.odpoveď na to, ako zlepšiť materiálne postavenie človeka, ponúka mnoho ekonomických, ideologických a politických smerov. Marxisti chcú prerozdeľovať všetko, sociálna demokracia niečo, libertariáni, naopak, veria, že spoločnosť najviac zbohatne vďaka slobodnému trhu. Ako sa však ekonómia pozerá na možnosť, že ľudské hospodárstvo narazí na obmedzenia fyzického sveta a jeho rast sa zastaví? Odborná spoločnosť je už dve storočia rozdelená na dva názorové tábory. Môžeme ich nazvať skeptici a tešitelia.
.je nás tu veľa
Dejiny staroveku a stredoveku podávajú správy o občasných problémoch s prírodnými zdrojmi, tak ako ich chápeme my. Známy je nedostatok dreva v Stredomorí či rozsiahla erózia pôdy v Rímskej ríši, ktorá bola jedným z dielikov skladačky jej zániku. Všetko to boli nepríjemnosti, ktoré predstavovali výzvu pre hospodárstvo vtedajších ríš, ale boli malicherné v porovnaní s hlavným obmedzením – nedostatkom ľudí. Počet poddaných predurčoval vojenskú aj hospodársku silu, bol meradlom prestíže panovníka. Niet sa čo diviť, celková ľudská populácia rástla tisíce rokov veľmi pomaly.
V roku 1 mal svet 200 miliónov obyvateľov, do roku 1000 tento počet narástol sotva na 300 miliónov a trvalo ďalších šesť storočí, kým sa zdvojnásobil. Ľudia boli zvyknutí, že počet ich susedov sa počas dekád nemenil a ak aj trocha narástol, dajaká epidémia či vojna to zakrátko vrátila do starých koľají.
Zlom prišiel s príchodom priemyselnej revolúcie. Ľudia opúšťali vidiek a pokojné mestečká sa začali rozrastať závratným tempom. S rastom obyvateľstva dorazili nové fenomény ako nezamestnanosť či rozsiahle štvrte chudobných. Práve vtedy prichádza na scénu praotec všetkých skeptikov, britský ekonóm a filozof Thomas Robert Malthus. Vo svojej Eseji o princípoch populácie z roku 1798 opísal demografické a ekonomické mechanizmy, ktoré vedú k tragickým záverom. Obyvateľstvo podľa neho rastie geometrickým radom, zatiaľ čo zdroje obživy vzhľadom na obmedzenú plochu pôdy len aritmetickým. Zákonite tak prichádza k pravidelnému preľudneniu, ktoré príroda a spoločnosť automaticky koriguje epidémiami, vojnami a inými „preventívnymi opatreniami“.
Ľudstvo je odsúdené na tento cyklus a snaha postaviť sa mu môže situáciu len zhoršiť. Preto bol Malthus odporcom dovozu lacného obilia či proti zákonom na podporu chudobných. Jeho práca v britskej spoločnosti tej doby výrazne zarezonovala a vyvolala diskusie nielen na akademickej, ale aj politickej scéne. Skeptici dnes, na rozdiel od jeho veľmi hrubých, skôr symbolických prepočtov, používajú počítačové modely a štatistické metódy, ale ich záver je vždy malthusiánsky: je nás tu veľa.
.máme málo vecí
Rast obyvateľstva v 19. storočí neustal, skôr naopak. Počet obyvateľov Anglicka narástol počas sto rokov takmer štvornásobne, napriek tomu kvalita života ľudí neupadala. Mestá boli čistejšie a lepšie zásobované. Potomkovia imigrantov z vidieka bývali v murovaných domoch, boli očkovaní, navštevoval ich lekár a mali pestrejšiu stravu. Prvé obavy z preľudnenia tak v spoločnosti opadli, no strach nikdy nespí.
Oceľ, vlaky, lode, tkáčske stroje, vykurovanie, jednoducho, celá britská a neskôr do istej miery aj kontinentálna spoločnosť stála na jednej nohe – uhlí. Mladý ekonóm Stanley Jevons, neskôr známy ako spoluzakladateľ marginalistickej revolúcie v ekonomickom myslení, v roku 1865 využil rodinné znalosti oceliarskeho priemyslu na spísanie detailnej práce opisujúcej dynamiku ťažby a spotreby uhlia, nazvanú The Coal Question. Jej záver bol, podľa očakávania, veľmi nepríjemný. Britská spotreba uhlia vzrástla v prvej polovici 19. storočia o 40 percent každých desať rokov, a Británii tak ostávalo už len niekoľko desaťročí slávy, po ktorej sa lode, vlaky a vysoké pece zastavia a príde výrazný úpadok impéria.
Jevons sa ropného veku nedožil a my už dnes vieme, ako to celé dopadlo. Ropa plynulo nahradila veľkú časť úloh, ktoré malo v ekonomike uhlie, a svet sa začal zaoberať inými problémami. Jevons však položil metodické základy dnešných skeptikov, ktoré spočívajú v dynamickom namodelovaní spotreby zdroja a jeho porovnaní s existujúcimi zásobami.
Trvalo takmer sto rokov, kým sa verejnosť opäť začala zaoberať fyzickou obmedzenosťou nášho sveta, no táto nová vlna diskusie bola mimoriadne plodná a vydržala až podnes. V 60. a 70. rokoch vyšlo niekoľko katastrofických prác, ktoré sa stali bestsellermi. Geológ Shellu M. K. Hubbert najskôr prichádza s teóriou Ropného vrcholu. Vedecká správa Limity rastu naservírovala politikom a biznismenom z Rímskeho klubu počítačový model konca sveta a správa Global 2000 spravila to isté o pár rokov v americkom vydaní. Celé to zastrešil ekonóm, filozof, kazateľ a poet Kenneth Boulding vo svojej knihe Hospodárstvo prichádzajúcej kozmickej lode Zem. Aplikoval v nej prvé dva termodynamické zákony na ľudskú spoločnosť a jej zdroje. Prvý zákon vraví o tom, že množstvo energie v uzavretom systéme je nemenné, podľa druhého sa usporiadané nezvratne mení na neusporiadané. Výsledkom je nevyhnutný postupný zánik všetkých zdrojov, ktoré ľudstvo čerpá.
Nasledovala explózia kníh, opisujúcich prichádzajúci hladomor, vyčerpanie ropy, vody, globálne ochladenie, či naopak, globálne oteplenie. S ňou prišli organizácie, iniciatívy a regulácie, ktoré majú ľudí ochrániť od ich neschopnosti predvídať budúcnosť či myslieť na dobro svojich pravnukov.
.všetko je inak
V roku 1970 boli svetové zásoby ropy 580 miliárd barelov. V roku 1997 to bolo 1 068 miliárd barelov. Dnes sa odhadujú svetové zásoby na viac ako
1 300 miliárd barelov, a to napriek tomu, že spotreba rástla v posledných dekádach okrem obdobia krízy každý jeden rok. Ako je to možné?
Prognostické modely skeptikov sú technicky bezchybné, s jednou výnimkou – nepočítajú s ľudskou vynaliezavosťou. Prírodné zdroje nie sú akýmsi externým prítokom ekonomiky, ale naopak, jej internou súčasťou. Jednoducho povedané, ľudia zdroje nenachádzajú, ale produkujú. Najlepšie to vystihol ekonóm Murray Rothbard, ktorý povedal: „naše zásoby ropy sú nekonečne väčšie ako tie, čo mali k dispozícii predchádzajúce generácie.“ Až schopnosť vyťažiť a následne použiť nejakú surovinu z nej robí prírodný zdroj, dovtedy je to len neužitočný objekt.
Skeptikom oponovalo viacero ekonómov, no vyrovnať sa im v popularite dokázal najmä jeden, Američan Julian Simon. Ten vo svojom magnum opus Najväčšie bohatstvo (The Ultimate Resource) vyslovil kacírsku myšlienku, že prírodné zdroje sú nekonečné, jediný obmedzený zdroj je človek. Myšlienkovo čerpal zo svojich predchodcov, ale poskytol niečo navyše. To, na čom stavali svoje teórie skeptici – dáta. Na rozdiel od nich sa však nepozeral na spotrebu, ale naopak, na zásoby. Spotreba surovín každým rokom rastie, ale rovnako aj zásoby týchto surovín, viaceré dokonca oveľa rýchlejšie. Napríklad medzi rokmi 1950 až 1990 narástlo množstvo dostupného bauxitu o 1 436 percent, chrómu o 500 percent či železnej rudy o 663 percent, a tak môžeme postupovať pri každej surovine. Nové zdroje sa hľadajú len vtedy, keď je to ekonomicky zmysluplné, a tak veľká časť zemského povrchu ostáva nepreskúmaná. Nehovoriac o arktických oblastiach či morskom dne. Napríklad známe zásoby ropy už od 60. rokov minulého storočia oscilujú v rozmedzí kapacity na 30-40 rokov spotreby. Nedávne objavy rozsiahlych ložísk pri Izraeli, Falklandoch či Brazílii napovedajú, že tento náskok sa bude pohodlne udržiavať.
Zásoby nerastú len vďaka objavom nových ložísk, ale aj vďaka objavom nových techník. Pár desaťročí dozadu sa do zeme zavŕtal vrták a ropa buď striekala, alebo nie. Dnes vieme ťažiť zvyškovú ropu zo starých ložísk, z bridlice, z ropného piesku, vieme ju vyrábať z uhlia, z plynu či z biologických zdrojov ako repka alebo riasy. Do vzdialenejšej budúcnosti, ktorá však už nie je sci-fi, patria možnosti ťažby z veľkých hĺbok či syntetizácia ropy geneticky upravenými baktériami. Podobné je to s ostatnými látkami.
Technooptimisti ako Julian Simon alebo dánsky ekológ Bjorn Lomborg považujú rozsiahle predpovede založené na štatistikách za nezmyselné. V každej hrsti zeme sa nachádza železo, nikel či mangán a my dnes nedokážeme predpovedať, či ich naši pravnuci odtiaľ jedného dňa dokážu vydolovať, alebo nie.
Ak by ste však tvrdohlavo trvali na tom, že určite aspoň niektorý prvok je obmedzený, prichádza najsilnejší argument tešiteľov. Ľudia nedopytujú prírodné zdroje pre ne samotné, ale pre služby, ktoré ľuďom ponúkajú. Železo je kujné, meď vodivá, ropa je zase skvelá instantná energia. Príklad uhlia, ktoré nahradilo vyklčované drevo, aby neskôr samo prenechalo trón dovtedy bezvýznamnej rope, to skvelo ilustruje.
Simon si bol toho vedomý, a preto sa verejne stavil s Paulom Ehrlichom, mediálne známym autorom množstva katastrofických populárno-vedeckých kníh, že o desať rokov klesnú ceny ľubovoľných piatich kovov, ktoré si Ehrlich vyberie. Ceny všetkých piatich kovov poklesli a Simon vyhral. Mohol Ehrlich vedieť, že v priebehu tých desiatich rokov začne kremík nahrádzať meď, že sa objavia nové ložiská niklu, alebo že sa vylepší technológia chrómovania? Nemohol to vedieť ani on, ani Simon. Ale Simon videl, že práve vďaka vedeckému a hospodárskemu pokroku ceny všetkých komodít v 20. storočí mali klesajúci trend a stavil na správnu kartu.
A čo jedlo? To je predsa pevne dané rozlohou ornej pôdy, znie starý malthusiánsky argument. Tu platí ešte viac argument tešiteľov o tom, že výnosy sú závislé len od ľudskej produktivity. Výnosnosť ryžových polí v Bangladéši dosahuje dnes úroveň, akú malo Japonsko v 19. storočí, teda asi tretinovú. Podobne je na tom s produkciou väčšina Ázie a Afriky. No tieto krajiny napredujú, čo sa odrazilo v poslednom polstoročí nárastom produkcie potravín o viac ako 30 percent na každého obyvateľa. Teoretické hranice sú pritom nedozerné. Existujúce komerčne úspešné hydroponické farmy dnes dokážu produkovať približne jeden kilogram potravín denne na štyroch štvorcových metroch. To znamená, že celú sedemmiliardovú populáciu Zeme by s existujúcimi technológiami bolo možné uživiť na ploche Chorvátska.
Posledná opora skeptikov sa nachádza v spomínaných termodynamických zákonoch. Ale aj tu sa dá oponovať. Zem nie je uzavretý systém, kde nič nepribúda. Prítok energie zo Slnka dosahuje priemerne 173 000 terrawattov, dnešná celková spotreba energie ľudskou spoločnosťou je 16 terrawattov, menej ako 0,01 percenta toho, čo nám vesmír ponúka. Druhému zákonu, rozpadu usporiadaného systému na neusporiadaný, sa ľudstvo takisto naučilo čeliť. Vytvárame si vzorce správania, ktoré nám v čase pomáhajú korigovať naše konanie.
Nie je cieľom tešiteľov podporovať plytvanie zdrojmi. Každý spotrebovaný liter ropy či kilogram železa predstavuje pre ekonomiku náklad. Ich cieľom je upozorniť na to, že aj nepoužitie zdroja má svoju cenu. Ak by sa naši predkovia pred sto rokmi rozhodli zabrzdiť rozvoj a konzervovať uhlie, dnes by sme mali plné bane bezcenného uhlia, ale chýbali by nám vedomosti, ktoré naši predkovia získali práve vďaka tomu, že spálili to uhlie a poháňali ním vlaky či kúrili na univerzitách.
Autor je spolupracovník INESS
.je nás tu veľa
Dejiny staroveku a stredoveku podávajú správy o občasných problémoch s prírodnými zdrojmi, tak ako ich chápeme my. Známy je nedostatok dreva v Stredomorí či rozsiahla erózia pôdy v Rímskej ríši, ktorá bola jedným z dielikov skladačky jej zániku. Všetko to boli nepríjemnosti, ktoré predstavovali výzvu pre hospodárstvo vtedajších ríš, ale boli malicherné v porovnaní s hlavným obmedzením – nedostatkom ľudí. Počet poddaných predurčoval vojenskú aj hospodársku silu, bol meradlom prestíže panovníka. Niet sa čo diviť, celková ľudská populácia rástla tisíce rokov veľmi pomaly.
V roku 1 mal svet 200 miliónov obyvateľov, do roku 1000 tento počet narástol sotva na 300 miliónov a trvalo ďalších šesť storočí, kým sa zdvojnásobil. Ľudia boli zvyknutí, že počet ich susedov sa počas dekád nemenil a ak aj trocha narástol, dajaká epidémia či vojna to zakrátko vrátila do starých koľají.
Zlom prišiel s príchodom priemyselnej revolúcie. Ľudia opúšťali vidiek a pokojné mestečká sa začali rozrastať závratným tempom. S rastom obyvateľstva dorazili nové fenomény ako nezamestnanosť či rozsiahle štvrte chudobných. Práve vtedy prichádza na scénu praotec všetkých skeptikov, britský ekonóm a filozof Thomas Robert Malthus. Vo svojej Eseji o princípoch populácie z roku 1798 opísal demografické a ekonomické mechanizmy, ktoré vedú k tragickým záverom. Obyvateľstvo podľa neho rastie geometrickým radom, zatiaľ čo zdroje obživy vzhľadom na obmedzenú plochu pôdy len aritmetickým. Zákonite tak prichádza k pravidelnému preľudneniu, ktoré príroda a spoločnosť automaticky koriguje epidémiami, vojnami a inými „preventívnymi opatreniami“.
Ľudstvo je odsúdené na tento cyklus a snaha postaviť sa mu môže situáciu len zhoršiť. Preto bol Malthus odporcom dovozu lacného obilia či proti zákonom na podporu chudobných. Jeho práca v britskej spoločnosti tej doby výrazne zarezonovala a vyvolala diskusie nielen na akademickej, ale aj politickej scéne. Skeptici dnes, na rozdiel od jeho veľmi hrubých, skôr symbolických prepočtov, používajú počítačové modely a štatistické metódy, ale ich záver je vždy malthusiánsky: je nás tu veľa.
.máme málo vecí
Rast obyvateľstva v 19. storočí neustal, skôr naopak. Počet obyvateľov Anglicka narástol počas sto rokov takmer štvornásobne, napriek tomu kvalita života ľudí neupadala. Mestá boli čistejšie a lepšie zásobované. Potomkovia imigrantov z vidieka bývali v murovaných domoch, boli očkovaní, navštevoval ich lekár a mali pestrejšiu stravu. Prvé obavy z preľudnenia tak v spoločnosti opadli, no strach nikdy nespí.
Oceľ, vlaky, lode, tkáčske stroje, vykurovanie, jednoducho, celá britská a neskôr do istej miery aj kontinentálna spoločnosť stála na jednej nohe – uhlí. Mladý ekonóm Stanley Jevons, neskôr známy ako spoluzakladateľ marginalistickej revolúcie v ekonomickom myslení, v roku 1865 využil rodinné znalosti oceliarskeho priemyslu na spísanie detailnej práce opisujúcej dynamiku ťažby a spotreby uhlia, nazvanú The Coal Question. Jej záver bol, podľa očakávania, veľmi nepríjemný. Britská spotreba uhlia vzrástla v prvej polovici 19. storočia o 40 percent každých desať rokov, a Británii tak ostávalo už len niekoľko desaťročí slávy, po ktorej sa lode, vlaky a vysoké pece zastavia a príde výrazný úpadok impéria.
Jevons sa ropného veku nedožil a my už dnes vieme, ako to celé dopadlo. Ropa plynulo nahradila veľkú časť úloh, ktoré malo v ekonomike uhlie, a svet sa začal zaoberať inými problémami. Jevons však položil metodické základy dnešných skeptikov, ktoré spočívajú v dynamickom namodelovaní spotreby zdroja a jeho porovnaní s existujúcimi zásobami.
Trvalo takmer sto rokov, kým sa verejnosť opäť začala zaoberať fyzickou obmedzenosťou nášho sveta, no táto nová vlna diskusie bola mimoriadne plodná a vydržala až podnes. V 60. a 70. rokoch vyšlo niekoľko katastrofických prác, ktoré sa stali bestsellermi. Geológ Shellu M. K. Hubbert najskôr prichádza s teóriou Ropného vrcholu. Vedecká správa Limity rastu naservírovala politikom a biznismenom z Rímskeho klubu počítačový model konca sveta a správa Global 2000 spravila to isté o pár rokov v americkom vydaní. Celé to zastrešil ekonóm, filozof, kazateľ a poet Kenneth Boulding vo svojej knihe Hospodárstvo prichádzajúcej kozmickej lode Zem. Aplikoval v nej prvé dva termodynamické zákony na ľudskú spoločnosť a jej zdroje. Prvý zákon vraví o tom, že množstvo energie v uzavretom systéme je nemenné, podľa druhého sa usporiadané nezvratne mení na neusporiadané. Výsledkom je nevyhnutný postupný zánik všetkých zdrojov, ktoré ľudstvo čerpá.
Nasledovala explózia kníh, opisujúcich prichádzajúci hladomor, vyčerpanie ropy, vody, globálne ochladenie, či naopak, globálne oteplenie. S ňou prišli organizácie, iniciatívy a regulácie, ktoré majú ľudí ochrániť od ich neschopnosti predvídať budúcnosť či myslieť na dobro svojich pravnukov.
.všetko je inak
V roku 1970 boli svetové zásoby ropy 580 miliárd barelov. V roku 1997 to bolo 1 068 miliárd barelov. Dnes sa odhadujú svetové zásoby na viac ako
1 300 miliárd barelov, a to napriek tomu, že spotreba rástla v posledných dekádach okrem obdobia krízy každý jeden rok. Ako je to možné?
Prognostické modely skeptikov sú technicky bezchybné, s jednou výnimkou – nepočítajú s ľudskou vynaliezavosťou. Prírodné zdroje nie sú akýmsi externým prítokom ekonomiky, ale naopak, jej internou súčasťou. Jednoducho povedané, ľudia zdroje nenachádzajú, ale produkujú. Najlepšie to vystihol ekonóm Murray Rothbard, ktorý povedal: „naše zásoby ropy sú nekonečne väčšie ako tie, čo mali k dispozícii predchádzajúce generácie.“ Až schopnosť vyťažiť a následne použiť nejakú surovinu z nej robí prírodný zdroj, dovtedy je to len neužitočný objekt.
Skeptikom oponovalo viacero ekonómov, no vyrovnať sa im v popularite dokázal najmä jeden, Američan Julian Simon. Ten vo svojom magnum opus Najväčšie bohatstvo (The Ultimate Resource) vyslovil kacírsku myšlienku, že prírodné zdroje sú nekonečné, jediný obmedzený zdroj je človek. Myšlienkovo čerpal zo svojich predchodcov, ale poskytol niečo navyše. To, na čom stavali svoje teórie skeptici – dáta. Na rozdiel od nich sa však nepozeral na spotrebu, ale naopak, na zásoby. Spotreba surovín každým rokom rastie, ale rovnako aj zásoby týchto surovín, viaceré dokonca oveľa rýchlejšie. Napríklad medzi rokmi 1950 až 1990 narástlo množstvo dostupného bauxitu o 1 436 percent, chrómu o 500 percent či železnej rudy o 663 percent, a tak môžeme postupovať pri každej surovine. Nové zdroje sa hľadajú len vtedy, keď je to ekonomicky zmysluplné, a tak veľká časť zemského povrchu ostáva nepreskúmaná. Nehovoriac o arktických oblastiach či morskom dne. Napríklad známe zásoby ropy už od 60. rokov minulého storočia oscilujú v rozmedzí kapacity na 30-40 rokov spotreby. Nedávne objavy rozsiahlych ložísk pri Izraeli, Falklandoch či Brazílii napovedajú, že tento náskok sa bude pohodlne udržiavať.
Zásoby nerastú len vďaka objavom nových ložísk, ale aj vďaka objavom nových techník. Pár desaťročí dozadu sa do zeme zavŕtal vrták a ropa buď striekala, alebo nie. Dnes vieme ťažiť zvyškovú ropu zo starých ložísk, z bridlice, z ropného piesku, vieme ju vyrábať z uhlia, z plynu či z biologických zdrojov ako repka alebo riasy. Do vzdialenejšej budúcnosti, ktorá však už nie je sci-fi, patria možnosti ťažby z veľkých hĺbok či syntetizácia ropy geneticky upravenými baktériami. Podobné je to s ostatnými látkami.
Technooptimisti ako Julian Simon alebo dánsky ekológ Bjorn Lomborg považujú rozsiahle predpovede založené na štatistikách za nezmyselné. V každej hrsti zeme sa nachádza železo, nikel či mangán a my dnes nedokážeme predpovedať, či ich naši pravnuci odtiaľ jedného dňa dokážu vydolovať, alebo nie.
Ak by ste však tvrdohlavo trvali na tom, že určite aspoň niektorý prvok je obmedzený, prichádza najsilnejší argument tešiteľov. Ľudia nedopytujú prírodné zdroje pre ne samotné, ale pre služby, ktoré ľuďom ponúkajú. Železo je kujné, meď vodivá, ropa je zase skvelá instantná energia. Príklad uhlia, ktoré nahradilo vyklčované drevo, aby neskôr samo prenechalo trón dovtedy bezvýznamnej rope, to skvelo ilustruje.
Simon si bol toho vedomý, a preto sa verejne stavil s Paulom Ehrlichom, mediálne známym autorom množstva katastrofických populárno-vedeckých kníh, že o desať rokov klesnú ceny ľubovoľných piatich kovov, ktoré si Ehrlich vyberie. Ceny všetkých piatich kovov poklesli a Simon vyhral. Mohol Ehrlich vedieť, že v priebehu tých desiatich rokov začne kremík nahrádzať meď, že sa objavia nové ložiská niklu, alebo že sa vylepší technológia chrómovania? Nemohol to vedieť ani on, ani Simon. Ale Simon videl, že práve vďaka vedeckému a hospodárskemu pokroku ceny všetkých komodít v 20. storočí mali klesajúci trend a stavil na správnu kartu.
A čo jedlo? To je predsa pevne dané rozlohou ornej pôdy, znie starý malthusiánsky argument. Tu platí ešte viac argument tešiteľov o tom, že výnosy sú závislé len od ľudskej produktivity. Výnosnosť ryžových polí v Bangladéši dosahuje dnes úroveň, akú malo Japonsko v 19. storočí, teda asi tretinovú. Podobne je na tom s produkciou väčšina Ázie a Afriky. No tieto krajiny napredujú, čo sa odrazilo v poslednom polstoročí nárastom produkcie potravín o viac ako 30 percent na každého obyvateľa. Teoretické hranice sú pritom nedozerné. Existujúce komerčne úspešné hydroponické farmy dnes dokážu produkovať približne jeden kilogram potravín denne na štyroch štvorcových metroch. To znamená, že celú sedemmiliardovú populáciu Zeme by s existujúcimi technológiami bolo možné uživiť na ploche Chorvátska.
Posledná opora skeptikov sa nachádza v spomínaných termodynamických zákonoch. Ale aj tu sa dá oponovať. Zem nie je uzavretý systém, kde nič nepribúda. Prítok energie zo Slnka dosahuje priemerne 173 000 terrawattov, dnešná celková spotreba energie ľudskou spoločnosťou je 16 terrawattov, menej ako 0,01 percenta toho, čo nám vesmír ponúka. Druhému zákonu, rozpadu usporiadaného systému na neusporiadaný, sa ľudstvo takisto naučilo čeliť. Vytvárame si vzorce správania, ktoré nám v čase pomáhajú korigovať naše konanie.
Nie je cieľom tešiteľov podporovať plytvanie zdrojmi. Každý spotrebovaný liter ropy či kilogram železa predstavuje pre ekonomiku náklad. Ich cieľom je upozorniť na to, že aj nepoužitie zdroja má svoju cenu. Ak by sa naši predkovia pred sto rokmi rozhodli zabrzdiť rozvoj a konzervovať uhlie, dnes by sme mali plné bane bezcenného uhlia, ale chýbali by nám vedomosti, ktoré naši predkovia získali práve vďaka tomu, že spálili to uhlie a poháňali ním vlaky či kúrili na univerzitách.
Autor je spolupracovník INESS
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.