O dva roky nadobudol tento nápad reálnu podobu v južnej časti Maroka, kde odštartoval prvý ročník dnes už legendárneho Marathon des Sables. Tieto viacetapové preteky pomohli definovať slovo ultramaratón a stali sa symbolom náročnosti nielen z hľadiska vzdialenosti, ale najmä podmienok, v akých sa bežia. Pretekári musia prekonať približne 250-kilometrovú vzdialenosť, rozdelenú do šiestich etáp. Je to séria takmer maratónových vzdialeností, doplnená o jednu viac ako 80-kilometrovú etapu. V teplotách stúpajúcich nad 40 °C.
Každý účastník si nesie na chrbte všetko, čo potrebuje na prežitie počas celých pretekov. Výnimkou je len stan a voda, ktorá je v limitovanom množstve poskytovaná organizátormi na každom kontrolnom stanovisku. Jej denný prídel sa pohybuje v rozmedzí od 9 do 15 litrov.
.štart
Je sobota večer, keď nás vojenské nákladné auto vykladá zopár kilometrov od El Hazbane vo východnej časti Maroka, nie tak ďaleko od alžírskej hranice. Pohľad mi padá na obrovský nafukovací stan s množstvom vojenských hangárov a terénnych áut v pozadí. Helikoptéra krúži nízko nad nami, až to začína pripomínať obraz vojenského tábora MASH. Opačným smerom leží iný tábor s dvoma obručami osemčlenných berberských stanov, ktoré budú najbližších 8 dní hostiť takmer 900 bežcov z celého sveta.
Prvé dva dni sú aklimatizačné. Každý má ešte šancu doladiť si výstroj, jedlo či oblečenie. Na druhý deň všetci prechádzame povinnou technickou a zdravotnou kontrolou. Odovzdávame veci, ktoré nám vrátia až po skončení pretekov.
Tábor je obrovské mravenisko ľudí, snažiacich sa zhromaždiť čo najviac informácií od ostrieľaných veteránov podujatia a rozhodnúť sa správne, čo niesť a čo nie. Každý gram sa počíta. Ani jeden účastník nesmie odhodiť po tomto momente nič zo svojho výstroja bez nahlásenia organizátorom a kedykoľvek pri náhodnej kontrole musí byť schopný prezentovať túto výbavu vrátane povinnej, spolu s dostatkom kalorickej stravy pre zvyšok pretekov. Tá je stanovená na 2 000 kcal denne, čo je však naozaj len bazálne minimum. Ja mám v batohu približne 3 000 kcal na deň v celkovej hmotnosti 4,9 kg, čo dáva batohu výslednú štartovnú hmotnosť 11,5 kg. Bez vody.
Ráno pred prvou etapou sú všetci dobre naladení a pripravení vydať zo seba to najlepšie. Preteky sa začínajú o deviatej ráno za ustavičného prelietavania helikoptéry Eurosport. Zvukovú kulisu dopĺňa skladba Highway To Hell od AC/DC, ktorá bude súčasťou ranného nabudenia počas celých pretekov.
Prvá etapa je zahrievacích 33,8 km. V horúčavách, siahajúcich síce vysoko nad 40 °C, no v pomerne ľahko zdolateľnom teréne, len s jedným kopcom. Keďže väčšina ľudí však nemá za sebou teplotnú aklimatizáciu, večer je tábor doslova vymretý. Ľudia oddychujú, lepia si odreté chrbáty či čakajú na ošetrenie pľuzgierov u dobrovoľných lekárov Doc Trotters, ktorí nám budú pomáhať počas celého týždňa. K dispozícii máme aj stan so satelitným pripojením a limitom jedného emailu denne, alebo možnosťou telefonovania za 2 eurá na minútu. Motívom pretekov je sebestačnosť, a tak trávime zvyšok času vo vlastných stanoch varením či spaním.
.pľuzgiere
Druhý deň sú teploty o poznanie vyššie, možno z dôvodu slabšieho vetra, no najmä dlhým prechodom cez rovinu soľného jazera Ma'der El Kebir. Vzduch je zraňujúco horúci a vyschnuté jazero pôsobí ako rozhorúčená kuchynská platňa, z ktorej nie je kam utiecť. Povinne zapíjame soľné tablety s každou fľašou vody, aby telo zadržiavalo tekutiny a zostávalo hydratované.
To, žiaľ, spôsobuje opúchanie končatín, čo sa v mojom prípade končí o deň neskôr rozhodnutím bežať zvyšok preteky len v tenkých ponožkách, bez akejkoľvek vnútornej vložky. Napriek tomu, že mám o jeden a pol čísla väčšie tenisky, po druhej etape sú mi malé a obúvanie je ranný rituál.
Etapu končím úplne bez energie, s prvými vážnymi pľuzgiermi, a tak navštevujem „nemocnicu“, kde ako na bežiacom páse ošetrujú nohy nás nešťastníkov. Toto sa stáva mojím rituálom do zvyšku pretekov, pretože si na pľuzgiere pod prstami nevidím a neviem ich ošetriť sám. Tábor, až na vždy veselé stany Talianov či Angličanov, sa stáva pokojným miestom, kde o deviatej večer už takmer každý spí. Slnko a beh nám dávajú zabrať.
Tretí deň bežíme 35 km a máme šťastie na viac vetra, ktorý robí miesto znesiteľnejším, aj keď Bahamy zo Sahary nikdy nebudú. Prechádzame cez prvé väčšie duny a krátke soľné jazero. Okolie je nádherné, z vrcholu kopca Zireg vidíme na kilometre ďaleko. Keby nebolo takmer poludnie a slnko už nepríjemne silné, človek by si tu užil krásny výhľad. No neprišli sme na piknik, a tak sa beží ďalej.
Keď udierajú najväčšie horúčavy, moje tempo a tempo veľkej väčšiny sa rapídne spomaľuje. Každý robí maximum pre to, aby zostal dostatočne pri sile, hydratovaný a najedený pre zvyšok dňa. Jedlo je však obrovský problém. Aj tie najchutnejšie tyčinky sa stávajú v horúčave takmer nestráviteľné, a tak sa do jedenia doslova nútim. Počas behu zvládam len zopár drobností, čo má za následok pocit väčšej vyčerpanosti. Prvýkrát si tým však musí prejsť každý.
.dlhá etapa
Štvrtá etapa má 81,5 km a je ozajstným testom schopnosti vydržať. Vybiehame ako obyčajne krátko po pol deviatej, päťdesiat najlepších bežcov o tri hodiny neskôr. Máme pred sebou všetky prekážky, ktoré sa dajú čakať: teplo, pieskové duny, kopce, dlhé kamenisté pasáže, štrkové polia a dokonca aj rieku. Každý účastník má k dispozícii svetlicu pre prípad núdze a traťoví maršali prechádzajú pravidelne okolo na džípoch, kontrolujúc opticky stav účastníkov.
Moje nohy sú dve veľké uhorky, uzavreté v malých peciach, čo mi nedodáva žiadnu pohodu, no dávam do pretekov maximum. Postupom času sa na kontrolných stanoviskách zastavuje a oddychuje čoraz viac ľudí a mnohí z nich nakoniec zostávajú na šiestom z nich aj zopár hodín spať. Ja viem, že zastavenie už nerozchodím, a tak ukončujem etapu takmer bez prestávky krátko pred jednou hodinou ráno.
Bez zvyšku energie sa snažím niečo piť, uvariť a zjesť. Zaspávam s bolesťami, ale šťastný, že som to zvládol. Množstvo ľudí prichádza až ráno, počas začínajúcej sa pieskovej a neskôr aj normálnej búrky. Som rád, že ma to obišlo. Dozvedám sa, že víťaz minulého ročníka a vedúci bežec tohto, Rashid El Morabity z Maroka, sa zranil jeden kilometer od cieľa a bol nútený vystreliť svetlicu pre rýchlu pomoc. Tábor to doslova ochromí. Tento ročník sa preteky aj napriek neskutočnému predstihu pre neho skončili. Azda len tento.
Deň po dlhej etape je dňom oddychu, aj keď veľa bežcov prichádza až v popoludňajších hodinách a čas na ich regeneráciu sa teda kráti. Moje koleno a stehenný sval sú strnulé, no dúfam, že sa to poddá. Na každom prste, na pätách a na chodidlách mám viac ako jeden pľuzgier. Do konca však zostávajú len dve „krátke“ etapy a tak nie je nad čím zúfať.
Po ohlušujúcej prietrži, ktorá premočí všetky stany, nastáva úplne pokojaplné popoludnie. Ľudia zostávajú ležať na kobercoch vonku až do západu tentoraz príjemného slnka. Posledný bežec, 74-ročný pán z Malajzie, dokrivkáva po takmer 32 hodinách a celý tábor mu prichádza zatlieskať a vzdať hold. Zaslúži si to do posledného momentu. Žiaľ, na ďalšie snaženie už nemá síl a týmto sa jeho úsilie končí.
.záver
Predposledná maratónová etapa je príznačná množstvom ťažko našľapujúcich nôh. Ľudia sú dostatočne zúbožení a želajú si mať už celé preteky za sebou. Ja po nejakom čase tiež. Koleno a stehno bolí, no dúfam že pomalý rytmus ich prebudí a všetko bude v poriadku. Na moje zhrozenie však asi na sedemnástom kilometri ľavý stehenný sval prestane úplne kooperovať s mojou snahou dať nohe pohyb a spolu s kolenom mi zasekávajú nohu do kŕčovitej polohy.
Nepomáha rozťahovanie, oddych, tabletky proti bolesti ani chladiaci krém od medikov. Nasledujúcich 25 kilometrov je len bolestivým hopkaním za vidinou cieľovej roviny. Na moje šťastie sú duny po včerajšej prietrži tvrdé a schodné, no napriek tomu končím až po vyše ôsmich hodinách na pokraji psychického dna.
Akékoľvek plány na slušné umiestnenie idú dostratena. Lekári napriek viacerým pokusom nevedia zistiť príčinu, a tak ma posielajú do spacáku len s tabletkami na uvoľnenie svalov a chladivou náplasťou. Počas koncertu Paris Orchestra – dopraveného letecky do stredu púšte na naše povznesenie – dúfam, že ráno bude všetko v poriadku a preteky dokončím s úsmevom a bežiac ako o život. Bizetova Carmen doznieva a tábor upadá do tmy. Čaká nás posledná časť pretekov.
Záverečná etapa je dlhá len 15,5 km, ale cez najvyššie duny celej pretekárskej trate. Noha je v rovnakom stave ako večer, a tak si sťahujem koleno a stehno elastickou náplasťou až do necitliva. Táto podpora dobre funguje na rovine prvé tri kilometre, no zlyháva v prvých kopčekoch a noha totálne vypovedá poslušnosť s prvými dunami tentoraz jemného piesku. Môj progres je doslova slimačí a potrebujem veľa premáhania, najmä keď ma predbieha množstvo inak pomalších bežcov. Som frustrovaný a neviem sa dočkať cieľa. Po vyše troch hodinách sa dostavuje a ja so zvyškom síl a zaťatými zubami prebieham cieľovou čiarou. Neviem, či sa tešiť, alebo plakať, no po chvíľke ma premáha eufória z ukončenia a uvedomujem si šťastie, že som to aj napriek problémom zdolal po vlastných. Žiadna svetlica, žiadna helikoptéra. Takmer šesťdesiat účastníkov to šťastie nemalo.
Tento ročník je teda na konci, preberáme si každý osobne medailu od Patricka Bauera a tí najlepší o deň neskôr ceny v hoteli v Oarzazade, odkiaľ v pondelok ráno všetci odlietame. Dolieha na mňa neskutočná únava z krátkeho spánku, veľmi studených nocí a náročných dní. Adrenalín opadá a zostáva len príjemný pocit. Stálo to za to!
Autor je prvý slovenský učastník ultramaratónu MdS
Každý účastník si nesie na chrbte všetko, čo potrebuje na prežitie počas celých pretekov. Výnimkou je len stan a voda, ktorá je v limitovanom množstve poskytovaná organizátormi na každom kontrolnom stanovisku. Jej denný prídel sa pohybuje v rozmedzí od 9 do 15 litrov.
.štart
Je sobota večer, keď nás vojenské nákladné auto vykladá zopár kilometrov od El Hazbane vo východnej časti Maroka, nie tak ďaleko od alžírskej hranice. Pohľad mi padá na obrovský nafukovací stan s množstvom vojenských hangárov a terénnych áut v pozadí. Helikoptéra krúži nízko nad nami, až to začína pripomínať obraz vojenského tábora MASH. Opačným smerom leží iný tábor s dvoma obručami osemčlenných berberských stanov, ktoré budú najbližších 8 dní hostiť takmer 900 bežcov z celého sveta.
Prvé dva dni sú aklimatizačné. Každý má ešte šancu doladiť si výstroj, jedlo či oblečenie. Na druhý deň všetci prechádzame povinnou technickou a zdravotnou kontrolou. Odovzdávame veci, ktoré nám vrátia až po skončení pretekov.
Tábor je obrovské mravenisko ľudí, snažiacich sa zhromaždiť čo najviac informácií od ostrieľaných veteránov podujatia a rozhodnúť sa správne, čo niesť a čo nie. Každý gram sa počíta. Ani jeden účastník nesmie odhodiť po tomto momente nič zo svojho výstroja bez nahlásenia organizátorom a kedykoľvek pri náhodnej kontrole musí byť schopný prezentovať túto výbavu vrátane povinnej, spolu s dostatkom kalorickej stravy pre zvyšok pretekov. Tá je stanovená na 2 000 kcal denne, čo je však naozaj len bazálne minimum. Ja mám v batohu približne 3 000 kcal na deň v celkovej hmotnosti 4,9 kg, čo dáva batohu výslednú štartovnú hmotnosť 11,5 kg. Bez vody.
Ráno pred prvou etapou sú všetci dobre naladení a pripravení vydať zo seba to najlepšie. Preteky sa začínajú o deviatej ráno za ustavičného prelietavania helikoptéry Eurosport. Zvukovú kulisu dopĺňa skladba Highway To Hell od AC/DC, ktorá bude súčasťou ranného nabudenia počas celých pretekov.
Prvá etapa je zahrievacích 33,8 km. V horúčavách, siahajúcich síce vysoko nad 40 °C, no v pomerne ľahko zdolateľnom teréne, len s jedným kopcom. Keďže väčšina ľudí však nemá za sebou teplotnú aklimatizáciu, večer je tábor doslova vymretý. Ľudia oddychujú, lepia si odreté chrbáty či čakajú na ošetrenie pľuzgierov u dobrovoľných lekárov Doc Trotters, ktorí nám budú pomáhať počas celého týždňa. K dispozícii máme aj stan so satelitným pripojením a limitom jedného emailu denne, alebo možnosťou telefonovania za 2 eurá na minútu. Motívom pretekov je sebestačnosť, a tak trávime zvyšok času vo vlastných stanoch varením či spaním.
.pľuzgiere
Druhý deň sú teploty o poznanie vyššie, možno z dôvodu slabšieho vetra, no najmä dlhým prechodom cez rovinu soľného jazera Ma'der El Kebir. Vzduch je zraňujúco horúci a vyschnuté jazero pôsobí ako rozhorúčená kuchynská platňa, z ktorej nie je kam utiecť. Povinne zapíjame soľné tablety s každou fľašou vody, aby telo zadržiavalo tekutiny a zostávalo hydratované.
To, žiaľ, spôsobuje opúchanie končatín, čo sa v mojom prípade končí o deň neskôr rozhodnutím bežať zvyšok preteky len v tenkých ponožkách, bez akejkoľvek vnútornej vložky. Napriek tomu, že mám o jeden a pol čísla väčšie tenisky, po druhej etape sú mi malé a obúvanie je ranný rituál.
Etapu končím úplne bez energie, s prvými vážnymi pľuzgiermi, a tak navštevujem „nemocnicu“, kde ako na bežiacom páse ošetrujú nohy nás nešťastníkov. Toto sa stáva mojím rituálom do zvyšku pretekov, pretože si na pľuzgiere pod prstami nevidím a neviem ich ošetriť sám. Tábor, až na vždy veselé stany Talianov či Angličanov, sa stáva pokojným miestom, kde o deviatej večer už takmer každý spí. Slnko a beh nám dávajú zabrať.
Tretí deň bežíme 35 km a máme šťastie na viac vetra, ktorý robí miesto znesiteľnejším, aj keď Bahamy zo Sahary nikdy nebudú. Prechádzame cez prvé väčšie duny a krátke soľné jazero. Okolie je nádherné, z vrcholu kopca Zireg vidíme na kilometre ďaleko. Keby nebolo takmer poludnie a slnko už nepríjemne silné, človek by si tu užil krásny výhľad. No neprišli sme na piknik, a tak sa beží ďalej.
Keď udierajú najväčšie horúčavy, moje tempo a tempo veľkej väčšiny sa rapídne spomaľuje. Každý robí maximum pre to, aby zostal dostatočne pri sile, hydratovaný a najedený pre zvyšok dňa. Jedlo je však obrovský problém. Aj tie najchutnejšie tyčinky sa stávajú v horúčave takmer nestráviteľné, a tak sa do jedenia doslova nútim. Počas behu zvládam len zopár drobností, čo má za následok pocit väčšej vyčerpanosti. Prvýkrát si tým však musí prejsť každý.
.dlhá etapa
Štvrtá etapa má 81,5 km a je ozajstným testom schopnosti vydržať. Vybiehame ako obyčajne krátko po pol deviatej, päťdesiat najlepších bežcov o tri hodiny neskôr. Máme pred sebou všetky prekážky, ktoré sa dajú čakať: teplo, pieskové duny, kopce, dlhé kamenisté pasáže, štrkové polia a dokonca aj rieku. Každý účastník má k dispozícii svetlicu pre prípad núdze a traťoví maršali prechádzajú pravidelne okolo na džípoch, kontrolujúc opticky stav účastníkov.
Moje nohy sú dve veľké uhorky, uzavreté v malých peciach, čo mi nedodáva žiadnu pohodu, no dávam do pretekov maximum. Postupom času sa na kontrolných stanoviskách zastavuje a oddychuje čoraz viac ľudí a mnohí z nich nakoniec zostávajú na šiestom z nich aj zopár hodín spať. Ja viem, že zastavenie už nerozchodím, a tak ukončujem etapu takmer bez prestávky krátko pred jednou hodinou ráno.
Bez zvyšku energie sa snažím niečo piť, uvariť a zjesť. Zaspávam s bolesťami, ale šťastný, že som to zvládol. Množstvo ľudí prichádza až ráno, počas začínajúcej sa pieskovej a neskôr aj normálnej búrky. Som rád, že ma to obišlo. Dozvedám sa, že víťaz minulého ročníka a vedúci bežec tohto, Rashid El Morabity z Maroka, sa zranil jeden kilometer od cieľa a bol nútený vystreliť svetlicu pre rýchlu pomoc. Tábor to doslova ochromí. Tento ročník sa preteky aj napriek neskutočnému predstihu pre neho skončili. Azda len tento.
Deň po dlhej etape je dňom oddychu, aj keď veľa bežcov prichádza až v popoludňajších hodinách a čas na ich regeneráciu sa teda kráti. Moje koleno a stehenný sval sú strnulé, no dúfam, že sa to poddá. Na každom prste, na pätách a na chodidlách mám viac ako jeden pľuzgier. Do konca však zostávajú len dve „krátke“ etapy a tak nie je nad čím zúfať.
Po ohlušujúcej prietrži, ktorá premočí všetky stany, nastáva úplne pokojaplné popoludnie. Ľudia zostávajú ležať na kobercoch vonku až do západu tentoraz príjemného slnka. Posledný bežec, 74-ročný pán z Malajzie, dokrivkáva po takmer 32 hodinách a celý tábor mu prichádza zatlieskať a vzdať hold. Zaslúži si to do posledného momentu. Žiaľ, na ďalšie snaženie už nemá síl a týmto sa jeho úsilie končí.
.záver
Predposledná maratónová etapa je príznačná množstvom ťažko našľapujúcich nôh. Ľudia sú dostatočne zúbožení a želajú si mať už celé preteky za sebou. Ja po nejakom čase tiež. Koleno a stehno bolí, no dúfam že pomalý rytmus ich prebudí a všetko bude v poriadku. Na moje zhrozenie však asi na sedemnástom kilometri ľavý stehenný sval prestane úplne kooperovať s mojou snahou dať nohe pohyb a spolu s kolenom mi zasekávajú nohu do kŕčovitej polohy.
Nepomáha rozťahovanie, oddych, tabletky proti bolesti ani chladiaci krém od medikov. Nasledujúcich 25 kilometrov je len bolestivým hopkaním za vidinou cieľovej roviny. Na moje šťastie sú duny po včerajšej prietrži tvrdé a schodné, no napriek tomu končím až po vyše ôsmich hodinách na pokraji psychického dna.
Akékoľvek plány na slušné umiestnenie idú dostratena. Lekári napriek viacerým pokusom nevedia zistiť príčinu, a tak ma posielajú do spacáku len s tabletkami na uvoľnenie svalov a chladivou náplasťou. Počas koncertu Paris Orchestra – dopraveného letecky do stredu púšte na naše povznesenie – dúfam, že ráno bude všetko v poriadku a preteky dokončím s úsmevom a bežiac ako o život. Bizetova Carmen doznieva a tábor upadá do tmy. Čaká nás posledná časť pretekov.
Záverečná etapa je dlhá len 15,5 km, ale cez najvyššie duny celej pretekárskej trate. Noha je v rovnakom stave ako večer, a tak si sťahujem koleno a stehno elastickou náplasťou až do necitliva. Táto podpora dobre funguje na rovine prvé tri kilometre, no zlyháva v prvých kopčekoch a noha totálne vypovedá poslušnosť s prvými dunami tentoraz jemného piesku. Môj progres je doslova slimačí a potrebujem veľa premáhania, najmä keď ma predbieha množstvo inak pomalších bežcov. Som frustrovaný a neviem sa dočkať cieľa. Po vyše troch hodinách sa dostavuje a ja so zvyškom síl a zaťatými zubami prebieham cieľovou čiarou. Neviem, či sa tešiť, alebo plakať, no po chvíľke ma premáha eufória z ukončenia a uvedomujem si šťastie, že som to aj napriek problémom zdolal po vlastných. Žiadna svetlica, žiadna helikoptéra. Takmer šesťdesiat účastníkov to šťastie nemalo.
Tento ročník je teda na konci, preberáme si každý osobne medailu od Patricka Bauera a tí najlepší o deň neskôr ceny v hoteli v Oarzazade, odkiaľ v pondelok ráno všetci odlietame. Dolieha na mňa neskutočná únava z krátkeho spánku, veľmi studených nocí a náročných dní. Adrenalín opadá a zostáva len príjemný pocit. Stálo to za to!
Autor je prvý slovenský učastník ultramaratónu MdS
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.