Utorok, poludnie, je práve deň po tom, ako bol Vladimír Jukl ocenený poľským štátnym vyznamenaním. Sedíme uňho doma na dohodnutom stretnutí a krátko sa vraciame k včerajšku. Bol to mimoriadny deň.
Staručkého generála tajnej cirkvi, muža, ktorý sa stal už počas života legendou, ocenil poľský prezident Lech Kaczynski. Pôvodne sme s ním chceli urobiť rozhovor, ale Vladimírovi Juklovi sa už nechce spomínať. „Páni, poznáte môjho priateľa Silvestra Krčméryho?“ pýta sa nás. Keď odpovieme záporne, navrhne: „Musím ho navštíviť, nepôjdete so mnou?“ Do bytu Silvestra Krčméryho nás naviguje s grifom starého Prešpuráka. Cestou okolo Dómu sv. Martina zaspomína, ako je s tým chrámom zviazaný celý jeho život. Bol tam pokrstený a neskôr v ňom slúžil ako kňaz.
Krčméry je o rok starší ako Jukl a momentálne už odkázaný na pomoc okolia. Leží a povie len pár slov. Napriek tomu sme svedkami niečoho, čo len ťažko možno opísať. „Vitaj,“ hovorí Krčméry, keď si dvaja starí muži podávajú ruky, vymenia si pohľad a ľahko sa usmejú. Jukl začína ospravedlním: „Prepáč, nevyšlo mi to včera, chcel som sa u teba zastaviť hneď, ako to bude možné, nevládal som, tak som prišiel až dnes. Ide o to poľské vyznamenanie, ktoré sme včera dostali. Je tam síce iba moje meno, ale dostali sme ho spolu, bez teba by som nič z toho nedokázal,“ hovorí Jukl Krčmérymu. Dojímavý moment. Tí dvaja muži spolu prežili desaťročia, padli spolu na dno, trpeli a boli nespravodlivo odsúdení. A keď sa celá krajina nadchla Dubčekom, aby následne upadla do depresie, oni pomaly, krok za krokom, budovali malé spoločenstvá, ktoré neskôr – už ako desaťtisíce – žiadali svoje práva. Ak si na Slovensku môže niekto robiť nároky, že porazil komunizmus, sú to oni. S ich menami sú spojené prakticky všetky dôležité prejavy odporu slovenských veriacich. Od organizácie tajnej cirkvi cez vydávanie samizdatovej literatúry až po bratislavskú Sviečkovú demonštráciu v roku 1988. Pre nás sú to dejiny, pre nich spomienky. Otázka opatrovateľky, ktorá sa o Krčméryho stará, prečo ich zásluhy dokázalo oceniť Poľsko, ale Slovensko zatiaľ nie, ostáva síce visieť vo vzduchu, ale pre nich dvoch nie je dôležitá.
Jukl sedí na stoličke, hovorí priamo ku Krčmérymu a už na pohľad vidieť, ako mu tá chvíľa dodáva síl, aby povedal všetko, čo chce. „Prišli mnohé ctené kresťanské dámy, doniesli nám kytice, jednu som ti aj doniesol, je pre teba. Všetci ťa nechali pozdraviť a mnohí o tebe pekne hovorili,“ hovorí Jukl o včerajšom poludní, ktoré formálne patrilo iba jemu. „Vieš, Silvinko, to, čo sme dosiahli, ako sme vyhrali, to už je zapísané v historických análoch. Ľudia o tom vedia, nezabudne sa to.“ Keď Jukl krátko zavtipkuje na adresu pani domácej, Krčméry sa zasmeje. Zdá sa, že na viac nemá síl. Omyl. Onedlho totiž začne spievať adventnú náboženskú pieseň. A po nej aj veselú ruskú pesničku, celé dve strofy.
Asi po 40 minútach sa na nám Jukl pozrie do očí a naznačí, že je čas, aby sme išli. Pomodlíme sa a tento tajný kňaz, ktorý už nevládze stáť, posediačky ďakuje, že sme sa mohli spolu stretnúť a žehná nám.
Text vyšiel pôvodne v .týždni 49/2009.
Staručkého generála tajnej cirkvi, muža, ktorý sa stal už počas života legendou, ocenil poľský prezident Lech Kaczynski. Pôvodne sme s ním chceli urobiť rozhovor, ale Vladimírovi Juklovi sa už nechce spomínať. „Páni, poznáte môjho priateľa Silvestra Krčméryho?“ pýta sa nás. Keď odpovieme záporne, navrhne: „Musím ho navštíviť, nepôjdete so mnou?“ Do bytu Silvestra Krčméryho nás naviguje s grifom starého Prešpuráka. Cestou okolo Dómu sv. Martina zaspomína, ako je s tým chrámom zviazaný celý jeho život. Bol tam pokrstený a neskôr v ňom slúžil ako kňaz.
Krčméry je o rok starší ako Jukl a momentálne už odkázaný na pomoc okolia. Leží a povie len pár slov. Napriek tomu sme svedkami niečoho, čo len ťažko možno opísať. „Vitaj,“ hovorí Krčméry, keď si dvaja starí muži podávajú ruky, vymenia si pohľad a ľahko sa usmejú. Jukl začína ospravedlním: „Prepáč, nevyšlo mi to včera, chcel som sa u teba zastaviť hneď, ako to bude možné, nevládal som, tak som prišiel až dnes. Ide o to poľské vyznamenanie, ktoré sme včera dostali. Je tam síce iba moje meno, ale dostali sme ho spolu, bez teba by som nič z toho nedokázal,“ hovorí Jukl Krčmérymu. Dojímavý moment. Tí dvaja muži spolu prežili desaťročia, padli spolu na dno, trpeli a boli nespravodlivo odsúdení. A keď sa celá krajina nadchla Dubčekom, aby následne upadla do depresie, oni pomaly, krok za krokom, budovali malé spoločenstvá, ktoré neskôr – už ako desaťtisíce – žiadali svoje práva. Ak si na Slovensku môže niekto robiť nároky, že porazil komunizmus, sú to oni. S ich menami sú spojené prakticky všetky dôležité prejavy odporu slovenských veriacich. Od organizácie tajnej cirkvi cez vydávanie samizdatovej literatúry až po bratislavskú Sviečkovú demonštráciu v roku 1988. Pre nás sú to dejiny, pre nich spomienky. Otázka opatrovateľky, ktorá sa o Krčméryho stará, prečo ich zásluhy dokázalo oceniť Poľsko, ale Slovensko zatiaľ nie, ostáva síce visieť vo vzduchu, ale pre nich dvoch nie je dôležitá.
Jukl sedí na stoličke, hovorí priamo ku Krčmérymu a už na pohľad vidieť, ako mu tá chvíľa dodáva síl, aby povedal všetko, čo chce. „Prišli mnohé ctené kresťanské dámy, doniesli nám kytice, jednu som ti aj doniesol, je pre teba. Všetci ťa nechali pozdraviť a mnohí o tebe pekne hovorili,“ hovorí Jukl o včerajšom poludní, ktoré formálne patrilo iba jemu. „Vieš, Silvinko, to, čo sme dosiahli, ako sme vyhrali, to už je zapísané v historických análoch. Ľudia o tom vedia, nezabudne sa to.“ Keď Jukl krátko zavtipkuje na adresu pani domácej, Krčméry sa zasmeje. Zdá sa, že na viac nemá síl. Omyl. Onedlho totiž začne spievať adventnú náboženskú pieseň. A po nej aj veselú ruskú pesničku, celé dve strofy.
Asi po 40 minútach sa na nám Jukl pozrie do očí a naznačí, že je čas, aby sme išli. Pomodlíme sa a tento tajný kňaz, ktorý už nevládze stáť, posediačky ďakuje, že sme sa mohli spolu stretnúť a žehná nám.
Text vyšiel pôvodne v .týždni 49/2009.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.