Október roku 1582 bol v niektorých európskych krajinách veľmi rušný. Niekde sa konali výtržnosti namierené proti pápežovi a matematikom, inde sa ľudia modlili a očakávali azda i koniec sveta. Nahnevaní boli králi, námorníci i bankári. Mali na to dobrý dôvod – gregoriánska reforma kalendára im totiž zo života „ukradla“ desať dní.
Bula pápeža Gregora XIII. Inter gravissimas, vydaná 24. februára 1582, bola pritom veľmi rozumným činom. Nový – gregoriánsky kalendár vyrovnával rozdiel nahromadený v priebehu viac ako šestnástich storočí. Začiatkom novoveku sa dátum Veľkej noci pomaly posúval čoraz bližšie k letu a s tým bolo treba niečo robiť. Znie to rozumne, ale kto z nás by ľahko prijal, že po štvrtku 4. októbra nasleduje síce piatok, ale rovno 15. októbra?
.julius a augustus
Gregor nebol prvým Európanom, ktorý sa o niečo podobné pokúsil. Prvá veľká zmena kalendára sa začala pripravovať v Rímskej ríši ešte pred naším letopočtom.
Ako mnohé iné staré kultúry, Rimania mali svoj systém založený na dvanásťmesačnom cykle, do ktorého pri istých náboženských či politických príležitostiach (napríklad Druhá púnska vojna) príležitostne pridávali dni či mesiace. Všetko však záležalo na ľubovôli kňazov. Niekedy rok predĺžili preto, aby sa ich obľúbení konzuli a senátori udržali v úrade čo najdlhšie, a naopak, ak práve vládna garnitúra nezodpovedala ich predstavám, rok bol zrazu o niečo kratší. Nešlo len o politiku, ale aj o peniaze – zmenou počtu dní sa dali zvýšiť či znížiť dane.
Problému sa venovali viacerí Rimania, ale zmena nastala až po tom, ako sa stal Julius Caesar v roku 49 pred Kristom diktátorom a začal intenzívne zavádzať „poriadok“. Dôležitým momentom bolo zavedenie poriadku v Egypte, odkiaľ si Caesar priviezol alexandrijského astronóma Sosigena, ktorý bol hlavným strojcom nového kalendára.
Reforma, zavedená v roku 45 pred Kristom (709 rokov od založenia mesta, čo bol v Ríme tradičný spôsob výpočtu rokov) určila pevnú dĺžku jednotlivých mesiacov, zmenila názov jedného z nich z Quintilius na Julius, zaviedla pravidelné priestupné roky (k 365 dňom sa každý štvrtý pridával ešte jeden) a jednorazovým pridaním 90 dní zladila kalendár so slnečným rokom. Caesar spočiatku chcel, aby sa nový rok začínal jarnou rovnodennosťou alebo zimným slnovratom, ale Senát túto požiadavku odmietol, a tak Caesar pristúpil na kompromis a za začiatok roka bol ustanovený 1. január, teda deň, keď sa schádzal Senát.
Prijatie nového kalendára sa zaobišlo bez veľkých protestov. Juliánsky kalendár (na rozdiel od gregoriánskeho, ako uvidíme neskôr) sa vďaka výkonnej administratíve a vojenskej sile šíril po rozrastajúcej sa Rímskej ríši veľmi rýchlo. V rokoch bezprostredne nasledujúcich po brutálnom útoku na Caesara prišlo len k malým zmenám. Najvýznamnejšou z nich bolo rozhodnutie Senátu premenovať na počesť prvého cisára Sextilis na Augustus. A aby sa Octavianus Augustus necítil ukrivdený oproti svojmu predchodcovi, pridali do „jeho“ mesiaca ešte jeden deň. (Mimochodom, Neroneus sa neujal.)
.anno domini
Juliánsky kalendár (i s názvami po pohanských vládcoch) pretrval v Rímskej ríši aj po Milánskom edikte, ktorým sa stalo hlavným rímskym náboženstvom kresťanstvo. Na prelome staroveku a novoveku sa zmenili len dve dôležité veci – výpočet dátumu Veľkej noci a zavedenie počítania rokov od Kristovho narodenia (anno Domini – roku Pána.)
V priebehu storočí však nastal zásadný problém. Priemerná dĺžka roka v juliánskom kalendári je 365,25 dňa, dĺžka tropického roka je však o niečo kratšia (365,242 dňa). Jedenásť minút ročne je síce smiešna odchýlka, ale každých 131 rokov narastie na jeden celý deň.
Za gregoriánskou reformou stojí kalábrijský rodák Aloysius Lilius (Luigi Lilio), ktorý vo svojom diele Compendiuem novae rationis restituendi kalendarium (Kompendium nového plánu pre zmenu kalendára) navrhol zásadné riešenie, ktorým by sa vyriešil posun. Na jeho základe nielenže na veky „zmizlo“ desať dní, ale vyriešili sa aj (ako sa neskôr ukázalo, nie na veky) všetky budúce problémy. Priestupným síce zostal každý štvrtý rok, ale aby kalendár nezačal opäť predbiehať slnko, roky, deliteľné stovkou (napr. 1900) priestupné neboli a roky deliteľné číslom 400 (napr. 2000) priestupné boli.
Lilius zomrel v roku 1576, ale o jeho diele sa nevedelo až do roku 1582, keď jeho brat Antonio ukázal rukopis pápežovi. Gregor si nápad rýchlo osvojil, pretože cirkev mala opäť problém s Veľkou nocou, ktorej oslava sa posúvala na čoraz neskorší termín, a s miernymi úpravami nemeckého astronóma Christophera Clavia vydal spomínanú bulu.
.ancikrist
Horšie to bolo s presadením reformy mimo pápežského sídla. Keby Vatikán vydal nariadenie o sto rokov skôr, je takmer isté, že by ho poslúchli vládcovia v celej západnej a strednej Európe. Ale v roku 1582 bol kontinent krvavo rozdelený na katolícky a protestantský tábor.
Bezprostredne bulu prijali len najoddanejšie krajiny – Španielsko, Portugalsko, talianske štáty a Poľsko-litovská únia. Ako píše David E. Duncan vo svojej knihe The Calendar, horšie to bolo na území Svätej ríše rímskej národa nemeckého, ktorá bola zvláštnym európskym mikrokozmom zloženým z množstva medzi sebou súperiacich kráľovstiev, kniežatstiev a biskupstiev a ktorej vládca Rudolf II. habsburský nemal dostatočnú autoritu. Duncan píše: „Protestanti v Nemecku i inde odmietli reformu, často s veľkou horkosťou a vzrušením. James Heerbrand, profesor teológie v Tubingene, obvinil Gregora z toho, že je „rímsky Ancikrist“ a jeho kalendár je trójskym koňom zostrojeným na to, aby oklamal skutočných kresťanov tým, že budú sláviť nesprávne sviatky.“
V šestnástom storočí kalendár prijali ešte Francúzsko, Holandsko, Rakúsko, katolícke časti Švajčiarska a Nemecka, Čechy a Morava a v roku 1587 i Uhorsko. Prusko gregoriánsky kalendár prijalo v roku 1610, nemeckí a švajčiarski protestanti ako i Dánsko a Nórsko v roku 1700, Veľká Británia a jej kolónie v roku 1752. Východná (ortodoxná) Európa sa pripojila až v dvadsiatom storočí.
.thermidor
V priebehu štyroch a štvrť storočia od zavedenia reformy sa v krajinách, ktoré ju prijali, uskutočnilo viacero pokusov o zmenu kalendára. Najznámejším bol pokus francúzskych revolucionárov.
Republikánsky kalendár priniesol niekoľko zásadných noviniek. Roky sa už nepočítali od Kristovho narodenia, ale od začiatku republikánskej éry v roku 1792. Rok sa začínal jesennou rovnodennosťou, týždeň mal deväť pracovných a jeden voľný deň. Dvanásť mesiacov zostalo, ale zmenili názov (floréal podľa kvetiny, nivôse podľa snehu...) a všetky mali po tridsať dní. Päť či šesť zostávajúcich dní sa pridávalo na konci roka. V rámci reformy, ktorá bola súčasťou veľkého „racionalizačného“ úsilia nového režimu a boja proti katolíckej cirkvi sa zmenilo aj meranie času a výroba hodín. Deň mal desať hodín, každá hodina sto minút a každá minúta sto sekúnd.
Republikánsky kalendár dospel len do roku XII, keď ho svojím nariadením zrušil Napoleon Bonaparte. Krátko sa používal ešte v čase Parížskej komúny v roku 1871 a dnes je známy azda už len dátum 9. thermidor roku II, keď gilotínovali Maximilliana Robespierra.
Aj ďalší pokus o zmenu pochádzal z Francúzska. Tzv. pozitivistický kalendár, ktorý v roku 1849 navrhol Auguste Comte, členil rok na trinásť mesiacov, nazvaných podľa historických osobností, z ktorých každý mal 28 dní a začínal sa pondelkom. Zvyšný deň mal byť vyčlenený na pripomienku zosnulých.
.worldsday
So starými (vtedy ešte juliánskymi) poriadkami neboli spokojní ani sovietski revolucionári. Krátko po prevzatí moci podpísal Vladimír Iľjič Lenin dekrét, ktorý po takmer tri a pol storočí od vzniku zavádzal gregoriánsky kalendár.
Leninovi nasledovníci sa v roku 1929 pokúsili ešte o niečo racionálnejšieho. Každý z dvanástich mesiacov mal 30 dní a zvyšných päť či šesť (Leninov deň, dva Dni práce, dva Dni priemyslu a priestupný deň) nepatrili k žiadnemu z mesiacov. Sovieti, rovnako ako Francúzi, zmenili v rámci boja proti nedeli počet dní v týždni. Tentoraz na päť, z ktorých jeden bol vždy pre jednu skupinu pracujúcich vyčlenený na odpočinok. Hoci mali ľudia viac voľna ako v starom systéme (v ktorom bola sobota pracovným dňom), skutočnosť, že nie všetci členovia rodiny mali voľno v rovnaký deň, spôsobila, že nový systém po viacerých úpravách skončil v roku 1940.
S nápadom zaviesť „Svetový kalendár“ sa v polovici 50. rokov pohrávala i OSN. Tento kalendár mal rozdeliť rok na štyri 91-dňové cykly začínajúce nedeľou. Na konci decembra a (v priestupných rokoch) na konci júla sa mal pridať tzv. Worldsday (svetový deň), ktorý nezapadal do týždenného cyklu. Priaznivci argumentovali zjednodušením a zapamätateľnosťou kalendára, tým, že by nebolo treba tlačiť každý rok nové kalendáre, ako i ľahšou porovnateľnosťou štvrťročných ekonomických štatistík.
Proti nápadu sa, samozrejme, postavili veriaci (židovskí kvôli sobote, kresťanskí kvôli nedeli a moslimskí kvôli piatku), podľa ktorých by Worldsday narušil sedemdenný cyklus. Proti sa postavili aj Spojené štáty, ktoré odmietli svoju podporu „kým takáto reforma nebude podporovaná podstatnou väčšinou obyvateľov Spojených štátov...“ (o tlačiarenskej loby anály mlčia) a nakoniec dostalo rozum aj Valné zhromaždenie a racionalizačné opatrenie nepodporilo.
.chaos
Gregoriánskym kalendárom sa dnes oficiálne riadi celý svet. Zároveň s ním však existuje aj množstvo ďalších možností, ako členiť rok, i spôsobov výpočtu jeho dĺžky. Rovnako veľké je i množstvo Nových rokov i letopočtov. Dňa 12. septembra oslávili v Etiópskej ortodoxnej cirkvi rok 2000, o deň neskôr vstúpili do roku 5768 Židia. Čína v súčasnosti žije nielen v roku psa (rozdeleného na desať mesiacov), ale aj v roku 4704...
Je v tom chaos. Kto chce poriadok, musí sa pokúsiť o nejakú celosvetovú reformu a dúfať, že nebude nikomu prekážať. Nám ostatným zostáva riadiť sa medzinárodnou normou ISO 8 601, za ktorou sa skrýva náš 425 rokov starý kalendár.
.tomáš Gális
Bula pápeža Gregora XIII. Inter gravissimas, vydaná 24. februára 1582, bola pritom veľmi rozumným činom. Nový – gregoriánsky kalendár vyrovnával rozdiel nahromadený v priebehu viac ako šestnástich storočí. Začiatkom novoveku sa dátum Veľkej noci pomaly posúval čoraz bližšie k letu a s tým bolo treba niečo robiť. Znie to rozumne, ale kto z nás by ľahko prijal, že po štvrtku 4. októbra nasleduje síce piatok, ale rovno 15. októbra?
.julius a augustus
Gregor nebol prvým Európanom, ktorý sa o niečo podobné pokúsil. Prvá veľká zmena kalendára sa začala pripravovať v Rímskej ríši ešte pred naším letopočtom.
Ako mnohé iné staré kultúry, Rimania mali svoj systém založený na dvanásťmesačnom cykle, do ktorého pri istých náboženských či politických príležitostiach (napríklad Druhá púnska vojna) príležitostne pridávali dni či mesiace. Všetko však záležalo na ľubovôli kňazov. Niekedy rok predĺžili preto, aby sa ich obľúbení konzuli a senátori udržali v úrade čo najdlhšie, a naopak, ak práve vládna garnitúra nezodpovedala ich predstavám, rok bol zrazu o niečo kratší. Nešlo len o politiku, ale aj o peniaze – zmenou počtu dní sa dali zvýšiť či znížiť dane.
Problému sa venovali viacerí Rimania, ale zmena nastala až po tom, ako sa stal Julius Caesar v roku 49 pred Kristom diktátorom a začal intenzívne zavádzať „poriadok“. Dôležitým momentom bolo zavedenie poriadku v Egypte, odkiaľ si Caesar priviezol alexandrijského astronóma Sosigena, ktorý bol hlavným strojcom nového kalendára.
Reforma, zavedená v roku 45 pred Kristom (709 rokov od založenia mesta, čo bol v Ríme tradičný spôsob výpočtu rokov) určila pevnú dĺžku jednotlivých mesiacov, zmenila názov jedného z nich z Quintilius na Julius, zaviedla pravidelné priestupné roky (k 365 dňom sa každý štvrtý pridával ešte jeden) a jednorazovým pridaním 90 dní zladila kalendár so slnečným rokom. Caesar spočiatku chcel, aby sa nový rok začínal jarnou rovnodennosťou alebo zimným slnovratom, ale Senát túto požiadavku odmietol, a tak Caesar pristúpil na kompromis a za začiatok roka bol ustanovený 1. január, teda deň, keď sa schádzal Senát.
Prijatie nového kalendára sa zaobišlo bez veľkých protestov. Juliánsky kalendár (na rozdiel od gregoriánskeho, ako uvidíme neskôr) sa vďaka výkonnej administratíve a vojenskej sile šíril po rozrastajúcej sa Rímskej ríši veľmi rýchlo. V rokoch bezprostredne nasledujúcich po brutálnom útoku na Caesara prišlo len k malým zmenám. Najvýznamnejšou z nich bolo rozhodnutie Senátu premenovať na počesť prvého cisára Sextilis na Augustus. A aby sa Octavianus Augustus necítil ukrivdený oproti svojmu predchodcovi, pridali do „jeho“ mesiaca ešte jeden deň. (Mimochodom, Neroneus sa neujal.)
.anno domini
Juliánsky kalendár (i s názvami po pohanských vládcoch) pretrval v Rímskej ríši aj po Milánskom edikte, ktorým sa stalo hlavným rímskym náboženstvom kresťanstvo. Na prelome staroveku a novoveku sa zmenili len dve dôležité veci – výpočet dátumu Veľkej noci a zavedenie počítania rokov od Kristovho narodenia (anno Domini – roku Pána.)
V priebehu storočí však nastal zásadný problém. Priemerná dĺžka roka v juliánskom kalendári je 365,25 dňa, dĺžka tropického roka je však o niečo kratšia (365,242 dňa). Jedenásť minút ročne je síce smiešna odchýlka, ale každých 131 rokov narastie na jeden celý deň.
Za gregoriánskou reformou stojí kalábrijský rodák Aloysius Lilius (Luigi Lilio), ktorý vo svojom diele Compendiuem novae rationis restituendi kalendarium (Kompendium nového plánu pre zmenu kalendára) navrhol zásadné riešenie, ktorým by sa vyriešil posun. Na jeho základe nielenže na veky „zmizlo“ desať dní, ale vyriešili sa aj (ako sa neskôr ukázalo, nie na veky) všetky budúce problémy. Priestupným síce zostal každý štvrtý rok, ale aby kalendár nezačal opäť predbiehať slnko, roky, deliteľné stovkou (napr. 1900) priestupné neboli a roky deliteľné číslom 400 (napr. 2000) priestupné boli.
Lilius zomrel v roku 1576, ale o jeho diele sa nevedelo až do roku 1582, keď jeho brat Antonio ukázal rukopis pápežovi. Gregor si nápad rýchlo osvojil, pretože cirkev mala opäť problém s Veľkou nocou, ktorej oslava sa posúvala na čoraz neskorší termín, a s miernymi úpravami nemeckého astronóma Christophera Clavia vydal spomínanú bulu.
.ancikrist
Horšie to bolo s presadením reformy mimo pápežského sídla. Keby Vatikán vydal nariadenie o sto rokov skôr, je takmer isté, že by ho poslúchli vládcovia v celej západnej a strednej Európe. Ale v roku 1582 bol kontinent krvavo rozdelený na katolícky a protestantský tábor.
Bezprostredne bulu prijali len najoddanejšie krajiny – Španielsko, Portugalsko, talianske štáty a Poľsko-litovská únia. Ako píše David E. Duncan vo svojej knihe The Calendar, horšie to bolo na území Svätej ríše rímskej národa nemeckého, ktorá bola zvláštnym európskym mikrokozmom zloženým z množstva medzi sebou súperiacich kráľovstiev, kniežatstiev a biskupstiev a ktorej vládca Rudolf II. habsburský nemal dostatočnú autoritu. Duncan píše: „Protestanti v Nemecku i inde odmietli reformu, často s veľkou horkosťou a vzrušením. James Heerbrand, profesor teológie v Tubingene, obvinil Gregora z toho, že je „rímsky Ancikrist“ a jeho kalendár je trójskym koňom zostrojeným na to, aby oklamal skutočných kresťanov tým, že budú sláviť nesprávne sviatky.“
V šestnástom storočí kalendár prijali ešte Francúzsko, Holandsko, Rakúsko, katolícke časti Švajčiarska a Nemecka, Čechy a Morava a v roku 1587 i Uhorsko. Prusko gregoriánsky kalendár prijalo v roku 1610, nemeckí a švajčiarski protestanti ako i Dánsko a Nórsko v roku 1700, Veľká Británia a jej kolónie v roku 1752. Východná (ortodoxná) Európa sa pripojila až v dvadsiatom storočí.
.thermidor
V priebehu štyroch a štvrť storočia od zavedenia reformy sa v krajinách, ktoré ju prijali, uskutočnilo viacero pokusov o zmenu kalendára. Najznámejším bol pokus francúzskych revolucionárov.
Republikánsky kalendár priniesol niekoľko zásadných noviniek. Roky sa už nepočítali od Kristovho narodenia, ale od začiatku republikánskej éry v roku 1792. Rok sa začínal jesennou rovnodennosťou, týždeň mal deväť pracovných a jeden voľný deň. Dvanásť mesiacov zostalo, ale zmenili názov (floréal podľa kvetiny, nivôse podľa snehu...) a všetky mali po tridsať dní. Päť či šesť zostávajúcich dní sa pridávalo na konci roka. V rámci reformy, ktorá bola súčasťou veľkého „racionalizačného“ úsilia nového režimu a boja proti katolíckej cirkvi sa zmenilo aj meranie času a výroba hodín. Deň mal desať hodín, každá hodina sto minút a každá minúta sto sekúnd.
Republikánsky kalendár dospel len do roku XII, keď ho svojím nariadením zrušil Napoleon Bonaparte. Krátko sa používal ešte v čase Parížskej komúny v roku 1871 a dnes je známy azda už len dátum 9. thermidor roku II, keď gilotínovali Maximilliana Robespierra.
Aj ďalší pokus o zmenu pochádzal z Francúzska. Tzv. pozitivistický kalendár, ktorý v roku 1849 navrhol Auguste Comte, členil rok na trinásť mesiacov, nazvaných podľa historických osobností, z ktorých každý mal 28 dní a začínal sa pondelkom. Zvyšný deň mal byť vyčlenený na pripomienku zosnulých.
.worldsday
So starými (vtedy ešte juliánskymi) poriadkami neboli spokojní ani sovietski revolucionári. Krátko po prevzatí moci podpísal Vladimír Iľjič Lenin dekrét, ktorý po takmer tri a pol storočí od vzniku zavádzal gregoriánsky kalendár.
Leninovi nasledovníci sa v roku 1929 pokúsili ešte o niečo racionálnejšieho. Každý z dvanástich mesiacov mal 30 dní a zvyšných päť či šesť (Leninov deň, dva Dni práce, dva Dni priemyslu a priestupný deň) nepatrili k žiadnemu z mesiacov. Sovieti, rovnako ako Francúzi, zmenili v rámci boja proti nedeli počet dní v týždni. Tentoraz na päť, z ktorých jeden bol vždy pre jednu skupinu pracujúcich vyčlenený na odpočinok. Hoci mali ľudia viac voľna ako v starom systéme (v ktorom bola sobota pracovným dňom), skutočnosť, že nie všetci členovia rodiny mali voľno v rovnaký deň, spôsobila, že nový systém po viacerých úpravách skončil v roku 1940.
S nápadom zaviesť „Svetový kalendár“ sa v polovici 50. rokov pohrávala i OSN. Tento kalendár mal rozdeliť rok na štyri 91-dňové cykly začínajúce nedeľou. Na konci decembra a (v priestupných rokoch) na konci júla sa mal pridať tzv. Worldsday (svetový deň), ktorý nezapadal do týždenného cyklu. Priaznivci argumentovali zjednodušením a zapamätateľnosťou kalendára, tým, že by nebolo treba tlačiť každý rok nové kalendáre, ako i ľahšou porovnateľnosťou štvrťročných ekonomických štatistík.
Proti nápadu sa, samozrejme, postavili veriaci (židovskí kvôli sobote, kresťanskí kvôli nedeli a moslimskí kvôli piatku), podľa ktorých by Worldsday narušil sedemdenný cyklus. Proti sa postavili aj Spojené štáty, ktoré odmietli svoju podporu „kým takáto reforma nebude podporovaná podstatnou väčšinou obyvateľov Spojených štátov...“ (o tlačiarenskej loby anály mlčia) a nakoniec dostalo rozum aj Valné zhromaždenie a racionalizačné opatrenie nepodporilo.
.chaos
Gregoriánskym kalendárom sa dnes oficiálne riadi celý svet. Zároveň s ním však existuje aj množstvo ďalších možností, ako členiť rok, i spôsobov výpočtu jeho dĺžky. Rovnako veľké je i množstvo Nových rokov i letopočtov. Dňa 12. septembra oslávili v Etiópskej ortodoxnej cirkvi rok 2000, o deň neskôr vstúpili do roku 5768 Židia. Čína v súčasnosti žije nielen v roku psa (rozdeleného na desať mesiacov), ale aj v roku 4704...
Je v tom chaos. Kto chce poriadok, musí sa pokúsiť o nejakú celosvetovú reformu a dúfať, že nebude nikomu prekážať. Nám ostatným zostáva riadiť sa medzinárodnou normou ISO 8 601, za ktorou sa skrýva náš 425 rokov starý kalendár.
.tomáš Gális
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.