkopádnejšie, ako takýto mechanizmus financovania škôl. Ale neprekvapuje to. Ide totiž presne o tú ťažkopádnosť, ktoré je úplne typická pre myslenie, založené na inštinktívnej nedôvere v trhové mechanizmy a neskrývanom nadšení pre štátne plánovanie vo všetkých možných oblastiach.
Otázky financovania škôl sa pritom bytostne dotýkajú nielen žiakov, ale najmä učiteľov. Práve tieto otázky zaujímajú v dnešnej situácii mnohých učiteľov zrejme viac, než akékoľvek uskutočnené či neuskutočnené reformy. Pre mnohých z nich bude preto z celého programového vyhlásenia najdôležitejšia asi táto veta: „Vláda bude systémovo riešiť zlepšenie odmeňovania pedagogických, odborných a nepedagogických zamestnancov podľa ich kvality a v závislosti od možností štátneho rozpočtu“. Je to rozumná veta a najmä jej záver ukazuje zmysel pre realitu. Dalo sa to povedať aj jasnejšie, ale aj takto je to dosť jasné. Pre našich žiakov je síce čítanie s porozumením často vážnym problémom, ale pre učiteľov by to nemal byť problém.
Na druhej strane, študentov zrejme poteší iná veta programového vyhlásenia: „Vláda bude garantovať jedno denné bezplatné vysokoškolské vzdelanie na verejných vysokých školách“. Táto veta je dôležitá preto, lebo ukazuje, že autorom programového vyhlásenia nie je jasné ani len to, či môže bezplatné vzdelanie garantovať ústava, zákon, vláda alebo zväz záhradkárov. Zjavne nechápu rozdiel medzi výkonnou a zákonodarnou mocou. Aj keď, možno je lipnutie na takýchto rozdieloch zbytočným puntičkárstvom. Už zase raz je totiž dôležitá len „strana a vláda“, všetko ostatné sú iba ornamenty.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.